štvrtok 21. júla 2016

A-10 nad hlavami

Občas je výhodné bývať neďaleko letiska. Väčšinu času sa tam síce nič zaujímavé nedeje, ale niekedy sa tam objavia zaujímavé lietadlá. Vedel som síce, že na Sliači sú od začiatku mesiaca americké lietadlá A-10 Thunderbolt, ale nad Banskú Bystricu sa nezatúlali. Dnes sme išli povedľa letiska po diaľnici a odrazu sa pred nami ukázali dve lietadlá, otočili sa pred nami a rýchlo pristáli na letisku. Netrvalo to síce dlho, ale aj tak sa dali v diaľke rozoznať typické siluety lietadiel.
Potom sme sa niekoľko hodín túlali po Zvolene a pri návrate domov sme sa pobrali starou cestou. Boli sme práve na križovatke, na ktorej sa odbočuje smerom na Sliač, keď zrazu nad našimi hlavami zahrmelo ďalšie lietadlo. Toto už nebolo v diaľke, ale preletelo pekne nízko nad nami a svojim tieňom postrašilo práve rozkvitnuté slnečnice. A o pár minút, keď sme vchádzali do Sliača, zahrmelo nad nami ďalšie lietadlo a toto už bolo naozaj nad našimi hlavami a dokonca priamo ponad nás prešiel aj jeho tieň. Toto už naozaj hučalo dosť hlasno a pretože sme boli v správnej chvíli tesne pred pristávacou dráhou, mohli sme si vychutnať tú obludu priamo vo vzduchu.

Doma som sa snažil o tom nadviazať rozhovor s Violou a Hippom, ale tí dvaja riešia len to, ako sa dostať ku výhre v bločkovej lotérii. A to sme pred pár dňami vyhrali len sto eur. Jeden aj druhý básnia len o tom, ako od Eriky (lebo tá nahadzovala bločky a má nárok na výhru) vydrankať pár eur. Hippo by si chcel zveľadiť pediatrickú ordináciu a Viola spomínala nejakú nadáciu, ale to je len klasicky maskovanie pre jej neresť. Chápete to, že ich to lietadlo vôbec nezaujímalo?

utorok 19. júla 2016

Ďalší deň v Banskej Štiavnici

Niektoré miesta vás priťahujú ako spev Sirény. Banská Štiavnica je v podstate jedna dlhá strmá ulica, na ktorej lapáte po dychu a dúfate, že na konci nájdete aspoň jedno voľné miesto v Divnej Pani. Aby ste do seba kopli kafíčko a prinútili sa vyšliapať ešte na Trojičné námestie. A ak tam neskončíte v antikvariáte, tak ešte vyšliapať cez les na Veľkú Vodárenskú. Ale to už je fakt posledná atrakcia lenivého turistu v kopcoch. Lesy sú tam plné nebožtíkov, čo si pridali ešte jednu atrakciu a kleplo ich na pol ceste. A napriek tomu, že sa zaprisaháte a nahlas prehlásite, že sa do tej strminy nikdy viac nevrátite, na druhý rok ste tam opäť. Prečo?
 Kladiem otázky, ale kto iný na ne má odpovedať? Hippo má plno starostí so svojou úlohou pediatra. Viola si rovno zaťukala na čelo a odbehla drankať päťeurovku od Eriky. A Žofka rieši svoje stretnutie s Neilom Armstrongom. Ostal som tu len ja a hŕba spomienok.

Spomenul som si, ako som sa plahočil na Kalváriu, zakopával o storočiami rozpadnutý chodník a zlostil sa na všadeprítomných chrobákov s červenými krovkami. Spomenul som si na na obrovské sekvoje v botanickej záhrade a jediné rozkvitnuté lekno v ošarpanom bazéniku na tom istom mieste. Spomenul som si na ulicu obsypanú ružami, ktorá sa pred nami vynorila z ničoho a ktorú už nikdy nenájdem. Spomenul som si na pouličné bistro, kde som sa natlačil cícerom v citrónovej omáčke. Spomenul som si na šialenú návštevu banskej chodby, ktorá sa po sto metroch skončila a vykopla ma naspäť na rozpálenú ulicu.
Spomenul som si na obchodík, v ktorom si Robo s Erikou kúpili prstienok. Spomenul som si na penzión Nostalgia, kde sa štveráte pomedzi staré trámy do svojej izbičky. Spomenul som si na šálku čaju v Čajovni Klopačka, kde sa nám do šálok plazil podivný dym a sledovali nás zastreté pohľady návštevníkov. Spomenul som si na opustený cintorín vedľa Nového Zámku, na ktorom kvílil vietor v štrbinách kovových krížov. A spomenul som si aj na hlasy spevákov z Fragile, ktorých sme počuli tesne pred koncertom z nejakého okienka.

Spomenul som si na náhodne objavené bludisko zo zrkadiel, kde ste vrážali do stien a bojovali s narastajúcou panikou. Spomenul som si na šálku mexickej čokolády v obchode, ktorý rýchlejšie zanikol než vznikol. Spomenul som si na drevené lietadlo so zhnitými krídlami a na uhrančivý pohľad mozaikovej salamandry. Spomenul som si na družičku nevesty, ktorá zúfalo krivkala po mačacích hlavách a snažila sa udržať neposlušné šaty na mieste.
Každá jedna návšteva v Banskej Štiavnici je rovnaká ako tá pred ňou. A každá návšteva má svoje kúzlo. A medvedík sa potom doma v posteli prehadzuje a volá do tmy podivné slová. A spomína a sníva. A občas mu rozpálené čelo schladí ľudská chlácholiaca ruka. A občas sa zobudí spotený a v ruke zviera prázdno. A potom zaspí a snivá noc ho opradie ďalšími spomienkami.

utorok 12. júla 2016

Saigon ty prístav krásnych žien

Bambíno má už sedem mesiacov a tak sa dožaduje čoraz sofistikovanejšej zábavy. Od útleho veku počúvalo klasickú hudbu a preto má už niečo napočúvané. Doteraz rád spomínam, ako zaspávalo pri tónoch nokturna Fryderika Chopina, alebo pri piesňach skupiny Buena Vista Social Club.

Jeho hudobný obzor treba rozširovať a ja som mu vybral ako aktuálnu uspávanku pieseň od Františka Krištofa Veselého Saigon ty prístav krásnych žien. Ako som sa pri písaní tohto textu dozvedel, pieseň bola pôvodne napísaná pre operetu Pod cudzou vlajkou. Opereta pochádza z roku 1940 a odohráva sa v koloniálnej Indočíne. Tvrdí sa o nej, že je jednou z najpopulárnejších od Dusíka, ale Internet na túto tému prakticky mlčí a dozviete sa len, že je tam ešte jedna populárna pieseň Dedinka v údolí.

My sme sa s touto piesňou stretli na koncerte skupiny Slovak tango a bola to pre mňa jedna z najemotívnejších piesní, ktoré som doteraz počul. V piesni nezaznie veľa textu, pretože prvá polovica je len inštrumentálna. Ale keď ten text zaznie, chytí vás to za plyšové srdiečko. Zatvoríte oči, započúvate sa do slowfox rytmu a pred vašim mentálnym plátnom sa objavia rikše na čiernobielom pozadí, kde niekde v pozadí tušíte veľkú lásku a ešte väčšiu drámu.
Saigon ty prístav krásnych žien,
Saigon ty klamnej lásky sen,
očú snivých a nocí opojných.

Saigon ty prístav úsmevov,
Saigon ty mesto vábnych snov,
nad tebou plá na tisíc zlatých hviezd.

Však moje srdce blúdi niekde za morom,
keď aj všetko mám, tu v kraji tak cudzom.

Saigon ty prístav krásnych žien,
Saigon ty klamnej lásky sen,
nad tebou plá, na tisíc zlatých hviezd.
Našiel som k piesni ešte jeden verš, ale ten na nahrávkach nikde nezaznieva. Ale má pekné slová a tak ho pripájam pre poriadok aj sem.
Spí čarokrásny Saigon a nad ním už zmiera sa deň,
sní v objatí tichých vĺn, nemý čln svoj tajný sen,
z dúm vzdialených spomienok, šum mora šepce tmou,
v diaľ srdce vábi, ktoré žiali za milou.

utorok 5. júla 2016

Povinné očkovanie detí

Odkedy nastúpila doba Internetu, prinieslo to aj veľa dobrého, aj veľa zlého. Hypochondri a konšpirátori tam zverejňujú svoje názory tiež. Jednou z takých obľúbených tém je aj povinné očkovanie. A vďaka nim desiatky rodičov zvažujú, či svoje bambíno tiež radšej nezaočkovať. Povedal by som, že aj celkom inteligentní ľudia zvažujú, či na tých hrôzostrašných scenároch nie je niečo pravdivé.
Ak správne chápem argumentáciu (ak ju očistíme od balastu) na Internete, tak podstata toho je v tom, že ak je pravdepodobnosť úmrtia zaočkovaného dieťaťa napríklad 1 : 100 000 a pravdepodobnosť úmrtia nezaočkovaného dieťaťa 1 : 1000, tak odporcovia očkovania si myslia, že v tomto prípade znamená 100 000 viac úmrtí ako 1000. Tomu hovorím Internetová matematika. A potom už k tomu nabaľujú hrôzostrašné príbehy a hecujú aj všetkých naokolo.
Chápem, že sa každý bojí o svoje bambíno. Nik nechce, aby malo po očkovaní nejaké problémy. Ale pamätá si niekto, že aj keď on ide na opakovanú protitetanovku po pätnástich rokoch, že skoro každý má ruku trochu opuchnutú a že je mu zo dva dni trošku nepríjemne?

Naše bambíno napríklad prvú injekciu ani nezbadalo a druhú zase prežilo s horúčkou. Ale od toho sú pediatri, aby vám vysvetlili, že horúčku šetrne zrazíte zábalom a malým čípkom. A aj keď sme pri tom všetci pekne panikárili a nemali potuchy, ako to urobiť, nakoniec sme to nejako dokázali a už po hodine bambíno spokojne zaspalo a postupne aj my všetci, čo sme plánovali pri ňom do rána bdieť. Naše bambíno aj po horúčke bolo už na druhý deň veselé. A vieme, že nemusíme riešiť jeho stret s bacilmi ani inými nešťastnými deťmi, ktorých rodičia im určili radšej životnú dráhu bacilonosičov.

pondelok 4. júla 2016

Z Trnavej Hory do Kremnice

Niekedy sa ocitneme na takom výlete, ktorý sme vôbec neplánovali. Presne takýto výlet sa pre nás začal v dedinke Trnavá hora. Pôvodne sme sa chceli iba čo najrýchlejšie dostať do Kremnice a ako všetci normálni ľudia, išli sme po diaľnici. Išli sme smerom od Zvolena a tesne pred Hronskou Dúbravou nás policajti nemilosrdne odklonili z diaľnice na bývalú cestu (neskôr sme sa dozvedeli, že niekde na diaľnici havaroval kamión s drevom), ktorá ide povedľa Hrona. Tade sme sa plahočili slimačím tempom a asi po hodine sme sa dostali do Trnavej Hory. Slnko pripekalo, bambíno už začínalo byť v tom teple nervózne a tak sme sa museli rozhodnúť, či budeme pokračovať.
Zastali sme v nejakom bufete Jalná pri Hrone. Mali tam len zapekanky, ale dali sa zjesť. Ten bufet slúži asi len splavujúcim vodákom, ktorí sa cez víkend zastavujú pri brehu a tak bola obsluha z nás uprostred týždňa trochu prekvapená. Pod košatým stromom vedľa bufetu sme skontrolovali mapu a nikomu sa nechcelo ešte hodinu sa piecť v aute, pokiaľ by sme prešli zvyšný úsek. A tak padol návrh, aby sme sa pokúsili prekonať cestu do Kremnice cez hory. Cez dediny Ihrač a Nevoľné. Uprostred leta to nevyzeralo na komplikovanú cestu.
Rovno sme vyštartovali, zabočili sme s hlavnej cesty na vedľajšu, ktorá viedla hore na kopec, a uháňali dopredu. Ako inak, zablúdili sme. Ocitli sme sa kdesi na lazoch, kde sa asfaltová cesta skončila. Trnavá Hora má síce len dve bočné ulice, ale tá druhá vedie do ešte menších dediniek Horná Trnavá Hora a Kľačany. Ale aspoň bol zhora krásny výhľad.

Tak sme zbehli zase dolu do dediny a teraz už správne zahli na cestu, ktorá nás mala doviezť do Nevoľného. Teraz sme už išli dobre a po chvíli sme sa ocitli v zelenom údolí, ktoré sa tiahlo krajinou. Cestou sme objavili zaujímavé atrakcie. Hneď na začiatku údolia boli uprostred niekoľkých vodných plôch Bohdanov mlyn, čo by mal byť penzión a Tralaland, čo by mala byť nejaká zábava pre deti. Nezdržovali sme sa pri tom, ale niekedy sa tam ešte vrátime, lebo na celé údolie tam rozvoniavalo jedlom.
Potom sme sa v strmom svahu tesne minuli s autobusom. V zime to tam musí byť naozaj veselé. Toto sa nám stalo v Ihrači a až doma sme zistili, že je tam Ihračské kamenné more. Ako more to ale nevyzeralo, skôr ako kamenná hora. Takže aj tam sa musíme neskôr vrátiť.

Potom nasledovalo Nevoľné, ale to bolo sklamanie. Názov sľuboval zážitky, ale bola to len ospanlivá dedina vo vrchoch. Za ňou sme si pojazdili v ostrách zákrutách a po drgľovačke sme nakoniec prišli do Kremnice. V Kremnici cesta končila priamo pri železničnej stanici.
V Kremnici sme sa zastavili iba na chvíľu. Povinne sme okoštovali kávu, zmrzlinu a nakukli sme na Štefánikovo námestie s morovým stĺpom. Toto bola len neplánovaná cesta. V skutočnosti sme totiž išli na Kremnické Bane, ale to už by bol úplne iný príbeh.

sobota 2. júla 2016

Plávanie bábätiek

Dnes je každý rodič pod paľbou argumentov, čo všetko by mal urobiť pre to, aby bolo jeho bábätko zdravé, čulé, veselé, múdre alebo šikovné. Jednou z takýchto povinných jázd je aj plávanie pre bábätká. Má vaše bábo šesť mesiacov? Tak šup s ním do vody, aby bolo zdravé a veselé. A tak aj náš Petrík absolvoval takéto plávanie.

Plávanie pre bábätká má dva hlavné prúdy. Prvý razí plávanie v sladkej vode a ten druhý v slanej vode. V princípe je to úplne jedno, ale slaná voda má v sebe nádych exotiky a tak Robo s Erikou vybrali slanú vodu. Asi to bude zaužívaným zvykom, že sa kurzy plávania kupujú po mesiacoch a tak váš drobec absolvuje približne štyri plávania. Každý týždeň jedno.

Popíšem jednu lekciu, aby ste mali predstavu, čo sa tam deje. Náš kurz bol v menšom bazéniku, do ktorého sa pohodlne zmestilo šesť matiek s bábätkami a jedna inštruktorka. Bazénik mal približne 4x4 metre a vody v ňom bolo asi meter. Bolo to v komplexe, kde sa nachádzala vstupná hala s hračkami a stoličkami na oddych po plávaní, prezliekáreň s obrovským množstvom prebaľovacích pultov, sprchy a samotný bazén. Vo vstupnej hale bola normálna teplota, ale v plávacej časti bolo horúco ako v džungli. Čím menej oblečenia ste tam mali, tým to bolo znesiteľnejšie. Zjavne tam dávali pozor na to, aby bolo bábätkám príjemne. Aj keď pár stupňov dole by ich nezabilo a urobilo by to život neplávajúcim návštevníkom príjemnejším.

Samotné plávanie trvalo približne pol hodiny. Bambíno muselo mať natiahnutú plávaciu plienku, čo bola pre mňa zaujímavá novinka. Vyzerá to ako nohavičky, nie sú na tom žiadne suché zipsy, takže si užíjete zábavy pri naťahovaní plienky na čerstvo osprchované bambíno. Takto vyzbrojené bábätká potom plávajú v bazéne. Ale výraz plávanie nevystihuje to, čo sa tam presne dialo. V skutočnosti ich držali celý čas matky pod pazuchami a podľa pokynov inštruktorky s nimi krúžili vo vode ako kosatky vo fjorde. Robili sa tam disciplíny ako mierne ponorenie telíčka pod vodu, otočenie bábätka okolo tela matky na jednu a na druhú stranu, poliatie vodou z krhličky a už spomínaný zlatý klinec programu, kde sa matky ako húf kosatiek vrhli dookola inštruktorky a simulovali obkľúčenie koristi koordinovaným plávaním.

Asi chcete vedieť, ako sa Petríkovi páčilo na kurze. Nuž, nepáčilo sa mu tam. Zvyšných šesť bábätiek prejavovalo rôzne stupne radosti, od apatie až po naozajstné úsmevy. Petrík predviedol opačnú škálu reakcií. Otázku v očiach, zhnusenie a aj poriadnu dávku plaču. Nepomohla žiadna rada inštruktorky, výsledkom bolo iba viac alebo menej plaču. Asi sa mu teraz nepáčia kolektívne športy, lebo doma vo svojom vedierku, alebo priamo vo vani, si vodičku celkom užíva. Čliape sa tam, hrá sa s gumenou kačkou alebo nožičkou a usmieva sa na všetky strany.

Aký je verdikt? Pokojne to skúste s vašim drobcom. Je vyššia pravdepodobnosť, že sa mu tam bude páčiť. Ak nie, aspoň budete vedieť, že nie je jediný a že ani Petrík tam neskákal od nadšenia. A viac ho tam netrápte. Však malé bambíno má toľko iných činností, ktoré ho bavia, že mu neúspešné plávanie vôbec nebude chýbať. A keď bude treba, naučí sa plávať vtedy, keď to bude vedieť aj využiť.