sobota 6. októbra 2018

Long Days of Vengeance - Soundtrack

Long Days of Vengeance je zaujímavý album pre priaznivcov hudby, ktorú produkuje napríklad známejší skladateľ Ennio Morricone. Ľudia sa v tom aj veľakrát pletú a prisúdia Morriconemu aj hudbu, ktorú neskomponoval. Armando Trovajoli (alternatívne Trovaioli) v tomto albume skomponoval westernovú hudbu k filmu s rovnakým názvom. Je to spaghetti western, inšpirovaný Grófom Monte Christo.

K filmu nie je jednoduché sa dostať, ale komu sa to podarí, môže sa kochať pohľadom na zarasteného trestanca, ktorý si nemieni odkrútiť 30 rokov v kameňolome. Toho stvárňuje Giulianno Gemma (u nás známy z Angeliky ako vodca banditov Nicolas). Zarastený je ale len po scénu u holiča, kde v klasicky napínavej westernovej situácii sedí s koltom v kresle a necháva sa holiť podlým holičom s britvou, zatiaľ čo mu za chrbtom šaškuje iný bandita, ktorého nestihol zastreliť pár minút predtým. Od holiča získa zoznam nepriateľov, postrieľa teraz už nepodstatných banditov a môže sa vydať na lov tých zvyšných.



Úvodná skladba z albumu je pomerne známa, môžete ju poznať napríklad z filmu Kill Bill v animovanom drsnom príbehu O-Ren Ishii (približne v okamihu, ako jej otca prebodnú mečom). Ale aj ostatné skladby sa dobre počúvajú a hodinku môžete sedieť pri tónoch, ktoré brnká gitara a do toho hrá občas trúbka. A máte pocit, že sa aspoň myšlienkami dostanete o 170 rokov dozadu na miesta, kde jedinou civilizáciou je začmudený salón, obklopený hŕstkou drevených chatrčí.

sobota 25. augusta 2018

Donovalkovo

Vďaka nedorozumeniu v práci si Robo myslel, že vo štvrtok nebudú mať elektrinu a preto prisľúbil výlet na Donovalkovo. Vo štvrtok bolo krásne počasie. Bystrica sa už dva týždne škvarila pod žeravým slnkom a na horách je predsa len o čosi chladnejšie. Naložili sme naše dva malé poklady do auta a zamierili s nimi na Donovaly. V lete tam nezvyknú kamióny na letných pneumatikách zablokovať premávku a tak sme sa hore dostali rýchlo.

Donovalkovo sa nachádza na druhej strane. Odbočka je oproti parkovisku, ktoré je pod lanovkou na Novú hoľu. Keď zostupujete dolu autom z priesmyku, odbočku zbadáte v poslednej chvíli. Rútite sa dolu kopcom na hranici povoleného limitu a odrazu musíte brzdiť s pocitom, že sa na váš chrbát lepia iní nedočkavci, ktorí chcú byť v Ružomberku o pár minút skôr. Odhadnete maximálnu rýchlosť, pri ktorej sa v zákrute, posypanej vrstvičkou štrku, ešte neprekotíte a odvážne to otočíte na uzučkú cestu, ktorá nebola stavaná na prudké zvýšenie počtu áut. Jedným okom mrknete do spätného zrkadielka na tých na zadných sedadlách a pokiaľ nijako neprejavia nesúhlas s vaším príchodom na miesto, po pár desiatkach metrov sa ocitnete na ploche vysypanej štrkom, ktorú odvážni môžu nazvať parkoviskom.

Donovalkovo je hneď oproti a aby ste z neho nič nevideli, je obohnané plotom, na ktorom zelená tkanina. Podobná býva okolo tenisových kurtov. Vchod do atrakcie je rafinovane skrytý a tak sa až po chvíli dovtípite, že máte ísť po šípkach dovnútra priľahlej budovy a na jej druhej strane nájdete pokladňu. Platí sa jednotné vstupné pre dospelých a je to na celý deň. V čase našej návštevy stálo vstupné 9 Eur a nedala sa kúpiť žiadna lacnejšia alternatíva. Malé deti neplatia nič, čo bol aj prípad nášho Petríka. Esterka bola ešte veľmi malá a ustatá, takže tá si nasledovné dve hodinky odspala v kočíku na čerstvom vzduchu a motala sa radšej pomedzi novodobé drevenice a megazruby, ktoré vyrástli na neďalekej lúke.

Atrakcia má rozmer väčšej záhrady, na ktorej je sieť ciest a chodníčkov. Každých pár metrov je pri cestičke domček, ktorý je tematicky zameraný na nejakú oblasť. Napríklad obchod, čerpacia stanica, hrad alebo víkendový plážový domček kdesi na pláži neďaleko Honolulu. Krížom cez to všetko vedie železnica s malým vláčikom, ktorý každých pár minút spraví okružnú jazdu. Domčeky môže dieťa navštevovať podľa ľubovôle, môžete si požičať aj rôzne mechanické dopravné prostriedky. Tie s elektrickým pohonom sa požičiavajú za príplatok. Petrík postupoval spleťou domčekov v nepredvídateľnom poradí, niekde sa pohral s inými deťmi a na jednom mieste sa aj pobil s malým dievčatkom o to, kto bude obsluhovať kasu v obchode. Ale celkovo sa hral podobne ako zvyšok detí. Čiže ako samostatná jednotka behal s fúrikom, samostatne sa hral na obyvateľa nejakého domčeka a zriedkavo sa zastavil pri inom dieťati.

Pre deti to celkom zjavne bola obrovská zábava, čo sa už nedalo hovoriť o dospelých. Väčšina síce usilovne fotila potomkov alebo vnúčikov v akcii, po hodine ale nadšenie ustúpilo, rodičia posedávali na lavičkách a snažili sa schovať pred pražiacim slnkom pod slnečníkmi. A v duchu počítali, koľko ešte majú na tom mieste vydržať, aby bol ich potomok spokojný, ale úplne sa neuškvaril na slnku a oni mali pocit, že za tých 9 Eur tam už strávili toľko času, že to nebolo až toľko drahé. Čo si budeme nahovárať. 9 Eur je trik a nik tam nevydrží celý deň. Stačili by dve hodinky, ale toto nie je jediné miesto, kde vám poskytnú iluzórny pocit, že za svoje peniaze dostanete maximum. Dostanete ho, ale nie je vo vašich silách si celý ten čas aj užiť.

Petrík bol po dvoch hodinách tak unavený, že už sa len pýtal do auta. Tak nahryzol pripravený croisant a pobral sa do ríše snov. Ale páčilo sa mu tam. Celý čas aktívne pobehoval a aj napriek tomu odskúšal asi len polovicu z nachystaných domčekov.

streda 8. augusta 2018

Deň v Salzburgu

Do Salzburgu sme dorazili po celodennej ceste z Banskej Bystrice. Unavení, ale po kúpeli v jazere pri Mondsee, to nebolo také hrozné. Salzburg sme mali naštudovaný na Google Maps, takže do nášho hotela sme dorazili relatívne ľahko. Iba na jednej križovatke na Innsbrucker Bundesstraße sme neuhádli správny jazdný pruh a s hrôzou sme sa chystali otáčať v nejakej uličke. Ale pre miestne autá to zjavne nebol prvý príklad, keď cudzinec neuhádol správnu cestu a jeden dobrák na nás kývol, aby sme prefrngli popred neho. Pekné privítanie a keď som si teraz pozeral online mapu, už to hlúpe miesto prerobili zo svetelnej križovatky na kruháč.


Bývali sme v hoteli Snooze, čo je prijateľný kompromis aj pre našinca v cudzine. Blízko tam bolo aj letisko, ale vôbec si nespomínam na žiaden hluk. Zato v noci nám púšťali klimatizáciu cez trochu hučiace rúry, ale boli sme tak unavení, že sme aj tak zaspali.

V hoteloch v Salzburgu si môžete kúpiť Salzburg Card, čo je pre turistu ideálny spôsob, ako ušetriť peniaze za návštevy atrakcií (bez karty zaplatíte dvojnásobok pri normálnom vstupnom už za jeden deň), ktoré sú s kartou skoro všade zadarmo. Na druhej strane si ale naložíte toľko prehliadok, že večer idete do postele absolútne vyšťavení a s peknou svalovkou. My sme si kúpili dvojdenné, pretože prvý deň sme chceli ostať v meste a druhý deň sme si chceli pozrieť pekné fontány a ZOO a potom pokračovať do Slovinska.


Súčasťou Salzburg Card je aj mestská doprava a tak sme hneď ráno cestovali autobusom pár zastávok, aby sme dorazili do centra na Pferdeschwemme, čo je nejaká vymozaikovaná fontána, zovšadiaľ z výkladov škeriace sa  originálne Mozartove gule a ešte originálnejšie šaty napodobňujúce pospolitý ľud pred dvomi storočiami. My sme išli podľa mapky s vyznačenými atrakciami, ktoré mali vďaka karte vstupné zadarmo.


Začali sme v Múzeu hračiek, kde sme boli ráno úplne prví návštevníci a mohli sme si preskúmať pár poschodí v historickej budove, pricapenej na skalné bralo. Boli tam trochu luxusnejšie hračky, bolo vidno, že bol veľký rozdiel medzi ľudom a šľachticmi. Zatiaľ čo sa deti poddaných museli uspokojiť s kopaním do odrezanej hlavy nejakého domáceho zvieraťa, tí bohatší si mohli dopriať miniatúrne domčeky naplnené postavičkami. Ja viem, dnes to má doma každé dieťa, ale vtedy sa to nerobilo z plastu a niekto tie postavičky seriózne vyrezal z dreva a niekto im aj ušil maličké šatičky.



Potom sme sa vrhli na Haus der natur. Tam sme po dvoch hodinách usúdili, že tých X poschodí nabitých prírodnými exponátmi naozaj nedokážeme úplne preskúmať. A tak sme ešte dali Múzeum moderného umenia, ktoré je umiestnené hore na skalnom brale. Išlo sa tam výťahom, vytesaným priamo do skaly. Bolo to naozaj múzeum moderného umenia, takže Eriku tam skoro porazilo. Ale Robo si pochvaľoval obrovskú lebku krokodíla. Našťastie bol pri múzeu aj malý park a bola odtiaľ pekná vyhliadka na mesto, takže sa plusy a mínusy toho miesta navzájom vyrušili.


Potom sme sa už viac-menej náhodne motali mestom a navštevovali všetky domy, kde sa dialo čosi spoločné s Mozartom. Salzburg je jeho mesto a kdekoľvek ten človek vkročil, v dvadsiatom prvom storočí z toho urobili pútne miesto. Alebo správnejšie, dojné miesto, na ktorom sa vás snažili skasírovať. Niektoré boli zaujímavé viac, iné menej. Niekde bol vďaka davom ľudí smrad ako v opičiarni, inde nebolo ani nohy. Všade boli aj obchody s hudbou, takže sa odtiaľ nedalo odísť bez CD s Mozartovou hudbou.


Spomínam si ešte na nejaký dom Mozart-Wohnhaus, kde mali tridsať portrétov malého Mozarta a pri každom bola ceduľka s nápisom, že asi toto je asi jeho portrét. To sme už pochopili, že sa viac nechceme pozerať na tuctové maľby akéhosi chlapčeka v parochni a šli sme si oddýchnuť do Mirabellgarten. Tam bolo fajn. Sedeli sme na lavičke pod stromami, oddychovali a skoro všade sa objavil nejaký hudobník alebo spevák a predvádzal svoje umenie. Salzburg je mestom hudobných škôl a tak ich tam majú strašne veľa.


Poobede sme ešte urobili jeden pokus o vyškriabanie sa na Festung Hohensalzburg, čo je pevnosť nad mestom. Tam sme dostali až okolo štvrtej, viedla tam aj nejaká zubačka, či čo to bolo za vláčik a neviem sa rozpamätať, či sme ňou šli. Hrad to bol stredoveký a asi tuctový, lebo to je všetko, čo som si o ňom zapamätal. Zato si stále spomínam na to, ako nás cestou tam odchytila nejaká pani a doslova nás všupla do jedného kostola. Ľudí tam bolo, akoby sa mala práve začať svadba britského princa, ale potom sa ukázalo, že polovica z nich sú speváci a hudobníci. Robili ten typ predstavenia, pri ktorom sú hudobníci schovaní v dave a postupne sa objavujú. To bol krásny zážitok a všetci sme z toho boli dlho nadšení.

Takto sme strávili prvý deň v Salzburgu a večer padli na smrť unavení do postelí, kde nám uspávanku zaspievala hlučná klimatizácia. Ale čo, aj tak sme ju nevnímali.

sobota 4. augusta 2018

Podivné bytosti z Mondsee

Cestou do Salzburgu sme už boli unavení z dvoch zápch na diaľnici a dvesto-kilometrovej jazdy v maximálnej rýchlosti v rýchlom pruhu a v spoločnosti hradby kamiónov medzi Viedňou a Lincom. Preto nám padla vhod drobná zastávka v mestečku Mondsee, päťdesiat kilometrov pred Salzburgom. Mondesee je mestečko, ktoré je umiestnené medzi veľkými jazerami v Hornom Rakúsku. Je na severnom okraji veľkého jazera, ktoré na opačnom konci akoby končilo v úpätí vzdialených vrcholkov hôr. Ten vrch sa volá Schafberg a má len 1780 metrov, ale vzhľadom na jeho polohu sa zdá byť vyšším.


Zastali sme tam v blízkosti miestneho cintorína a len tak sme sa pobrali smerom, kde sme tušili centrum. Popisom toho vás unavovať nebudem. Mestečko vyzeralo ako typické rakúske mestečko s dvojpodlažnými domami s výrazne namaľovanými fasádami, v prízemí obstavané stolíkmi s vysmädnutými cestovateľmi, ale možno že tam vysedávalo ešte viac miestnych.


Cez všetko toto sme sa predrali a došli sme na miesto, kde podľa mapy dodatočne viem, že tam bol Vládny úrad a Bazilika Svätého Michala. A tam sme našli rozmiestnené stoličky, na ktorých nik nesedel a kobercom pokryté javisko, na ktorom hopsali akési bytosti v tesne obtiahnutých odevoch a každý z nich mal vlajku alebo šatku.


Vôbec sme netušili, čo je to za predstavenie. Podľa prázdnych stoličiek bolo jasné, že ani miestnych to v páľave až tak nezaujímalo. Postupne síce nejakí ľudia poprichádzali, ale počas vlny nášho záujmu sa stoličky ani zďaleka nezaplnili. Ale bytostiam bol nezáujem divákov ľahostajný. S vytrvalosťou lumíkov, vrhajúcich sa z útesov do náručia istej smrti, vrhali sa javisko skupinky bytostí. Vírenie farebných vlajok tomu dodávalo podivnú atmosféru.


Pre istotu som si odfotil kamennú rybu, ale vôbec netuším, prečo som to urobil. Asi mi v tej chvíli pripadala ako vyslobodenie. Možno už na mňa prišlo nutkanie vrhnúť sa do záplavy farieb a tancovať spolu s nimi môj desivý tanec a pretože som sa nechcel úplne strápniť, chladivý dotyk kamennej ryby ma vrhol späť do reality.


Všetky bytosti vybiehali z toho bieleho stanu, ktorý je vidno vedľa baziliky. Kde sa tam všetci pomestili, je pre mňa dodnes záhadou. Ale sledovanie tanca nebolo pre nás témou dňa. Tou bola cesta do Salzburgu.


Pretože ešte bolo pomerne skoro na vyhľadanie nášho hotela v Salzburgu, využili sme príležitosť zaplávať si miestnom jazere. Mali tam malú pláž, na ktorú sa platilo menšie vstupné, než tu v Bystrici. Bola tam jemne pokosená trávička, čisto a za hradbou kríkov bola ešte jedna tichšia pláž, na ktorej sme si pár hodín poleňošili a kúpali sa v jazere. Dodnes sa mi vybavuje pohľad na hory, zrkadliace sa v jazere, skupinku kačíc vo vode a zopár drevených chatiek s mólom, ktoré boli nacapené na brehu vedľa pláže a ku ktorým sme mali neprekonateľné nutkanie sa aspoň na pár metrov priblížiť vo vode. A mali tam malé skrinky na oblečenie, ktoré brali dve eurá, ktoré nám užasnutým Slovákom po skončení kúpania, mechanizmus dvierok zase vrátil naspäť.

sobota 28. apríla 2018

V kúpeľoch Brusno

Kúpele Brusno boli kedysi vyhľadávaným miestom. Nejaký pozostatok kúpeľného domu tam síce stále funguje, ale to je len pre pacientov, ktorí čučia v liečebnom dome a močia sa v liečivej vode. Pre objaviteľov je zaujímavejší priestor pod kúpeľmi, ktorý je plný schátraných budov Černobyľského typu kombinovaných s tatranským hrazdeným typom.

Trochu som to tam preskúmal, napil som sa odpornej vody a v parku som spoza kríkov sledoval exhibicionistu, ktorý sa kúpal v odľahlom domčeku na konci parku. Mal som natočených veľa záberov, ale nedokázal som z toho zlepiť poriadny film. Tak som vystrihal iba moje scény a výsledok je v tomto videu.


piatok 27. apríla 2018

Kone na Krpáčove

Nakrútil som niekoľko záberov na pasúce sa kone. Videli sme ich minulý rok pri vodnej nádrži Krpáčovo. V plytkej vode sa močili oddychujúci ľudia a na lúke vedľa nich sa pásli kone. Kôň je nádherné zviera, pokiaľ nie ste pri jeho kopytách, alebo v prípade plyšákov, nepokúša sa vám práve odhryznúť hlavu v domnení, že sa jedná o hlávku šalátu.

Keď sa pasie, nevšíma si vás a môžete sledovať, ako si zubami odhrýza jemné končeky trávy. A keď na vás obráti pohľad, na chvíľu máte pocit, že sa zastavil čas a stretli ste cestovateľa z inej galaxie, ktorý svojim múdrym pohľadom prekonal čas a na kradmý okamih vás vpustil do svojho sveta.


Hrad Strečno (Strečniansky hrad)

Mám rád návštevy starých hradov. Bralo pri Strečne nesie na svojom zvetranom chrbte majestátny hrad. Pri pohľade zdola sa cítite ako chrobáci. Keď sa tam vyštveráte hore, zase sa cítite ako chrobáci.

Prehliadku hradu si môžete rozdeliť na dve časti. Najprv sa vrhnite na prehliadku samotného hradu a keď budete po nej unavení, oddýchnite si v archeoskanzene pod hradom. Je tam malá dedinka s peknou zelenou trávičkou, na ktorej si môžete polebediť.

Vo videu je pár záberov na skanzen a zvyšok je o samotnom hrade. Pretože bolo s nami na výlete aj bambíno, som len na nejakom krátkom zábere na najvyššej veži.