Macko sleduje, macko cestuje, macko komentuje

Občas sa nájde zastrčená ZOO na mieste, kedy by ju nik nečakal. Nebývajú tam síce stovky zvierat, ale aj tých pár zvieratiek vás niekedy poteší. V Žiari nad Hronom toho pre turistu veľa nenájdete, ale ZOO tam majú. ZOO sa nachádza v Parku Štefana Moyzesa. Park sa nachádza na začiatku mesta. Okrem zvierat je v parku aj niekoľko atrakcií pre deti a kaštieľ s mierne schátranou fasádou. ZOO je uprostred parku na mieste, kde sú dve malé jazierka s množstvom kačíc. Hneď vedľa je aj plážové kúpalisko. Zvieratá: Kengura červenokrká (Macropus rufogriseus), emu hnedý, ovce kamerunské a pár ďalších zvierat.

S Hippom sme viedli vášnivú debatu na tému, či je hrad Dobrá Niva veľký alebo malý. Dnes je pochopiteľne malý, lebo sa z neho zachovala iba jediná stena, ale bol taký aj v minulosti? Hrad sa nachádza na kužeľovitom kopci nad obcou Podzámčok. Všimne si ho aj slepý, pretože je z cesty medzi Zvolenom a Dobrou Nivou dobre vidieť. Dá sa k nemu dostať tak, že z hlavnej cesty odbočíte do obce a idete dlhočiznou ulicou skoro až na koniec. Keď sa začne cesta rozvetvovať, zahnete doľava a na konci ulice môžete zaparkovať. Keby ste to nevedeli nájsť, tak odbočíte pred kostolom, pred ktorým je aj veľká ceduľa so smerom k hradu. Teoreticky je na tom mieste aj amfiteáter, ktorý je na úbočí hradu, ale ten je ešte ošarpanejší než samotný hrad. Vlastne, keď nad tým tak premýšľam, ja by som tie zvyšky už amfiteátrom nenazval a je trošku odvážne, mať pred kostolom šípku ku amfiteátru. K hradu vedie strmá cestička a napríklad na jar tam nájdete takéto krásne pokrivené stromy. Zvyšky hradu sú pekn

Viete akú najčastejšiu otázku dostanete v súvislosti s Bambínom? Či má už zub. A pretože práve to vaše zub mať dlhé mesiace nebude, bude vás táto otázka dlho prenasledovať. Náš Petrík spadol presne do tejto kategórie. Jeden malý zúbok mu horko-ťažko vykukol v desiatom mesiaci. A otázky o zube počúvame od troch mesiacov. V priemere sa to jeden človek pýtal každý mesiac. Na jedného človeka teda vychádza zhruba sedem otázok o zube. Koľko je príbuzných a známych? Aby sme boli skromní, nech ich je 10-20. Príbuzných stretnete častejšie, známych trochu menej. Takže výsledok je 7x10 + 2x10. Osemdesiat rovnakých otázok v priebehu siedmich mesiacov. To už môžeme považovať za pílenie uší, pretože to sa nedá ani porovnať s Violou, keď chcela pre mňa zohnať lístok na Burning man , alebo keď prišla o svoju šatku alebo keď chcela byť ako Pam Grier . Ani zďaleka nevychŕlila toľko otázok. Petrík sa na ten prvý zúbok poriadne načakal. Dva mesiace cítil, že sa niečo deje, ale išlo to tak pomaly,

Šiesta choroba je tá najbizarnejšie vec, s ktorou sme sa u Bambína stretli. A predpokladám, že skoro nik z vás o takej chorobe ani nepočul. Ale je to realita a každé malé dieťa to môže dostať. Spôsobuje ju vírus a ten, kto chorobu pomenoval, asi nebol veľmi kreatívny, alebo sa mu nechcelo vymyslieť dôstojný názov. Naše Bambíno ju dostalo a v podstate sa jej priebeh zhodoval s tým, čo vám povie lekár, alebo sa dozviete na Internete. Bambíno si na návšteve dvakrát caplo po ručičke s iným malým dieťaťom, ktoré bolo plávať a kdesi tam sa naň vírus nalepil. Toto dieťa nemalo žiadne príznaky, Naše Bambíno sa v noci zobudilo s plačom a horúčkou. Vtedy ešte nik netušil, čo sa deje. Bambíno dostalo čípok, po chvíli teplota klesla a všetci si medlili ručičky, akí sú šikovní ošetrovatelia. Neboli. Ráno sa horúčka vrátila a naplno vypukla na obed. To už nezabralo ani zopár zábalov a čípok. Robo s Erikou upalovali k doktorovi a ten akosi na prvý pohľad uhádol, čo to bude za chorobu. Žiadne pre

Hippo sa opäť raz predviedol a vyrazil nám dych jednoduchým receptom zo zubáča. Zubáča v dnešných časoch ľahko chytíte napríklad v Kauflande. Robo mu priniesol dve filety a Hippo sa pustil do tohto receptu. Lečo Vo woku rozohrejte olivový olej a opražte na ňom cibuľu. Počkajte, pokiaľ nebude sklovitá a jemne zhnednutá. Pridajte poriadnu porciu mletého čierneho korenia. Kým sa to praží, pokrájajte si na väčšie kusy štyri zelené papriky. Chceme v jedle vidieť tie kúsky. Potom to ešte osoľte, alebo miesto soli dajte vegetu. Občas zamiešajte a kým sa to bude pražiť, pokrájate si paradajky. Na štyri papriky dajte pol kila paradajok. Také množstvo stačí na obalenie papriky lahodnou paradajkovou šťavou. S paradajkami sa nemusíte trápiť, stačí ich pokrájať na štvrťky a počas prípravy sa aj tak rozvaria. Do woku ich dajte po piatich minútach, aby mala paprika čas zmäknúť. Občas to zamiešajte a sledujte si paradajky. Keď sa paradajky rozvaria, bude to hotové. Takže to nezabudnite synchr

Pred pár dňami sme navštívili Donovaly. Teraz nás bolo veľa. Ľudí zastupovali Robo, Erika a Bambíno. Za plyšákov som tam bol ja, Viola a Hippo. Bol krásny slnečný deň a prešli sme sa po celom areáli. Jedným uškom sme si vypočuli predstavenie na Habakukoch, ktoré sa odohrávalo za plotom z drevených tyčiek, zišli sme k dolnej stanici lanovky a vrátili sa na Somársku lúku. Na nej nám Bambíno zaspalo a tak sme tam natočili krátke video.

Argentínske tango som začal počúvať, keď Robo s Erikou chodili na tanečný kurz a po večeroch si v obývačke opakovali kroky. Toto je klasická melódia, ktorá sa vám pri prvom počutí dostane pod kožúšok. Nedalo mi a pátral som po pôvode tejto skladby. Skladba pochádza z roku 1935 a napísal ju Carlos Gardel a slová napísal Alfredo La Pera. V tom istom roku obaja zahynuli pri leteckom nešťastí v Medeline v Kolumbii. Obsahom skladby je porovnávanie stávkovania na kone s nejakou atraktívnou ženou. Výraz Por una Cabeza je fráza z dostihového prostredia a znamená víťazstvo koňa o jednu dĺžku hlavy. Gardel bol veľkým fanúšikom dostihov, preto ho to asi inšpirovalo. Carlos Gardel je považovaný za dôležitú postavu argentínskeho tanga a ľudia stále spomínajú na jeho hlas.

Vo vtáčikoch sa nevyznám. Ale keď sme dole pod oknom uvideli tohoto krásavca, natočili sme s ním aspoň pár záberov, pokiaľ neufrnkol preč. A potom nastali krušné časy hľadania na Internete, aby sme zistili, čo je to za vtáčika. Nakoniec sme ho identifikovali ako Stehlíka pestrého (Carduelis carduelis).

Občas sa ocitnete na mieste, ktoré síce poznáte, ale ste tam v čase, kedy je miesto zmenené. Tieto zábery vznikli síce dávnejšie, stále ale majú v sebe podivné čaro. Vznikli na Vindšachte, čo je tajch na Štiavnických Baniach. Keby ste potrebovali presnejšiu lokalizáciu, tak je to medzi Banskou Štiavnicou a Počúvadlom. Cesta vedia priamo cez hrádzu a takýto bezpečnostný odtok tam je pre prípad, keby prišla veľká voda. V roku 2011 sme sa vybrali na Sitno a cestou sme si urobili malú prestávku pri tajchu. Bola inverzia a dole pri ňom bolo takéto uzimené počasie. Cez rozplývajúcu sa hmlu už presvitali lúče slnka. Stále ešte neboli dosť silné, aby tú ľadovú nádheru zničili. Vody tajchu boli nehybné a miesto pôsobilo dojmom, akoby práve vyhynulo ľudstvo. Na záberoch pár ľudí je, ale to sú len členovia našej výpravy. A vedľa nich mĺkvy svedok minulosti, rozpadajúci sa na hrádzi. Dakedy možno chránil baníkov, alebo mal privolávať každodenné dažde. Teraz už jeho rozpadnutá tvár

Občas je výhodné bývať neďaleko letiska. Väčšinu času sa tam síce nič zaujímavé nedeje, ale niekedy sa tam objavia zaujímavé lietadlá. Vedel som síce, že na Sliači sú od začiatku mesiaca americké lietadlá A-10 Thunderbolt, ale nad Banskú Bystricu sa nezatúlali. Dnes sme išli povedľa letiska po diaľnici a odrazu sa pred nami ukázali dve lietadlá, otočili sa pred nami a rýchlo pristáli na letisku. Netrvalo to síce dlho, ale aj tak sa dali v diaľke rozoznať typické siluety lietadiel. Potom sme sa niekoľko hodín túlali po Zvolene a pri návrate domov sme sa pobrali starou cestou. Boli sme práve na križovatke, na ktorej sa odbočuje smerom na Sliač, keď zrazu nad našimi hlavami zahrmelo ďalšie lietadlo. Toto už nebolo v diaľke, ale preletelo pekne nízko nad nami a svojim tieňom postrašilo práve rozkvitnuté slnečnice. A o pár minút, keď sme vchádzali do Sliača, zahrmelo nad nami ďalšie lietadlo a toto už bolo naozaj nad našimi hlavami a dokonca priamo ponad nás prešiel aj jeho tieň. Toto už

Niektoré miesta vás priťahujú ako spev Sirény. Banská Štiavnica je v podstate jedna dlhá strmá ulica, na ktorej lapáte po dychu a dúfate, že na konci nájdete aspoň jedno voľné miesto v Divnej Pani. Aby ste do seba kopli kafíčko a prinútili sa vyšliapať ešte na Trojičné námestie. A ak tam neskončíte v antikvariáte, tak ešte vyšliapať cez les na Veľkú Vodárenskú. Ale to už je fakt posledná atrakcia lenivého turistu v kopcoch. Lesy sú tam plné nebožtíkov, čo si pridali ešte jednu atrakciu a kleplo ich na pol ceste. A napriek tomu, že sa zaprisaháte a nahlas prehlásite, že sa do tej strminy nikdy viac nevrátite, na druhý rok ste tam opäť. Prečo?  Kladiem otázky, ale kto iný na ne má odpovedať? Hippo má plno starostí so svojou úlohou pediatra. Viola si rovno zaťukala na čelo a odbehla drankať päťeurovku od Eriky. A Žofka rieši svoje stretnutie s Neilom Armstrongom. Ostal som tu len ja a hŕba spomienok. Spomenul som si, ako som sa plahočil na Kalváriu, zakopával o storočiami rozpadnutý

Bambíno má už sedem mesiacov a tak sa dožaduje čoraz sofistikovanejšej zábavy. Od útleho veku počúvalo klasickú hudbu a preto má už niečo napočúvané. Doteraz rád spomínam, ako zaspávalo pri tónoch nokturna Fryderika Chopina, alebo pri piesňach skupiny Buena Vista Social Club. Jeho hudobný obzor treba rozširovať a ja som mu vybral ako aktuálnu uspávanku pieseň od Františka Krištofa Veselého Saigon ty prístav krásnych žien . Ako som sa pri písaní tohto textu dozvedel, pieseň bola pôvodne napísaná pre operetu Pod cudzou vlajkou . Opereta pochádza z roku 1940 a odohráva sa v koloniálnej Indočíne. Tvrdí sa o nej, že je jednou z najpopulárnejších od Dusíka, ale Internet na túto tému prakticky mlčí a dozviete sa len, že je tam ešte jedna populárna pieseň Dedinka v údolí . My sme sa s touto piesňou stretli na koncerte skupiny Slovak tango a bola to pre mňa jedna z najemotívnejších piesní, ktoré som doteraz počul. V piesni nezaznie veľa textu, pretože prvá polovica je len inštrumentálna.

Odkedy nastúpila doba Internetu, prinieslo to aj veľa dobrého, aj veľa zlého. Hypochondri a konšpirátori tam zverejňujú svoje názory tiež. Jednou z takých obľúbených tém je aj povinné očkovanie. A vďaka nim desiatky rodičov zvažujú, či svoje bambíno tiež radšej nezaočkovať. Povedal by som, že aj celkom inteligentní ľudia zvažujú, či na tých hrôzostrašných scenároch nie je niečo pravdivé. Ak správne chápem argumentáciu (ak ju očistíme od balastu) na Internete, tak podstata toho je v tom, že ak je pravdepodobnosť úmrtia zaočkovaného dieťaťa napríklad 1 : 100 000 a pravdepodobnosť úmrtia nezaočkovaného dieťaťa 1 : 1000, tak odporcovia očkovania si myslia, že v tomto prípade znamená 100 000 viac úmrtí ako 1000. Tomu hovorím  Internetová matematika . A potom už k tomu nabaľujú hrôzostrašné príbehy a hecujú aj všetkých naokolo. Chápem, že sa každý bojí o svoje bambíno. Nik nechce, aby malo po očkovaní nejaké problémy. Ale pamätá si niekto, že aj keď on ide na opakovanú protitetanovku p

Niekedy sa ocitneme na takom výlete, ktorý sme vôbec neplánovali. Presne takýto výlet sa pre nás začal v dedinke Trnavá hora. Pôvodne sme sa chceli iba čo najrýchlejšie dostať do Kremnice a ako všetci normálni ľudia, išli sme po diaľnici. Išli sme smerom od Zvolena a tesne pred Hronskou Dúbravou nás policajti nemilosrdne odklonili z diaľnice na bývalú cestu (neskôr sme sa dozvedeli, že niekde na diaľnici havaroval kamión s drevom), ktorá ide povedľa Hrona. Tade sme sa plahočili slimačím tempom a asi po hodine sme sa dostali do Trnavej Hory. Slnko pripekalo, bambíno už začínalo byť v tom teple nervózne a tak sme sa museli rozhodnúť, či budeme pokračovať. Zastali sme v nejakom bufete Jalná pri Hrone. Mali tam len zapekanky, ale dali sa zjesť. Ten bufet slúži asi len splavujúcim vodákom, ktorí sa cez víkend zastavujú pri brehu a tak bola obsluha z nás uprostred týždňa trochu prekvapená. Pod košatým stromom vedľa bufetu sme skontrolovali mapu a nikomu sa nechcelo ešte hodinu sa piecť v

Dnes je každý rodič pod paľbou argumentov, čo všetko by mal urobiť pre to, aby bolo jeho bábätko zdravé, čulé, veselé, múdre alebo šikovné. Jednou z takýchto povinných jázd je aj plávanie pre bábätká. Má vaše bábo šesť mesiacov? Tak šup s ním do vody, aby bolo zdravé a veselé. A tak aj náš Petrík absolvoval takéto plávanie. Plávanie pre bábätká má dva hlavné prúdy. Prvý razí plávanie v sladkej vode a ten druhý v slanej vode. V princípe je to úplne jedno, ale slaná voda má v sebe nádych exotiky a tak Robo s Erikou vybrali slanú vodu. Asi to bude zaužívaným zvykom, že sa kurzy plávania kupujú po mesiacoch a tak váš drobec absolvuje približne štyri plávania. Každý týždeň jedno. Popíšem jednu lekciu, aby ste mali predstavu, čo sa tam deje. Náš kurz bol v menšom bazéniku, do ktorého sa pohodlne zmestilo šesť matiek s bábätkami a jedna inštruktorka. Bazénik mal približne 4x4 metre a vody v ňom bolo asi meter. Bolo to v komplexe, kde sa nachádzala vstupná hala s hračkami a stoličkami na

Pred pár týždňami začala z každej strany na nás vyskakovať tetuška z Ikaru, ktorá s blaženým úsmevom hovorila, koľko času a ľudskej práce bolo treba na to, aby vytlačili 500 kusov Biblie. Koľko kože museli získať, ako hľadali stredoveké ilustrácie, ako to ručne šili špecialisti kdesi v Nemecku, ako na tú kožu razili reliéfy a ako na bok naniesli vrstvu zlata. A hneď po nej vybehol akýsi vyššie postavený biskup/kardinál a tiež s blaženým úsmevom básnil o tom, aké je to vzácne dielo. A na záver sa zmienili o cene, ktorá sa blížila ku 2000 eurám. Uf! Pre koho to vlastne vyrobili? Doteraz som si naivne myslel, že Biblia sa kupuje vtedy, keď človek premýšľa o Bohu a chce mať po ruke aj text, aby si ho mohol čítať, porovnávať príbehy so svojim vlastným osudom a vzdelávať sa duchovne. Ale v tých reklamných príspevkoch nebolo ani slova o tom, že je to o ceste človeka k Bohu. Tam to všetci zúčastnení prezentovali ako zberateľskú vzácnosť. Aj ten biskup/kardinál. Zvláštne. Komu je tá kniha p

Chcete vedieť, či z vrcholu Devínskeho brala vrhali do kalných vôd Dunaja odbojných šľachticov? To neviem. Ale ak ich aj nevrhali, ako predstava ma to fascinuje. Toto sú moje zážitky z vrcholu brala, kde poriadne fučí a kde sa nespočetnekrát prepisovala história. Devínsky hrad stojí na výraznom brale a ak sa chcete k nemu dostať, pravdepodobne budete musieť prejsť cez Bratislavu. Potom sa budete musieť poprepletať cez uličky Devína, kde je to pomerne hrboľaté a po nejakom čase sa prepletiete k miestnemu cintorínu. To je jediné miesto, kde máte šancu natrafiť na voľné parkovacie miesto. Cintorín je severne od hradu. Bližšie k hradu narastá množstvo zaparkovaných áut a v lete aj množstvo turistov. Miešajú sa tam seriózni turisti, ktorí idú na hrad s takými, ktorí mienia dole pod hradom iba nasať do svojich útrob pivo a občas aj niečo zhltnúť. Tomuto druhému typu turistov je podriadené podhradie, ktoré je plné záhradných reštaurácii, v ktorých budete strašne dlho čakať na všetko. Ce

Položili ste si niekedy otázku, či bábätko vonia? Zdá sa vám taká otázka divná? Znie to šokujúco intímne, ako keby ste liezli inému priamo do domácnosti? Ale aj keď je to podivné, ľudia bábätká naozaj voňajú. Má to dve príčiny. Tá prvá je úplne elementárna. Malé bábätko v prvých mesiacoch produkuje len krik a plnú plienku. Krik je často vyvolaný práve plnou plienkou. Ale nie vždy. A teraz si predstavte, že máte bambíno naobliekané, aby neprechladlo a ozve sa z neho krik. Čo urobíte? Logicky predpokladáte, že by mohlo hladné. Skúsite ho nakŕmiť a ono nechce. Rozbalíte všetky vrstvy a zistíte, že v plienke nič nie je. Bambíno sa odrazu usmeje a vy ani len netušíte, čo bol za problém. Ale o päť minút sa situácia opakuje. Čo urobíte? A pretože nechcete do nemoty rozbaľovať plienku, časom sa u vás vyvinie čuchací reflex. Namiesto pracného rozbaľovania si len čuchnete k jeho zadočku. Ak sa vám to nezdá, pokračujete rozbaľovaním. Nie je to síce stopercentná metóda, ale ako to tak sled

Hippo mi už dlhú dobu pílil uši so svojim receptom na rebarborový džem. Do nemoty básnil o chvíľkach, keď spolu s mamou sedeli na brehu rieky Limpopo, sledovali ako hladné krokodíly striehnu na neopatrnú ruku turistu a ládovali sa touto maškrtou. Nikdy o tom nechcel povedať žiadne podrobnosti. Iba bičoval moju obrazotvornosť do extrému, keď mi mľaskal pri uchu a spomínal na svoje hodovanie. Ale jedného dňa sme to už nevydržali, kúpili sme mu rebarboru a posadili ho pred krájaciu dosku. Toto je jeho recept: 3-4 stonky rebarbory Kúsok škorice 3-4 klinčeky Cukor Voda Stonky rebarbory treba ošúpať. Koža z nich ide celkom dobre dolu, ale netreba to hnať do extrému a snažiť sa očistiť každý kúsok. Ošúpte dolu to či ide ľahko. Prípadne prekrojte stonku na polovice a šúpte aj odtiaľ. Potom stonky nakrájajte na centimetrové kúsky a vložte do rajnice. Prilejte na dno rajnice trochu vody, len tak, aby sa to nepripekalo. Množstvo vody ovplyvňuje hustotu džemu. Závisí ale aj na vode v re

Keď som začínal písať tento blog, len tak som si naklikal nejakú tému a tej som sa rok držal. Ale tá hnedá nebola ono. Niečo mi stále na tom vadilo. A tak som to dnes zmenil a myslím si, že výsledok sa pohol k lepšiemu. Vlastne som si uvedomil, čo mi to celú dobu vadilo. Hnedá je síce efektná, ale môjmu oku sa aj tak najlepšie číta čierne písmo na bielom podklade. Tak ako to po stáročia robili holohlaví mnísi pri svetle sviečok. A kadejakí anonymní tlačiari. U nich to síce bolo z nutnosti, lebo čierny papier sa ťažko robí a biely atrament ešte ťažšie, ale aj tak trafili to, čo sa dobre číta. Podstatný bude pre mňa už len obsah a nebudem sa zbytočne zabávať s farbami.

Zo Šachtičky sa môžete vydať na všetky strany. My sme si vybrali sedlo Dolný Šturec, pretože do sedla vedie asfaltová cestička, po ktorej sa dobre tlačil aj kočík s bambínom. Po prvýkrát s nami išla aj Viola, na môj vkus dosť ufrflaná ovečka. Viola je ten typ, ktorý bude šomrať na všetko, ale ako to už medzi šomrošmi chodí, v skutočnosti potrebuje len priateľov. Len to nevie vyjadriť normálne, nedokáže za vami prísť a požiadať o objatie. Cesta sa začala na prašnom parkovisku na Šachtičke, odkiaľ v zime vyrážajú dychtiví lyžiari na blatom pokryté lúky, aby pred definitívnym príchodom globálneho otepľovania ešte predviedli niekoľko efektných papuliakov. Globálne otepľovanie ale donútilo ľudí premýšľať nad aktivitami, ktoré sa dajú robiť aj v lete a jednou z takých aktivít je aj turistika. Ale ako môžete robiť turistiku s kočíkom, v ktorom máte malé bambíno? Petrík je síce pripravený na všetko, ale chôdza medzi jeho obľúbené činnosti zatiaľ nepatrí. Práve preto sme išli na toto mi

Na hrad Čabraď som sa dlho tešil, pretože to mala byť kopa rozváľaných kameňov, ktoré za desať rokov nadšenci našli a zase postavili do podoby pôvodného hradu. Ide to síce pomalšie, ako sa čakalo, ale už približne o dvesto rokov bude hrad presne taký, ako dakedy. Hrad je na dohodenie kameňom od Bzovíka, čo bol kláštor, kde mnísi nazhromaždili také obrovské zásoby liehovín, až ho museli opevniť, pretože hrozilo nebezpečenstvo, že im to všetko útočiaci Turci vypijú. Bzovík je zase na dohodenie kameňom od Krupiny a keď budete takto chvíľu hádzať kameňmi, zistíte, že je to od vás len na skok. Preto sme aj my preskočili všetky tie nezáživné cestovné popisy a vhupli sme rovno do dedinky Čabraďský Vrbovok. Ku koncu je tá cesta už taká kadejaká. Ak chodievate sypať smeti do lesa, tak si to viete ľahšie predstaviť. Na konci takejto cesty je samotná dedinka, ktorá slúži ako východiskový bod pre všetkých turistov. Miestni sú už na ten nápor pripravení. Postávajúci povaľači v montérkach síce n

Aký dôvod má plyšák, aby navštívil arborétum? Rovnaký ako ľudia. Je tam krásne, ticho a pokiaľ prídete v správnom čase, všetko je poriadne rozkvitnuté. Takouto oázou harmónie s prírodou je aj Arborétum Mlyňany. Nebudem preháňať, keď poviem, že sme sa sem chystali dlho a vždy sa nejako na arborétum nedostalo. Vždy bolo tak trošku od ruky, vždy sme navštívili niečo iné a pri návrate okolo arboréta sme už boli unavení, alebo sa nám len tak nechcelo. Ale jedného dňa nás tam konečne zobrali. Arborétum sa nachádza v dedine Tesárske Mlyňany, ktorá sa nachádza neďaleko Zlatých Moraviec. Pohodlne sa tam dostanete rýchlostnou cestou R1. Zbehnete z nej dolu po sérii zaujímavých nadjazdov a podjazdov a po už trochu horšej ceste dorazíte do dediny. Postupujete ďalej a čoraz viac si kladiete otázku, či idete dobre. Cesta nakoniec skončí ako naozaj uzučká cesta, ale kde-tu sú cedule k arborétu, takže aj keď s malou dušičkou, nakoniec dorazíte na parkovisko pred arborétom. Na mape to je na súr