Cez víkend sme sa hrali na archeológov a vrhli sme sa na prieskum stredovekého rumpálu, ktorým pred mnohými storočiami vyťahovali vozy do strmého kopca. Skúmali sme lokalitu Chytrô, čo je dolina hneď vedľa dedín Rybô, Valentová a Prášnica. Zdanlivo ničím zaujímavé miesto, ale práve tu natočil Paľo Bielik známe scény z filmu Vlčie diery. A tu aj padla megalavína, čo zabila osemnásť ľudí.
Do údolia sme sa dostali z hlavnej cesty z Banskej Bystrice na Donovaly. V polovici bola odbočka na Horný Jelenec a tam sme prešli na uzučkú, miestami rozbitú cestu, ktorá smeruje až na koniec údolia. Ale až tak ďaleko sme nešli. Približne v polovici je odbočka a tam sme zastali. Ďalej by sme si trúfli iba na služobnom aute a také nik z nás nemal. Po tejto poľnej ceste sme pomaly prešli smerom na sever až ku miestu, kde je drevený panel s informáciami o našej stredovekej ceste. Tam sme zišli z poľnej cesty a ďalej pokračovali po lesnom chodníku.
Chodník viedol povedľa potoka a už po pár metroch sa to premenilo na zelenú džungľu. Všade boli popadané stromy s prisatými drevokaznými hubami. Pod nohami šušťalo lístie, ktoré šikovne maskovalo kamene a bahno. Zo svahov sa týčili veľké bloky odtrhnutých skál, porastených machom. A v potoku bolo dosť vody na to, aby sme sa poriadne nepočuli. Každú chvíľu bol potok prerušený malým vodopádom a aj z každého postranného miniatúrneho údolíčka vytekal aspoň kúsok zabahneného potôčika.
Pomalým krokom sme sa plahočili hore kopcom a tešili sa z toho, ako sme ušli páľave slnka. Pod stromami bol príjemný tieň a aj keď sme občas stúpili do blata, tešili sme sa z rozdivočenej prírody a blížiaceho sa miesta činu. A po pár stovkách metrov sme ho našli. Bolo to čarovné miesto. Buková hora sa odrazu premenila na horu smrekovú, za ňou vykukla čistinka a na nej sa objavilo skalnaté čosi. Museli sme sa ku tomu vyšplhať ako opice po kamenistej ceste, ktorú potok vybrúsil do hladka. A keď sme už boli tam, mohli sme si to celé obzrieť.
Pôvodne to bol asi len uzučký priesmyk, ktorým pretekala voda. Ľudia to miesto v skale presekali, vytvorili tam akoby úzku bránu a aby už viac potok netiekol po ceste, vysekali po boku jarok, v ktorom doteraz voda tečie silným prúdom. Za týmto miestom údolie prešlo z prudkého stúpania do miernej rovinky. Z toho miesta bol aj dobrý výhľad na vodopád dole a mohol som sa zamyslieť nad tým, ako tam hore tie vozy dostali. Erózia už poškodila boky priesmyku, ale dalo sa vytušiť to miesto, kde bol obrovský rumpál, ktorý to všetko ťahal hore. Aj tak si ale neviem predstaviť, čo museli nasypať zvieratám, aby boli ochotné tam hore vyliezť.
Hippo vyjadril názor, že cesta neslúžila iba statočným obchodníkom s meďou, ktorí vykorisťovali baníkov. Podľa neho cestu používali aj lúpežníci, ktorí s lupom z juhu mierili do svojich opevnených a vlhkých hradov na severe. Zamysleli sme sa aj nad tým, či by sa na tomto mieste našla spojitosť aj s Mačacím hradom. Z histórie o ňom vieme, lenže doposiaľ sa ho nepodarilo presne lokalizovať. Na túto tému už špekuloval aj Pavel Dvořák, ale ani jemu sa zatiaľ nepodarilo nájsť uspokojivú odpoveď.
Svoje poznatky sme zhrnuli do videa, ktoré sme nakrútili vyššie po prúde potoka. Došli sme tam až ku veľkému niekoľkometrovému vodopádu, pri ktorom sme si urobili malý piknik. Ďalej sme sa nedostali, pretože nad vodopádom bola bažinatá lúka, cez ktorú sme si netrúfli. Výsledkom našej cesty sú dve videá. Jedno zaznamenáva romantickú atmosféru miestnej džungle, v ktorej sa nepohybujú ani miestni domorodci a druhé video zaznamenáva moje a Hippove poznatky. Nastolili sme tam veľa otázok a málo odpovedí. Niektoré budeme musieť pitvať podrobnejšie. Iné necháme vyšumieť do stratena. Ale taký je život. Rozvŕtať a nechať tak.
Do údolia sme sa dostali z hlavnej cesty z Banskej Bystrice na Donovaly. V polovici bola odbočka na Horný Jelenec a tam sme prešli na uzučkú, miestami rozbitú cestu, ktorá smeruje až na koniec údolia. Ale až tak ďaleko sme nešli. Približne v polovici je odbočka a tam sme zastali. Ďalej by sme si trúfli iba na služobnom aute a také nik z nás nemal. Po tejto poľnej ceste sme pomaly prešli smerom na sever až ku miestu, kde je drevený panel s informáciami o našej stredovekej ceste. Tam sme zišli z poľnej cesty a ďalej pokračovali po lesnom chodníku.
Chodník viedol povedľa potoka a už po pár metroch sa to premenilo na zelenú džungľu. Všade boli popadané stromy s prisatými drevokaznými hubami. Pod nohami šušťalo lístie, ktoré šikovne maskovalo kamene a bahno. Zo svahov sa týčili veľké bloky odtrhnutých skál, porastených machom. A v potoku bolo dosť vody na to, aby sme sa poriadne nepočuli. Každú chvíľu bol potok prerušený malým vodopádom a aj z každého postranného miniatúrneho údolíčka vytekal aspoň kúsok zabahneného potôčika.
Pomalým krokom sme sa plahočili hore kopcom a tešili sa z toho, ako sme ušli páľave slnka. Pod stromami bol príjemný tieň a aj keď sme občas stúpili do blata, tešili sme sa z rozdivočenej prírody a blížiaceho sa miesta činu. A po pár stovkách metrov sme ho našli. Bolo to čarovné miesto. Buková hora sa odrazu premenila na horu smrekovú, za ňou vykukla čistinka a na nej sa objavilo skalnaté čosi. Museli sme sa ku tomu vyšplhať ako opice po kamenistej ceste, ktorú potok vybrúsil do hladka. A keď sme už boli tam, mohli sme si to celé obzrieť.
Pôvodne to bol asi len uzučký priesmyk, ktorým pretekala voda. Ľudia to miesto v skale presekali, vytvorili tam akoby úzku bránu a aby už viac potok netiekol po ceste, vysekali po boku jarok, v ktorom doteraz voda tečie silným prúdom. Za týmto miestom údolie prešlo z prudkého stúpania do miernej rovinky. Z toho miesta bol aj dobrý výhľad na vodopád dole a mohol som sa zamyslieť nad tým, ako tam hore tie vozy dostali. Erózia už poškodila boky priesmyku, ale dalo sa vytušiť to miesto, kde bol obrovský rumpál, ktorý to všetko ťahal hore. Aj tak si ale neviem predstaviť, čo museli nasypať zvieratám, aby boli ochotné tam hore vyliezť.
Hippo vyjadril názor, že cesta neslúžila iba statočným obchodníkom s meďou, ktorí vykorisťovali baníkov. Podľa neho cestu používali aj lúpežníci, ktorí s lupom z juhu mierili do svojich opevnených a vlhkých hradov na severe. Zamysleli sme sa aj nad tým, či by sa na tomto mieste našla spojitosť aj s Mačacím hradom. Z histórie o ňom vieme, lenže doposiaľ sa ho nepodarilo presne lokalizovať. Na túto tému už špekuloval aj Pavel Dvořák, ale ani jemu sa zatiaľ nepodarilo nájsť uspokojivú odpoveď.
Svoje poznatky sme zhrnuli do videa, ktoré sme nakrútili vyššie po prúde potoka. Došli sme tam až ku veľkému niekoľkometrovému vodopádu, pri ktorom sme si urobili malý piknik. Ďalej sme sa nedostali, pretože nad vodopádom bola bažinatá lúka, cez ktorú sme si netrúfli. Výsledkom našej cesty sú dve videá. Jedno zaznamenáva romantickú atmosféru miestnej džungle, v ktorej sa nepohybujú ani miestni domorodci a druhé video zaznamenáva moje a Hippove poznatky. Nastolili sme tam veľa otázok a málo odpovedí. Niektoré budeme musieť pitvať podrobnejšie. Iné necháme vyšumieť do stratena. Ale taký je život. Rozvŕtať a nechať tak.
Komentáre
Zverejnenie komentára