Preskočiť na hlavný obsah

Povinné očkovanie detí

Odkedy nastúpila doba Internetu, prinieslo to aj veľa dobrého, aj veľa zlého. Hypochondri a konšpirátori tam zverejňujú svoje názory tiež. Jednou z takých obľúbených tém je aj povinné očkovanie. A vďaka nim desiatky rodičov zvažujú, či svoje bambíno tiež radšej nezaočkovať. Povedal by som, že aj celkom inteligentní ľudia zvažujú, či na tých hrôzostrašných scenároch nie je niečo pravdivé.
Ak správne chápem argumentáciu (ak ju očistíme od balastu) na Internete, tak podstata toho je v tom, že ak je pravdepodobnosť úmrtia zaočkovaného dieťaťa napríklad 1 : 100 000 a pravdepodobnosť úmrtia nezaočkovaného dieťaťa 1 : 1000, tak odporcovia očkovania si myslia, že v tomto prípade znamená 100 000 viac úmrtí ako 1000. Tomu hovorím Internetová matematika. A potom už k tomu nabaľujú hrôzostrašné príbehy a hecujú aj všetkých naokolo.
Chápem, že sa každý bojí o svoje bambíno. Nik nechce, aby malo po očkovaní nejaké problémy. Ale pamätá si niekto, že aj keď on ide na opakovanú protitetanovku po pätnástich rokoch, že skoro každý má ruku trochu opuchnutú a že je mu zo dva dni trošku nepríjemne?

Naše bambíno napríklad prvú injekciu ani nezbadalo a druhú zase prežilo s horúčkou. Ale od toho sú pediatri, aby vám vysvetlili, že horúčku šetrne zrazíte zábalom a malým čípkom. A aj keď sme pri tom všetci pekne panikárili a nemali potuchy, ako to urobiť, nakoniec sme to nejako dokázali a už po hodine bambíno spokojne zaspalo a postupne aj my všetci, čo sme plánovali pri ňom do rána bdieť. Naše bambíno aj po horúčke bolo už na druhý deň veselé. A vieme, že nemusíme riešiť jeho stret s bacilmi ani inými nešťastnými deťmi, ktorých rodičia im určili radšej životnú dráhu bacilonosičov.

Komentáre

Obľúbené príspevky z tohto blogu

Chytrô - stredoveká cesta a vodopády

Cez víkend sme sa hrali na archeológov a vrhli sme sa na prieskum stredovekého rumpálu, ktorým pred mnohými storočiami vyťahovali vozy do strmého kopca. Skúmali sme lokalitu Chytrô, čo je dolina hneď vedľa dedín Rybô, Valentová a Prášnica. Zdanlivo ničím zaujímavé miesto, ale práve tu natočil Paľo Bielik známe scény z filmu Vlčie diery . A tu aj padla megalavína, čo zabila osemnásť ľudí. Do údolia sme sa dostali z hlavnej cesty z Banskej Bystrice na Donovaly. V polovici bola odbočka na Horný Jelenec a tam sme prešli na uzučkú, miestami rozbitú cestu, ktorá smeruje až na koniec údolia. Ale až tak ďaleko sme nešli. Približne v polovici je odbočka a tam sme zastali. Ďalej by sme si trúfli iba na služobnom aute a také nik z nás nemal. Po tejto poľnej ceste sme pomaly prešli smerom na sever až ku miestu, kde je drevený panel s informáciami o našej stredovekej ceste. Tam sme zišli z poľnej cesty a ďalej pokračovali po lesnom chodníku. Chodník viedol povedľa potoka a už po pár metroch sa to

Francis Scott Fitzgerald - Veľký Gatsby

Knihu som si kúpil niekedy v období, keď v televízii bežala repríza filmu s Leonardom DiCapriom . Pár rokov mi ležala v skrini, pretože popri dvoch malých deťoch som si stále na ňu nenašiel čas. Ale ako deti pomaly rastú a večer si čítame rozprávky, mám už potom trochu času, počas ktorého môžem čítať. Príbeh je jednoduchý. Nick Carraway príde do New Yorku, aby tu skúsil svoje šťastie ako obchodník s cennými papiermi. S kolegom si chcú prenajať dom, ale ako to už v knihách býva, kolega od bývania odskočí a Nick sa ocitne sám na predmestí (ale na brehu mora) v ošarpanom dome a hneď vedľa stojí obrovská vila, ktorá patrí Gatsbymu. Boháčovi, o ktorom Nick nič nevie. Oproti cez záliv je vila, kde žije Daisy, Nickova vzdialená sesternica spolu so svojim mužom Tomom. Pravdepodobné miesto na mape, kam svoju knihu zasadil Fitzgerald je na priloženej mape. Umiestnenie Gatsbyho vily nie je náhodné, pretože postupne sa v knihe dozvieme o Gatsbyho vzťahu k Daisy. Príbeh nám rozpráva Nick, kto

Por una Cabeza

Argentínske tango som začal počúvať, keď Robo s Erikou chodili na tanečný kurz a po večeroch si v obývačke opakovali kroky. Toto je klasická melódia, ktorá sa vám pri prvom počutí dostane pod kožúšok. Nedalo mi a pátral som po pôvode tejto skladby. Skladba pochádza z roku 1935 a napísal ju Carlos Gardel a slová napísal Alfredo La Pera. V tom istom roku obaja zahynuli pri leteckom nešťastí v Medeline v Kolumbii. Obsahom skladby je porovnávanie stávkovania na kone s nejakou atraktívnou ženou. Výraz Por una Cabeza je fráza z dostihového prostredia a znamená víťazstvo koňa o jednu dĺžku hlavy. Gardel bol veľkým fanúšikom dostihov, preto ho to asi inšpirovalo. Carlos Gardel je považovaný za dôležitú postavu argentínskeho tanga a ľudia stále spomínajú na jeho hlas.