Macko sleduje, macko cestuje, macko komentuje

Long Days of Vengeance je zaujímavý album pre priaznivcov hudby, ktorú produkuje napríklad známejší skladateľ Ennio Morricone. Ľudia sa v tom aj veľakrát pletú a prisúdia Morriconemu aj hudbu, ktorú neskomponoval. Armando Trovajoli (alternatívne Trovaioli) v tomto albume skomponoval westernovú hudbu k filmu s rovnakým názvom. Je to spaghetti western, inšpirovaný Grófom Monte Christo. K filmu nie je jednoduché sa dostať, ale komu sa to podarí, môže sa kochať pohľadom na zarast eného trestanca, ktorý si nemieni odkrútiť 30 rokov v kameňolome. Toho stvárňuje Giulianno Gemma (u nás známy z Angeliky ako vodca banditov Nicolas). Zarastený je ale len po scénu u holiča, kde v klasicky napínavej westernovej situácii sedí s koltom v kresle a necháva sa holiť podlým holičom s britvou, zatiaľ čo mu za chrbtom šaškuje iný bandita, ktorého nestihol zastreliť pár minút predtým. Od holiča získa zoznam nepriateľov, postrieľa teraz už nepodstatných banditov a môže sa vydať na lov tých zv

Vďaka nedorozumeniu v práci si Robo myslel, že vo štvrtok nebudú mať elektrinu a preto prisľúbil výlet na Donovalkovo. Vo štvrtok bolo krásne počasie. Bystrica sa už dva týždne škvarila pod žeravým slnkom a na horách je predsa len o čosi chladnejšie. Naložili sme naše dva malé poklady do auta a zamierili s nimi na Donovaly. V lete tam nezvyknú kamióny na letných pneumatikách zablokovať premávku a tak sme sa hore dostali rýchlo. Donovalkovo sa nachádza na druhej strane. Odbočka je oproti parkovisku, ktoré je pod lanovkou na Novú hoľu. Keď zostupujete dolu autom z priesmyku, odbočku zbadáte v poslednej chvíli. Rútite sa dolu kopcom na hranici povoleného limitu a odrazu musíte brzdiť s pocitom, že sa na váš chrbát lepia iní nedočkavci, ktorí chcú byť v Ružomberku o pár minút skôr. Odhadnete maximálnu rýchlosť, pri ktorej sa v zákrute, posypanej vrstvičkou štrku, ešte neprekotíte a odvážne to otočíte na uzučkú cestu, ktorá nebola stavaná na prudké zvýšenie počtu áut. Jedným okom mrknete

Do Salzburgu sme dorazili po celodennej ceste z Banskej Bystrice. Unavení, ale po kúpeli v jazere pri Mondsee, to nebolo také hrozné. Salzburg sme mali naštudovaný na Google Maps, takže do nášho hotela sme dorazili relatívne ľahko. Iba na jednej križovatke na Innsbrucker Bundesstraße sme neuhádli správny jazdný pruh a s hrôzou sme sa chystali otáčať v nejakej uličke. Ale pre miestne autá to zjavne nebol prvý príklad, keď cudzinec neuhádol správnu cestu a jeden dobrák na nás kývol, aby sme prefrngli popred neho. Pekné privítanie a keď som si teraz pozeral online mapu, už to hlúpe miesto prerobili zo svetelnej križovatky na kruháč. Bývali sme v hoteli Snooze , čo je prijateľný kompromis aj pre našinca v cudzine. Blízko tam bolo aj letisko, ale vôbec si nespomínam na žiaden hluk. Zato v noci nám púšťali klimatizáciu cez trochu hučiace rúry, ale boli sme tak unavení, že sme aj tak zaspali. V hoteloch v Salzburgu si môžete kúpiť Salzburg Card , čo je pre turistu ideálny spôsob, ako

Cestou do Salzburgu sme už boli unavení z dvoch zápch na diaľnici a dvesto-kilometrovej jazdy v maximálnej rýchlosti v rýchlom pruhu a v spoločnosti hradby kamiónov medzi Viedňou a Lincom. Preto nám padla vhod drobná zastávka v mestečku Mondsee, päťdesiat kilometrov pred Salzburgom. Mondesee je mestečko, ktoré je umiestnené medzi veľkými jazerami v Hornom Rakúsku. Je na severnom okraji veľkého jazera, ktoré na opačnom konci akoby končilo v úpätí vzdialených vrcholkov hôr. Ten vrch sa volá Schafberg a má len 1780 metrov, ale vzhľadom na jeho polohu sa zdá byť vyšším. Zastali sme tam v blízkosti miestneho cintorína a len tak sme sa pobrali smerom, kde sme tušili centrum. Popisom toho vás unavovať nebudem. Mestečko vyzeralo ako typické rakúske mestečko s dvojpodlažnými domami s výrazne namaľovanými fasádami, v prízemí obstavané stolíkmi s vysmädnutými cestovateľmi, ale možno že tam vysedávalo ešte viac miestnych. Cez všetko toto sme sa predrali a došli sme na miesto, kde po

Kúpele Brusno boli kedysi vyhľadávaným miestom. Nejaký pozostatok kúpeľného domu tam síce stále funguje, ale to je len pre pacientov, ktorí čučia v liečebnom dome a močia sa v liečivej vode. Pre objaviteľov je zaujímavejší priestor pod kúpeľmi, ktorý je plný schátraných budov Černobyľského typu kombinovaných s tatranským hrazdeným typom. Trochu som to tam preskúmal, napil som sa odpornej vody a v parku som spoza kríkov sledoval exhibicionistu, ktorý sa kúpal v odľahlom domčeku na konci parku. Mal som natočených veľa záberov, ale nedokázal som z toho zlepiť poriadny film. Tak som vystrihal iba moje scény a výsledok je v tomto videu.

Nakrútil som niekoľko záberov na pasúce sa kone. Videli sme ich minulý rok pri vodnej nádrži Krpáčovo. V plytkej vode sa močili oddychujúci ľudia a na lúke vedľa nich sa pásli kone. Kôň je nádherné zviera, pokiaľ nie ste pri jeho kopytách, alebo v prípade plyšákov, nepokúša sa vám práve odhryznúť hlavu v domnení, že sa jedná o hlávku šalátu. Keď sa pasie, nevšíma si vás a môžete sledovať, ako si zubami odhrýza jemné končeky trávy. A keď na vás obráti pohľad, na chvíľu máte pocit, že sa zastavil čas a stretli ste cestovateľa z inej galaxie, ktorý svojim múdrym pohľadom prekonal čas a na kradmý okamih vás vpustil do svojho sveta.

Mám rád návštevy starých hradov. Bralo pri Strečne nesie na svojom zvetranom chrbte majestátny hrad. Pri pohľade zdola sa cítite ako chrobáci. Keď sa tam vyštveráte hore, zase sa cítite ako chrobáci. Prehliadku hradu si môžete rozdeliť na dve časti. Najprv sa vrhnite na prehliadku samotného hradu a keď budete po nej unavení, oddýchnite si v archeoskanzene pod hradom. Je tam malá dedinka s peknou zelenou trávičkou, na ktorej si môžete polebediť. Vo videu je pár záberov na skanzen a zvyšok je o samotnom hrade. Pretože bolo s nami na výlete aj bambíno, som len na nejakom krátkom zábere na najvyššej veži.