Pred mesiacom ma jedného slnečného rána posadili na zadné sedadlo auta, vedľa mňa pristála škatuľa plná čerstvých sušienok a na môj spýtavý pohľad zaznela jediná veta. Ide sa na Gavurky.
Prvé kilometre cesty sú vždy nuda. Tešíte sa na nové miesto, ale kým sa tam dostanete, musíte absolvovať cestu pomedzi paneláky, ktoré ste už nekonečne často videli. Našťastie bola teraz nudná časť cesty redukovaná na absolútne minimum. Bleskovo sme preleteli cez Zvolen, popod okná zrenovovaného kaštieľa vo Vígľaši a zamierili po rozpraskanom asfalte na Slatinské Lazy. Všetky dedinky na tejto ceste boli drobné a ich tvorca ich jednoducho vysypal do údolia v podobe obrovských kociek Lega. Kde sa zastavili, tam domčeky obrástli plotmi a machom, tie z dreva nahnili a spolu to vytvorilo zvláštne prostredie, plné nostalgie.
Našou prvou zastávkou bol prameň Lohyňa. Na jar bol ešte poriadne zasypaný snehom. Prebrodili sme sa čľapkanicou k nemu, ochutnali ho a skonštatovali, že sa to dá piť. Len tá cesta k nemu bola uzučká, ako keby tam všade neparkovali traktory, ale hračkárske autíčka.
Posilnení vodou, ktorou sme spláchli sušienky, svišťali sme úzkou cestou cez Kalinku a za dedinou sme zbadali stádo danielov. Mal by som teraz napísať, že sme sa užasnutí vyvalili z auta. Ale už v dedine boli popri ceste ceduľky, že sa tam kdesi v horách pasú zvieratká. Tak sme zastali, vystúpili z auta a zvieratká zdrhli. Asi nemali radi zvuk chrúmajúcich úst, sprevádzaný pochvalnými superlatívmi na kuchárske umenie mojich majiteľov. Daniele stáli na hŕbe slamy a s každým výkrikom geniálne, musíme to urobiť znovu, ten kokos nemá chybu, desať danielov zoskočilo z kopy a fujazdilo do lesíka. Zakrádali sme sa za nimi popri plote, ale čo sme my považovali za zakrádanie, oni považovali za lomoz a nikdy sme neboli bližšie ako sto metrov.
Preto sme pokračovali ďalej. Cesta na druhej strane hôr pomaly klesala do údolia. Údolie bolo skoro bez života, iba kde tu na úbočí domček. Ak sa chce medvedík stratiť, tak toto je na to ideálne miesto. Akurát že nebolo kde, lebo celým údolím viedla iba jediná cesta.
Po pár kilometroch sme konečne dorazili ku Gavurkám. Prišli sme ku nim od juhu, cez dedinku Sása. Gavurky ležia na vedľajšej ceste, takže sa nesmiete držať inštinktu a musíte zamieriť práve na tie najopustenejšie cesty. Zo severu sa tam dá dostať cez Dobrú Nivu. Dalo sa zastať vedľa hlavnej cesty, na poľnej ceste, ktorá smerovala ku háju. Niekto odvážnejší by možno išiel autom ďalej, ale bola jar a veľké mláky naznačovali, že to bude zážitok na blate. A tak ma naložili do batohu a pokúsili sa ma preniesť cez to blato. Nejako sa to podarilo, aj keď to nebolo jednoduché. Ale keď sme tam už boli, kto by sa vzdal pár stoviek metrov pred cieľom?
Poviem vám, bol to riadny zážitok. Blato krásne čvachtalo pod nohami. Pri každom kroku pod nohami začvachtalo, z každej väčšej mláky sa uvoľňovali bublinky metánu. Medzi stromami vládlo hrobové ticho, iba občas v diaľke zaškriekal strašný tvor, ktorému sa nepáčila predstava, že sa bude musieť zodvihnúť z kôpky ohlodaných kostí a odletieť mimo našej trasy.
Ako sme postupovali hlbšie do lesa, padala na nás clivota. Všetkými zmyslami sme sledovali okolie, pojašené podvedomie nám v mysliach snovalo predstavy pradávnych tvorov, ktoré sa zlovestne mrvia pod prehnitými koreňmi. Slabšia nátura by to vzdala a pratala sa preč. Ale my nie. Pokúšali sme osud. Ale ako dlho dokážete skúšať osud, keď vám blato stúpa nad uši a počujete to zlovestné funenie okolia, ktoré si želá, aby vaše kosti pribudli na tú hŕbku dobrodruhov, ktorí sa odtiaľ nikdy nevrátili?
A tak sme si dali koláčik a fujazdili odtiaľ. Budeme sa tam musieť vrátiť za lepšieho počasia, lebo je tam vraj nádrž na vodu, čo bola dakedy ruským bunkrom a drevený exnutý drak.
Prvé kilometre cesty sú vždy nuda. Tešíte sa na nové miesto, ale kým sa tam dostanete, musíte absolvovať cestu pomedzi paneláky, ktoré ste už nekonečne často videli. Našťastie bola teraz nudná časť cesty redukovaná na absolútne minimum. Bleskovo sme preleteli cez Zvolen, popod okná zrenovovaného kaštieľa vo Vígľaši a zamierili po rozpraskanom asfalte na Slatinské Lazy. Všetky dedinky na tejto ceste boli drobné a ich tvorca ich jednoducho vysypal do údolia v podobe obrovských kociek Lega. Kde sa zastavili, tam domčeky obrástli plotmi a machom, tie z dreva nahnili a spolu to vytvorilo zvláštne prostredie, plné nostalgie.
Našou prvou zastávkou bol prameň Lohyňa. Na jar bol ešte poriadne zasypaný snehom. Prebrodili sme sa čľapkanicou k nemu, ochutnali ho a skonštatovali, že sa to dá piť. Len tá cesta k nemu bola uzučká, ako keby tam všade neparkovali traktory, ale hračkárske autíčka.
Ako sme postupovali hlbšie do lesa, padala na nás clivota. Všetkými zmyslami sme sledovali okolie, pojašené podvedomie nám v mysliach snovalo predstavy pradávnych tvorov, ktoré sa zlovestne mrvia pod prehnitými koreňmi. Slabšia nátura by to vzdala a pratala sa preč. Ale my nie. Pokúšali sme osud. Ale ako dlho dokážete skúšať osud, keď vám blato stúpa nad uši a počujete to zlovestné funenie okolia, ktoré si želá, aby vaše kosti pribudli na tú hŕbku dobrodruhov, ktorí sa odtiaľ nikdy nevrátili?
A tak sme si dali koláčik a fujazdili odtiaľ. Budeme sa tam musieť vrátiť za lepšieho počasia, lebo je tam vraj nádrž na vodu, čo bola dakedy ruským bunkrom a drevený exnutý drak.
Kam som sa nedostal
Keď už tam niekedy budete, skúste preskúmať aj nefalšované UFO, ktoré je odparkované na neďalekom kopci. Uvidíte ho vtedy, keď sa budete vracať z Gauriek naspäť ku ceste. Bude na kopci presne pred vami.
Mám takú teóriu, že tam pristálo už dávnejšie a pôvodne bolo neviditeľné vďaka antipohľadovému štítu. Ufónci sa vybrali hľadať náhradné súčiastky. A po čase došla batéria, ktorá napájala štít a UFO sa ukázalo. Ktovie kde tí Ufónci teraz sú? Ak uvidíte občana so zelenými tykadielkami, mohol by to byť jeden z nich.
Komentáre
Zverejnenie komentára