Najkrajšie okamihy minulej jesene som prežil v Bojniciach. Svietilo slniečko, zvieratká v ZOO boli všetky vonku a pozorne sledovali návštevníkov. A pred zámkom bola taká strašná fronta, že sme sa otočili a išli radšej poprechádzať pred zámkom. A odtiaľ sú aj tieto dve pekné fotografie. Ukazujú, že ani po rokoch moje osobné čaro nevyprchalo. A musím sa priznať, že v spoločnosti dvoch malých detí môže vaše čaro vyprchať rýchlejšie, než by ste čakali. Dosť som sa toho obával. A keď sa narodila Esterka, myslel som si, že mi čoskoro bude chýbať ruka alebo noha. Našťastie Esterka je dáma a správa sa ku mne s náležitou úctou. Dokonca som sa už aj namiesto bábiky vozil v kočíku. Má ma rada a ja ju.
Som plyšový medvedík. Ale to neznamená, že len niekde sedím doma na polici. Aktívne sa zapájam do cestovania a ku tomu si píšem tento blog.