Preskočiť na hlavný obsah

Deň v Salzburgu

Do Salzburgu sme dorazili po celodennej ceste z Banskej Bystrice. Unavení, ale po kúpeli v jazere pri Mondsee, to nebolo také hrozné. Salzburg sme mali naštudovaný na Google Maps, takže do nášho hotela sme dorazili relatívne ľahko. Iba na jednej križovatke na Innsbrucker Bundesstraße sme neuhádli správny jazdný pruh a s hrôzou sme sa chystali otáčať v nejakej uličke. Ale pre miestne autá to zjavne nebol prvý príklad, keď cudzinec neuhádol správnu cestu a jeden dobrák na nás kývol, aby sme prefrngli popred neho. Pekné privítanie a keď som si teraz pozeral online mapu, už to hlúpe miesto prerobili zo svetelnej križovatky na kruháč.


Bývali sme v hoteli Snooze, čo je prijateľný kompromis aj pre našinca v cudzine. Blízko tam bolo aj letisko, ale vôbec si nespomínam na žiaden hluk. Zato v noci nám púšťali klimatizáciu cez trochu hučiace rúry, ale boli sme tak unavení, že sme aj tak zaspali.

V hoteloch v Salzburgu si môžete kúpiť Salzburg Card, čo je pre turistu ideálny spôsob, ako ušetriť peniaze za návštevy atrakcií (bez karty zaplatíte dvojnásobok pri normálnom vstupnom už za jeden deň), ktoré sú s kartou skoro všade zadarmo. Na druhej strane si ale naložíte toľko prehliadok, že večer idete do postele absolútne vyšťavení a s peknou svalovkou. My sme si kúpili dvojdenné, pretože prvý deň sme chceli ostať v meste a druhý deň sme si chceli pozrieť pekné fontány a ZOO a potom pokračovať do Slovinska.


Súčasťou Salzburg Card je aj mestská doprava a tak sme hneď ráno cestovali autobusom pár zastávok, aby sme dorazili do centra na Pferdeschwemme, čo je nejaká vymozaikovaná fontána, zovšadiaľ z výkladov škeriace sa  originálne Mozartove gule a ešte originálnejšie šaty napodobňujúce pospolitý ľud pred dvomi storočiami. My sme išli podľa mapky s vyznačenými atrakciami, ktoré mali vďaka karte vstupné zadarmo.


Začali sme v Múzeu hračiek, kde sme boli ráno úplne prví návštevníci a mohli sme si preskúmať pár poschodí v historickej budove, pricapenej na skalné bralo. Boli tam trochu luxusnejšie hračky, bolo vidno, že bol veľký rozdiel medzi ľudom a šľachticmi. Zatiaľ čo sa deti poddaných museli uspokojiť s kopaním do odrezanej hlavy nejakého domáceho zvieraťa, tí bohatší si mohli dopriať miniatúrne domčeky naplnené postavičkami. Ja viem, dnes to má doma každé dieťa, ale vtedy sa to nerobilo z plastu a niekto tie postavičky seriózne vyrezal z dreva a niekto im aj ušil maličké šatičky.



Potom sme sa vrhli na Haus der natur. Tam sme po dvoch hodinách usúdili, že tých X poschodí nabitých prírodnými exponátmi naozaj nedokážeme úplne preskúmať. A tak sme ešte dali Múzeum moderného umenia, ktoré je umiestnené hore na skalnom brale. Išlo sa tam výťahom, vytesaným priamo do skaly. Bolo to naozaj múzeum moderného umenia, takže Eriku tam skoro porazilo. Ale Robo si pochvaľoval obrovskú lebku krokodíla. Našťastie bol pri múzeu aj malý park a bola odtiaľ pekná vyhliadka na mesto, takže sa plusy a mínusy toho miesta navzájom vyrušili.


Potom sme sa už viac-menej náhodne motali mestom a navštevovali všetky domy, kde sa dialo čosi spoločné s Mozartom. Salzburg je jeho mesto a kdekoľvek ten človek vkročil, v dvadsiatom prvom storočí z toho urobili pútne miesto. Alebo správnejšie, dojné miesto, na ktorom sa vás snažili skasírovať. Niektoré boli zaujímavé viac, iné menej. Niekde bol vďaka davom ľudí smrad ako v opičiarni, inde nebolo ani nohy. Všade boli aj obchody s hudbou, takže sa odtiaľ nedalo odísť bez CD s Mozartovou hudbou.


Spomínam si ešte na nejaký dom Mozart-Wohnhaus, kde mali tridsať portrétov malého Mozarta a pri každom bola ceduľka s nápisom, že asi toto je asi jeho portrét. To sme už pochopili, že sa viac nechceme pozerať na tuctové maľby akéhosi chlapčeka v parochni a šli sme si oddýchnuť do Mirabellgarten. Tam bolo fajn. Sedeli sme na lavičke pod stromami, oddychovali a skoro všade sa objavil nejaký hudobník alebo spevák a predvádzal svoje umenie. Salzburg je mestom hudobných škôl a tak ich tam majú strašne veľa.


Poobede sme ešte urobili jeden pokus o vyškriabanie sa na Festung Hohensalzburg, čo je pevnosť nad mestom. Tam sme dostali až okolo štvrtej, viedla tam aj nejaká zubačka, či čo to bolo za vláčik a neviem sa rozpamätať, či sme ňou šli. Hrad to bol stredoveký a asi tuctový, lebo to je všetko, čo som si o ňom zapamätal. Zato si stále spomínam na to, ako nás cestou tam odchytila nejaká pani a doslova nás všupla do jedného kostola. Ľudí tam bolo, akoby sa mala práve začať svadba britského princa, ale potom sa ukázalo, že polovica z nich sú speváci a hudobníci. Robili ten typ predstavenia, pri ktorom sú hudobníci schovaní v dave a postupne sa objavujú. To bol krásny zážitok a všetci sme z toho boli dlho nadšení.

Takto sme strávili prvý deň v Salzburgu a večer padli na smrť unavení do postelí, kde nám uspávanku zaspievala hlučná klimatizácia. Ale čo, aj tak sme ju nevnímali.

Komentáre

Obľúbené príspevky z tohto blogu

Chytrô - stredoveká cesta a vodopády

Cez víkend sme sa hrali na archeológov a vrhli sme sa na prieskum stredovekého rumpálu, ktorým pred mnohými storočiami vyťahovali vozy do strmého kopca. Skúmali sme lokalitu Chytrô, čo je dolina hneď vedľa dedín Rybô, Valentová a Prášnica. Zdanlivo ničím zaujímavé miesto, ale práve tu natočil Paľo Bielik známe scény z filmu Vlčie diery . A tu aj padla megalavína, čo zabila osemnásť ľudí. Do údolia sme sa dostali z hlavnej cesty z Banskej Bystrice na Donovaly. V polovici bola odbočka na Horný Jelenec a tam sme prešli na uzučkú, miestami rozbitú cestu, ktorá smeruje až na koniec údolia. Ale až tak ďaleko sme nešli. Približne v polovici je odbočka a tam sme zastali. Ďalej by sme si trúfli iba na služobnom aute a také nik z nás nemal. Po tejto poľnej ceste sme pomaly prešli smerom na sever až ku miestu, kde je drevený panel s informáciami o našej stredovekej ceste. Tam sme zišli z poľnej cesty a ďalej pokračovali po lesnom chodníku. Chodník viedol povedľa potoka a už po pár metroch sa to

Francis Scott Fitzgerald - Veľký Gatsby

Knihu som si kúpil niekedy v období, keď v televízii bežala repríza filmu s Leonardom DiCapriom . Pár rokov mi ležala v skrini, pretože popri dvoch malých deťoch som si stále na ňu nenašiel čas. Ale ako deti pomaly rastú a večer si čítame rozprávky, mám už potom trochu času, počas ktorého môžem čítať. Príbeh je jednoduchý. Nick Carraway príde do New Yorku, aby tu skúsil svoje šťastie ako obchodník s cennými papiermi. S kolegom si chcú prenajať dom, ale ako to už v knihách býva, kolega od bývania odskočí a Nick sa ocitne sám na predmestí (ale na brehu mora) v ošarpanom dome a hneď vedľa stojí obrovská vila, ktorá patrí Gatsbymu. Boháčovi, o ktorom Nick nič nevie. Oproti cez záliv je vila, kde žije Daisy, Nickova vzdialená sesternica spolu so svojim mužom Tomom. Pravdepodobné miesto na mape, kam svoju knihu zasadil Fitzgerald je na priloženej mape. Umiestnenie Gatsbyho vily nie je náhodné, pretože postupne sa v knihe dozvieme o Gatsbyho vzťahu k Daisy. Príbeh nám rozpráva Nick, kto

Por una Cabeza

Argentínske tango som začal počúvať, keď Robo s Erikou chodili na tanečný kurz a po večeroch si v obývačke opakovali kroky. Toto je klasická melódia, ktorá sa vám pri prvom počutí dostane pod kožúšok. Nedalo mi a pátral som po pôvode tejto skladby. Skladba pochádza z roku 1935 a napísal ju Carlos Gardel a slová napísal Alfredo La Pera. V tom istom roku obaja zahynuli pri leteckom nešťastí v Medeline v Kolumbii. Obsahom skladby je porovnávanie stávkovania na kone s nejakou atraktívnou ženou. Výraz Por una Cabeza je fráza z dostihového prostredia a znamená víťazstvo koňa o jednu dĺžku hlavy. Gardel bol veľkým fanúšikom dostihov, preto ho to asi inšpirovalo. Carlos Gardel je považovaný za dôležitú postavu argentínskeho tanga a ľudia stále spomínajú na jeho hlas.