Pri skúmaní mapy s vyznačenými starými štôlňami som priamo v Banskej Bystrici objavil nádejné miesto. Mala to byť podľa popisu baňa na medenú rudu. Pretože to bolo blízko, našiel som si voľný čas a na tom mieste som sa zastavil.
Od najbližšieho miesta s civilizáciou som musel prejsť asi 15 minút, aby som dorazil na správne miesto. Aby to ale nebolo také jednoduché, najprv som hľadal samotnú štôlňu. Kráčal som po lúke, na ktorej na mňa pokukovali bedle a po oboch stranách boli malé háje. Lúka pomaly stúpala na malý vŕšok s plochým tvarom. Po strane sa formovalo strmšie úbočie, v ktorom sa ukrývala predpokladaná štôlňa. Trochu ma desili husté kríky, ale povedal som si, že na odhadnutom mieste sa do lesíka nejako dostanem. Na predpokladanom mieste sa lúka končila v pooranom poli. Ďalej sa nedalo pokračovať.
Keďže podľa mapy bolo toto to predpokladané miesto, našiel som malý priechod medzi kríkmi a začal som to tam prehľadávať. Ale na danom mieste bola len akási plošinka. Dookola bol už len strmší svah a dookola všade husté kríky pokryté ešte stále zelenými listami. To spoľahlivo bránilo akémukoľvek hlbšiemu pohľadu do lesíka. Tak som si povedal, že tadeto cesta nevedie a vrátil som sa na pole. Letmým pohľadom som objavil zopár kúskov kremeňa. Ak som aj nebol na úplne správnom mieste, kremeň naznačoval, že to je niekde blízko. Povedal som si, že počkám mesiac, kým opŕchne lístie a potom sa tam bude hľadať ľahšie.
Vrátil som sa trochu naspäť a obišiel som lesík zo spodnej strany. Na tom mieste bol terén rovinatý a poľná cesta ma jasne viedla. Keď som sa dostal zhruba na úroveň môjho hľadania na vrchole kopca, zastal som a snažil som sa uhádnuť, kam by asi tak baníci naviezli odpad a vytvorili haldu. A potom som si všimol skupinu borovíc, ktoré nápadne vykúkali spomedzi listnatého lesa. Borovica rastie aj na horšej pôde a čo mohlo byť na onom mieste tou horšou pôdou? Samozrejme že halda odpadu z štôlne.
Len čo som vošiel do lesíka, bolo to jasné. Hneď pod borovicami bola zjavne nasypaná kopa materiálu, pokrytého poriadnou vrstvou ihličia a v nej dve vykopané jamy. Stačilo iba mierne odhrnúť zem a na svetlo vykukli malachity. Poriadne zvetrané, rozpadali sa pri dotyku. Ale bol to jednoznačný dôkaz, že som haldu našiel a že je to tá hľadaná lokalita.
Potom som ešte pokusne vykopal malú jamku a asi dvadsať centimetrov pod povrchom sa objavili zase kamene so stopami malachitu. Ťažko povedať, ako dlho je baňa opustená, ale za to obdobie sa tam vytvorila dvadsať centimetrová vrstva pôdy. A dookola sa vytvoril les, ktorý tento historický poklad baníckej činnosti dokonale ukryl pred očami ľudí.
Keďže na geologickej mape bola táto štôlňa uvedená len ako bezmenná, nič mi nebráni, aby som jej dal meno a neskôr ju poriadnejšie preskúmal. Teraz som tam strávil iba hodinu, potom som sa musel ponáhľať preč. Podľa merania na mape má nasypaný materiál na dĺžku asi dvadsať metrov. V teréne tvorí neprehliadnuteľnú vyvýšeninu. A podľa mapy sa zdá, že hneď vedľa je ešte jedna rovnaká kopa. A teraz aj tuším, kde by mala byť v teréne aj štôlňa. Mali by tam byť dve, ale len jedna vyzerá nádejne. Vidno tam akúsi prepadlinu a pod ňou čosi, čo by mohol byť materiál, ktorý pri vysypaní vytvoril už menej zreteľný kužeľ.
Ale najprv vyriešme ten názov. Čo vravíte na Štôlňu zatratenia? To je také typicky slovenské ľudové pomenovanie. A pri práci v podzemí sa tam kadečo muselo stať. Keď trošku opŕchne jesenné lístie, vrátim sa tam a pokúsim sa to miesto podrobnejšie preskúmať. Poštudoval som trochu aj tvorbu pôdy a podľa internetu sa zdá, že minimálne od konca Druhej svetovej vojny s haldami nik nemanipuloval. Čiže toto ložisko asi nebolo dostatočne zaujímavé a nebolo na ňom toľko materiálu, aby ho ešte raz sekundárne spracovali.
Komentáre
Zverejnenie komentára