Preskočiť na hlavný obsah

Príspevky

Zobrazujú sa príspevky z dátumu apríl, 2015

Otváranie Bánoša

Cez víkend ma zobrali na akciu s názvom Otváranie Bánoša. Ľudia vymýšľajú rozkošné názvy pre akcie, kde sa môžu riadne nafutrovať gulášom, klobásami, šúľancami a syrom. Keďže sme vedeli, do čoho ideme, raňajky sme si dali ľahké. Moji majitelia vločky s jogurtom, ja s Hippom sme dostali čerstvý raňajkový vzduch do postele. Ako sme sa blížili ku Bánošu, zbadali sme úplne inú akciu. Deti si v malom parčíku, ktorý bol ešte pred pár rokmi iba miestom, kam sa vozili smeti, opekali špekačky a aby sa pri tom nenudili, robili im program sokoliari. Už balili zvieratká do veľkej škatule, ale vďaka mojej rozkošnej papuľke sa ľady prelomili a dostal som možnosť zapózovať si s nimi. Aj nám hovorili, čo sú tie dva vtáky zač, ale moja hlava deravá si nič z toho nezapamätala. Iba to viem, že ten horný pochádza z Mexika a ten dolný, keby mohol, tak loví len samé Špice a Yorkshiry.
Vtáci boli zo mňa riadne nervózni a Mexičan priamo predo mnou aj cvrkol hovienko na zem. Obedoval kuracinu, ale bolo to od…

Gavurky na jar

Pred mesiacom ma jedného slnečného rána posadili na zadné sedadlo auta, vedľa mňa pristála škatuľa plná čerstvých sušienok a na môj spýtavý pohľad zaznela jediná veta. Ide sa na Gavurky.
Prvé kilometre cesty sú vždy nuda. Tešíte sa na nové miesto, ale kým sa tam dostanete, musíte absolvovať cestu pomedzi paneláky, ktoré ste už nekonečne často videli. Našťastie bola teraz nudná časť cesty redukovaná na absolútne minimum. Bleskovo sme preleteli cez Zvolen,  popod okná zrenovovaného kaštieľa vo Vígľaši a zamierili po rozpraskanom asfalte na Slatinské Lazy. Všetky dedinky na tejto ceste boli drobné a ich tvorca ich jednoducho vysypal do údolia v podobe obrovských kociek Lega. Kde sa zastavili, tam domčeky obrástli plotmi a machom, tie z dreva nahnili a spolu to vytvorilo zvláštne prostredie, plné nostalgie.
Našou prvou zastávkou bol prameň Lohyňa. Na jar bol ešte poriadne zasypaný snehom. Prebrodili sme sa čľapkanicou k nemu, ochutnali ho a skonštatovali, že sa to dá piť. Len tá cesta k n…

Najmenší cestovateľ sa púšťa do diela

Každý cestovateľ má svoj blog. Nezáleží na jeho veľkosti, podstatná je odvaha niečo napísať. Ja som síce maličký, ale šťastná náhoda ma zachránila pred istou smrťou v koši plnom na smrť odsúdených hračiek. Začiatky neboli ľahké ani pre mňa, ani pre moju adoptívnu rodinu. Hľadali sme cestu k sebe a trvalo to týždne, kým som ich presvedčil, že nie som len taký obyčajný plyšový medvedík.
Dlhé týždne som naberal odvahu, kým som prehovoril. Najprv pár slov, potom pár viet a potom prejav, za ktorý by sa nemusel hanbiť ani Barack Obama.
Vymohol som si, aby ma brali na cesty a občas odfotili. Len tak, do súkromného archívu. Ale s každou ďalšou cestou sa ukázalo, že nielen že všade dobre vyzerám, ale že mojimi očami ľudský svet vyzerá úplne inak. A tak sa objavili moje fotografie na Facebooku, potom som občas mohol aj niečo povedať a ani som sa nenazdal a objavil som, že môžem aj seriózne písať. Preto som si vymohol túto stránku, kde budem písať moje postrehy z ciest.