Do Salzburgu sme dorazili po celodennej ceste z Banskej Bystrice. Unavení, ale po kúpeli v jazere pri Mondsee, to nebolo také hrozné. Salzburg sme mali naštudovaný na Google Maps, takže do nášho hotela sme dorazili relatívne ľahko. Iba na jednej križovatke na Innsbrucker Bundesstraße sme neuhádli správny jazdný pruh a s hrôzou sme sa chystali otáčať v nejakej uličke. Ale pre miestne autá to zjavne nebol prvý príklad, keď cudzinec neuhádol správnu cestu a jeden dobrák na nás kývol, aby sme prefrngli popred neho. Pekné privítanie a keď som si teraz pozeral online mapu, už to hlúpe miesto prerobili zo svetelnej križovatky na kruháč.
Bývali sme v hoteli Snooze, čo je prijateľný kompromis aj pre našinca v cudzine. Blízko tam bolo aj letisko, ale vôbec si nespomínam na žiaden hluk. Zato v noci nám púšťali klimatizáciu cez trochu hučiace rúry, ale boli sme tak unavení, že sme aj tak zaspali.
V hoteloch v Salzburgu si môžete kúpiť Salzburg Card, čo je pre turistu ideálny spôsob, ako ušetriť peniaze za návštevy atrakcií (bez karty zaplatíte dvojnásobok pri normálnom vstupnom už za jeden deň), ktoré sú s kartou skoro všade zadarmo. Na druhej strane si ale naložíte toľko prehliadok, že večer idete do postele absolútne vyšťavení a s peknou svalovkou. My sme si kúpili dvojdenné, pretože prvý deň sme chceli ostať v meste a druhý deň sme si chceli pozrieť pekné fontány a ZOO a potom pokračovať do Slovinska.
Súčasťou Salzburg Card je aj mestská doprava a tak sme hneď ráno cestovali autobusom pár zastávok, aby sme dorazili do centra na Pferdeschwemme, čo je nejaká vymozaikovaná fontána, zovšadiaľ z výkladov škeriace sa originálne Mozartove gule a ešte originálnejšie šaty napodobňujúce pospolitý ľud pred dvomi storočiami. My sme išli podľa mapky s vyznačenými atrakciami, ktoré mali vďaka karte vstupné zadarmo.
Začali sme v Múzeu hračiek, kde sme boli ráno úplne prví návštevníci a mohli sme si preskúmať pár poschodí v historickej budove, pricapenej na skalné bralo. Boli tam trochu luxusnejšie hračky, bolo vidno, že bol veľký rozdiel medzi ľudom a šľachticmi. Zatiaľ čo sa deti poddaných museli uspokojiť s kopaním do odrezanej hlavy nejakého domáceho zvieraťa, tí bohatší si mohli dopriať miniatúrne domčeky naplnené postavičkami. Ja viem, dnes to má doma každé dieťa, ale vtedy sa to nerobilo z plastu a niekto tie postavičky seriózne vyrezal z dreva a niekto im aj ušil maličké šatičky.
Potom sme sa vrhli na Haus der natur. Tam sme po dvoch hodinách usúdili, že tých X poschodí nabitých prírodnými exponátmi naozaj nedokážeme úplne preskúmať. A tak sme ešte dali Múzeum moderného umenia, ktoré je umiestnené hore na skalnom brale. Išlo sa tam výťahom, vytesaným priamo do skaly. Bolo to naozaj múzeum moderného umenia, takže Eriku tam skoro porazilo. Ale Robo si pochvaľoval obrovskú lebku krokodíla. Našťastie bol pri múzeu aj malý park a bola odtiaľ pekná vyhliadka na mesto, takže sa plusy a mínusy toho miesta navzájom vyrušili.
Potom sme sa už viac-menej náhodne motali mestom a navštevovali všetky domy, kde sa dialo čosi spoločné s Mozartom. Salzburg je jeho mesto a kdekoľvek ten človek vkročil, v dvadsiatom prvom storočí z toho urobili pútne miesto. Alebo správnejšie, dojné miesto, na ktorom sa vás snažili skasírovať. Niektoré boli zaujímavé viac, iné menej. Niekde bol vďaka davom ľudí smrad ako v opičiarni, inde nebolo ani nohy. Všade boli aj obchody s hudbou, takže sa odtiaľ nedalo odísť bez CD s Mozartovou hudbou.
Spomínam si ešte na nejaký dom Mozart-Wohnhaus, kde mali tridsať portrétov malého Mozarta a pri každom bola ceduľka s nápisom, že asi toto je asi jeho portrét. To sme už pochopili, že sa viac nechceme pozerať na tuctové maľby akéhosi chlapčeka v parochni a šli sme si oddýchnuť do Mirabellgarten. Tam bolo fajn. Sedeli sme na lavičke pod stromami, oddychovali a skoro všade sa objavil nejaký hudobník alebo spevák a predvádzal svoje umenie. Salzburg je mestom hudobných škôl a tak ich tam majú strašne veľa.
Poobede sme ešte urobili jeden pokus o vyškriabanie sa na Festung Hohensalzburg, čo je pevnosť nad mestom. Tam sme dostali až okolo štvrtej, viedla tam aj nejaká zubačka, či čo to bolo za vláčik a neviem sa rozpamätať, či sme ňou šli. Hrad to bol stredoveký a asi tuctový, lebo to je všetko, čo som si o ňom zapamätal. Zato si stále spomínam na to, ako nás cestou tam odchytila nejaká pani a doslova nás všupla do jedného kostola. Ľudí tam bolo, akoby sa mala práve začať svadba britského princa, ale potom sa ukázalo, že polovica z nich sú speváci a hudobníci. Robili ten typ predstavenia, pri ktorom sú hudobníci schovaní v dave a postupne sa objavujú. To bol krásny zážitok a všetci sme z toho boli dlho nadšení.
Takto sme strávili prvý deň v Salzburgu a večer padli na smrť unavení do postelí, kde nám uspávanku zaspievala hlučná klimatizácia. Ale čo, aj tak sme ju nevnímali.
Bývali sme v hoteli Snooze, čo je prijateľný kompromis aj pre našinca v cudzine. Blízko tam bolo aj letisko, ale vôbec si nespomínam na žiaden hluk. Zato v noci nám púšťali klimatizáciu cez trochu hučiace rúry, ale boli sme tak unavení, že sme aj tak zaspali.
V hoteloch v Salzburgu si môžete kúpiť Salzburg Card, čo je pre turistu ideálny spôsob, ako ušetriť peniaze za návštevy atrakcií (bez karty zaplatíte dvojnásobok pri normálnom vstupnom už za jeden deň), ktoré sú s kartou skoro všade zadarmo. Na druhej strane si ale naložíte toľko prehliadok, že večer idete do postele absolútne vyšťavení a s peknou svalovkou. My sme si kúpili dvojdenné, pretože prvý deň sme chceli ostať v meste a druhý deň sme si chceli pozrieť pekné fontány a ZOO a potom pokračovať do Slovinska.
Súčasťou Salzburg Card je aj mestská doprava a tak sme hneď ráno cestovali autobusom pár zastávok, aby sme dorazili do centra na Pferdeschwemme, čo je nejaká vymozaikovaná fontána, zovšadiaľ z výkladov škeriace sa originálne Mozartove gule a ešte originálnejšie šaty napodobňujúce pospolitý ľud pred dvomi storočiami. My sme išli podľa mapky s vyznačenými atrakciami, ktoré mali vďaka karte vstupné zadarmo.
Začali sme v Múzeu hračiek, kde sme boli ráno úplne prví návštevníci a mohli sme si preskúmať pár poschodí v historickej budove, pricapenej na skalné bralo. Boli tam trochu luxusnejšie hračky, bolo vidno, že bol veľký rozdiel medzi ľudom a šľachticmi. Zatiaľ čo sa deti poddaných museli uspokojiť s kopaním do odrezanej hlavy nejakého domáceho zvieraťa, tí bohatší si mohli dopriať miniatúrne domčeky naplnené postavičkami. Ja viem, dnes to má doma každé dieťa, ale vtedy sa to nerobilo z plastu a niekto tie postavičky seriózne vyrezal z dreva a niekto im aj ušil maličké šatičky.
Potom sme sa vrhli na Haus der natur. Tam sme po dvoch hodinách usúdili, že tých X poschodí nabitých prírodnými exponátmi naozaj nedokážeme úplne preskúmať. A tak sme ešte dali Múzeum moderného umenia, ktoré je umiestnené hore na skalnom brale. Išlo sa tam výťahom, vytesaným priamo do skaly. Bolo to naozaj múzeum moderného umenia, takže Eriku tam skoro porazilo. Ale Robo si pochvaľoval obrovskú lebku krokodíla. Našťastie bol pri múzeu aj malý park a bola odtiaľ pekná vyhliadka na mesto, takže sa plusy a mínusy toho miesta navzájom vyrušili.
Potom sme sa už viac-menej náhodne motali mestom a navštevovali všetky domy, kde sa dialo čosi spoločné s Mozartom. Salzburg je jeho mesto a kdekoľvek ten človek vkročil, v dvadsiatom prvom storočí z toho urobili pútne miesto. Alebo správnejšie, dojné miesto, na ktorom sa vás snažili skasírovať. Niektoré boli zaujímavé viac, iné menej. Niekde bol vďaka davom ľudí smrad ako v opičiarni, inde nebolo ani nohy. Všade boli aj obchody s hudbou, takže sa odtiaľ nedalo odísť bez CD s Mozartovou hudbou.
Spomínam si ešte na nejaký dom Mozart-Wohnhaus, kde mali tridsať portrétov malého Mozarta a pri každom bola ceduľka s nápisom, že asi toto je asi jeho portrét. To sme už pochopili, že sa viac nechceme pozerať na tuctové maľby akéhosi chlapčeka v parochni a šli sme si oddýchnuť do Mirabellgarten. Tam bolo fajn. Sedeli sme na lavičke pod stromami, oddychovali a skoro všade sa objavil nejaký hudobník alebo spevák a predvádzal svoje umenie. Salzburg je mestom hudobných škôl a tak ich tam majú strašne veľa.
Poobede sme ešte urobili jeden pokus o vyškriabanie sa na Festung Hohensalzburg, čo je pevnosť nad mestom. Tam sme dostali až okolo štvrtej, viedla tam aj nejaká zubačka, či čo to bolo za vláčik a neviem sa rozpamätať, či sme ňou šli. Hrad to bol stredoveký a asi tuctový, lebo to je všetko, čo som si o ňom zapamätal. Zato si stále spomínam na to, ako nás cestou tam odchytila nejaká pani a doslova nás všupla do jedného kostola. Ľudí tam bolo, akoby sa mala práve začať svadba britského princa, ale potom sa ukázalo, že polovica z nich sú speváci a hudobníci. Robili ten typ predstavenia, pri ktorom sú hudobníci schovaní v dave a postupne sa objavujú. To bol krásny zážitok a všetci sme z toho boli dlho nadšení.
Takto sme strávili prvý deň v Salzburgu a večer padli na smrť unavení do postelí, kde nám uspávanku zaspievala hlučná klimatizácia. Ale čo, aj tak sme ju nevnímali.
Komentáre
Zverejnenie komentára