Macko sleduje, macko cestuje, macko komentuje

K filmu Previanočná nočná mora máme s manželkou Erikou extra spomienky na jeden predvianočný večer, keď sa naše medovníčky na pozadí tohoto filmu zmenili na malé príšerky, ale nie o tom som chcel niečo napísať. Keď sa pozorne započúvate do skladby, počujete tam veľmi rytmický motív, ktorý napríklad hrajú prvé husle v šiestom takte, alebo druhé husle od 16. taktu. Keď som sa na to pred chvíľou pozeral, bolo mi to nejaké povedomé a zistil som, že prednedávnom som pre Esterku použil niečo veľmi podobné. Dookola sa opakujúci agresívny motív, ktorý dáva vyniknúť samotnej melódii. Dá sa to celkom dobre počuť od toho 16. taktu, kde husle začnú hrať melódiu a pod ňou počujete ten opakujúci sa rytmu. Započúvajte sa a skúste si to predstaviť bez toho. Je to pekné, ale nie je to ono. Chýba tomu tá agresivita, ktorá aj v samotnom filme na tomto mieste sprevádzala vykukovanie akejsi zubatej príšery s červenými očami spod postele. Keby len tak vykukla a neznel tam ten opakujúci sa rytmus, ani by ste

Do MuseScore som pridal menuet z Knihy skladieb pre Annu Magdalenu Bachovú. Použil som tri zdroje a prihliadol som aj na originálne skeny knihy. Výsledok sa blíži originálnemu zápisu, pridal som len zopár alternatív na miesta, kde sú pôvodne prírazy a trilky. Johann Sebastian Bach - Minuet in F Major, BWV Anh. 113 by Robo Ulbricht

Valčík, ktorý Chopin úplne nedokončil. Vydali ho až po jeho smrti. Ako ináč, vtedy ho priklepli úplne inej osobe, lebo na konci života Chopin už nebol žiadnou veľkou hviezdou. A tak až v roku 1955 priradili skladbu práve k Chopinovi. Zachovali sa dva rukopisy. Na Internete je nájditeľný iba starší rukopis, plný čmáraníc, nedokončený. Ten druhý je kdesi v Francúzsku, ale ani ten by nemal byť úplne hotový. Táto moja verzia zodpovedá tomu druhému. Rozdiel je len v tom, že som ho mierne spomalil voči tomu, ako je to obvyklé. Ale podľa mňa je to valčík a nie preteky v rýchlosti a takto to omnoho lepšie znie. Frédéric Chopin - Waltz in A minor, B. 150 by Robo Ulbricht

Mladšia dcérka Esterka má rada hudbu a občas si spolu niečo hráme na piane, alebo s veľkou vážnosťou ovláda MuseScore alebo Ableton . Nevie síce čítať, ale inštinktívne pozoruje moju ruku a potom s neuveriteľnou presnosťou napodobní všetky kliky myškou. Táto skladba vznikala postupne, často sme si ju spolu prehrávali a niekoľko mesiacov sa malými prískokmi hýbala dopredu. Nakoniec vznikla veselá skladba, ktorá akoby vystihovala jej povahu. Najmä keď pobehuje so svojou plyšovou opicou Hairou. Preto ten názov. V skladbe som aj trochu experimentoval a do strednej pasáže som umiestnil kúsok skladby od Johanna Sebastiana Bacha - Dobre naladený klavír. Je to síce mierne pozmenené, aby sa to dalo napojiť na predchádzajúce a nasledujúce takty, ale celkom sa to do veselosti skladby trafilo. Esterka and Haira by Robo Ulbricht

Zubria zvernica v Topoľčiankach sa nenachádza priamo pri obci, ale nájdete ju 10 kilometrov severozápadným smerom pri obci Lovce. Uprostred obce neďaleko kostola nájdete smerovú tabuľu, ktorá vás povedie povedľa cintorína do hustého lesa, kde musíte zahnúť na križovatke na sever a po pár kilometroch prídete na parkovisko pred zvernicou. Odtiaľ pokračujete pešo a po pol kilometri ste na mieste. Na mieste nájdete malé informačné stredisko, kde sa kupuje vstup za symbolický poplatok. Potom už závisí iba na vrtochoch zvierat, či nejaké uvidíte. Na pozorovanie sú vhodné tri miesta. Môžete ich pozorovať z vyhliadkovej terasy na senníku, popri plote alebo na začiatku areálu, kde je najväčšia šanca na blízky kontakt. Veľa ale závisí od samotných zvierat, pretože ak chcú mať kľud, môžu sa vzdialiť aj 300 metrov od plota a medzi roztrúsenými stromami ich nebudete vidieť. My sme mali šťastie a v daždivom počasí sa od nás stádo pohybovalo vo vzdialenosti asi 50 metrov. Neskôr sa jeden býk rozhodol

Ešte keď sme s Erikou neboli manželia, spievala v Evanjelickom kostole v Radvani v zbore a tam som sa po prvýkrát stretol s piesňou Ja chválim Teba (Pane). Nejaké podklady zo spevokolu stále doma má a tam boli aj noty k piesni. Nekvalitný výtlačok iba s popísanými akordmi. Pieseň som upravil pre piano tak, aby som zachoval tú pôvodnú jemnú melódiu, ktorá v kostole zaznievala a čo sa mi vtedy tak strašne páčila. Ja chválim Teba Pane by Robo Ulbricht A ešte jedna úprava piesne Ja chválim Teba (Pane). Teraz je to pre piano a sláčikový orchester. Výrazne mohutnejší zvuk. Husle a viola v podstate kopírujú melódiu, ale nechal som ich vyplniť aj prázdne miesta, kde piano nehrá melódiu. Violončelo hrá arpeggio a kontrabas ako obvykle tvrdí muziku. Ja chválim Teba Pane by Robo Ulbricht

Kniha Marka Twaina býva často uvádzaná ako jeho životopisná kniha z čias, kedy pracoval ako kormidelník (nie kapitán) na parníku, plávajúcom po Mississipi. Málokto ju ale čítal a slovenské alebo české vydavateľstvá sa do jej vydania veľmi nehrnú. Ja si tiež veľmi neviem spomenúť, kde som knihu zohnal. Moje vydanie je z roku 1952 a alebo som ho kúpil v antikvariáte, alebo som ho našiel v hŕbke kníh na vyhodenie vedľa smetného koša spolu s Giacomom Casanovom a jeho pamäťami. Pri čítaní knihy si všimnete, že je rozdelená na dve časti. Tou prvou je naozaj životopis, v ktorom Mark Twain popisuje svoje učňovské roky na parníku. Popisuje niekoľko dôležitých kormidelníkov, od ktorých sa učil, prípadne ktorých na smrť nenávidel. Z tohoto obdobia si očividne zapamätal viac toho zlého a tak si v knihe užijete popis ťažkostí, ktoré učňa na rieke čakajú. Nie sú to žiadne romantické jazdy na parníku, ale skôr dennodenný boj s riekou, ktorá pravidelne mení koryto, mení sa na nej výška vodnej hladiny,

Opäť som trošku komponoval. V predchádzajúcich dňoch som veľa počúval úvod skladby La Primavera od Antónia Vivaldiho. To je presne tá skladba zo Štyroch ročných období, čo každý človek počul a v pamäti sa mu hneď vybaví motív a zježia sa mu chlpy na celom tele. Toto je tiež napísané v E dur, ale s inými nástrojmi a jazzovom duchu. Musel som si konečne vyskúšať kombináciu piana, Tenor saxofónu a kontrabasu. A jazz mi umožnil použiť aj menej obvyklé akordy. Tie správne som hľadal na malej MIDI klávesnici a názvy som dohľadával vo vyhľadávači akordov . Pekné počúvanie. Rainy evening with a glass of whiskey by Robo Ulbricht

V roku 1818 skomponoval Franz Xaver Gruber hudbu k básni Tichá noc a hneď sa to stalo hitom. V roku 2020 sa dočkal valčíkovej úpravy. Odo mňa. Asi to nebude jediná verzia, kde to niekto takto upravil. Na Internete som našiel minimálne jedného človeka, ktorý takúto úpravu urobil a zavesil na YouTube. Tichá noc ako valčík znie celkom zaujímavo. Ten opakujúci sa valčíkový rytmus, kto tá melódia celkom pekne ide. Franz Xaver Gruber - Silent Night - Waltz by Robo Ulbricht Na GitHub som dal aj podklady pre skladbu v programe MuseScore. Je tam niekoľko verzií skladby, medzi nimi je aj tento valčík.

Pre svoje video som si vyskúšal tvorbu krátkeho intra. Použil som na to Ableton Live 10 Lite a free plugin LABS od Spitfire Audio. Použil som kombináciu zvukov Tundra Atmos, Soft Piano, Strings a London Atmos. Chcel som vytvoriť čosi ambientné, trochu disharmonické s nádychom nejakých industriálnych ruchov. Iba na pár sekúnd, ktoré zahrajú počas úvodných titulkov. Robo Ulbricht · City Street Intro A tu je potom výsledné video. Je to o Arduine a využití timera a NPN tranzistora na stmievanie výkonnej 1W LED.

Syntetizátorovej hudby nie je nikdy dosť. V Abletone som použil rôzne VST pluginy, ktoré simulujú staré nástroje. Dexed (Yamaha DX-7), 808, TyrellN6, Spitfire Labs Strings, Kontakt Analog Dream, Raum. Všetko relatívne zadarmo nástroje, ste ale potom pod paľbou, aby ste si kúpili komerčné verzie. Robo Ulbricht · Hypnotic Frog

Karel Hašler bol český autor piesní, dnes by sme ho skôr nazvali hitmaker, ktorý vytvoril obrovské množstvo piesní, o ktorých si všetci myslia, že tu boli odjakživa. Podľa dochovaných údajov o ňom, bol čiastočne kontroverznej povahy, čo sa mu neskôr aj stalo osudným a umrel v koncentračnom tábore počas Druhej svetovej vojny (1941). Mal vtedy 62 rokov. Pretože odvtedy už uplynulo viac ako 70 rokov (2011), jeho dielo spadá do kategórie public domain. Po starých zámeckých schodech je pekná balada, ktorú som objavil v zbierke starých partitúr. Celú pieseň som len prepísal pomocou Musescore a doplnil do nej akordy, aby bolo jasnejšie, ako asi znela. Na YouTube som síce našiel aj interpretáciu z čias Karla Hašlera, ale omnoho viac sa mi páčila jej interpretácia od Waldemara Matušku (a najmä tie pochodové pasáže, kde po ulici pochoduje ľud s hudobnými nástrojmi). Tomu som prispôsobil aj tempo piesne. Niekedy si možno nájdem aj viac času a skúsim pieseň trochu viac aranžovať, aby sme videli,

Bojnický zámok je neprehliadnuteľnou dominantou na malom vŕšku. Vidíte ho zo všetkých strán a ak máte malé deti, skôr alebo neskôr sa k nemu vydáte na výlet. My sme využili slnečný jesenný víkend, počas ktorého sme navštívili aj zoologickú záhradu. Predchádzajúci deň v ZOO sa podpísal na našich detičkách a už nejavili ani najmenšiu chuť čakať v dlhom rade na lístok a potom ešte na predpísanú hodinu, kedy sa pôjde na prehliadku. A tak sme im urobili náhradný program a obišli sme s nimi zámok dookola. Počas slnečného jesenného dňa im aj to stačilo. Zámok im pripomenul rozprávky a najväčší zážitok bol aj tak z kŕdľa kačíc a labutí, ktoré plávali v nádrži pod zámkom. Tie boli vycvičené na turistoch a vrhali sa po každej veci, ktorú im niekto hodil. Vôbec im nevadilo, že im Petrík hádzal dolu opadávajúce listy a vrhali sa na ne ako na najlahodnejšiu pochúťku.

Najkrajšie okamihy minulej jesene som prežil v Bojniciach. Svietilo slniečko, zvieratká v ZOO boli všetky vonku a pozorne sledovali návštevníkov. A pred zámkom bola taká strašná fronta, že sme sa otočili a išli radšej poprechádzať pred zámkom. A odtiaľ sú aj tieto dve pekné fotografie. Ukazujú, že ani po rokoch moje osobné čaro nevyprchalo. A musím sa priznať, že v spoločnosti dvoch malých detí môže vaše čaro vyprchať rýchlejšie, než by ste čakali. Dosť som sa toho obával. A keď sa narodila Esterka, myslel som si, že mi čoskoro bude chýbať ruka alebo noha. Našťastie Esterka je dáma a správa sa ku mne s náležitou úctou. Dokonca som sa už aj namiesto bábiky vozil v kočíku. Má ma rada a ja ju.

Drobný postreh na tému boja proti neonacizmu. Ústami politikov sa tvorí fikcia. Ich prsty na hlasovacom zariadení tvoria skutočnosť. Fikcia To je ten stav pred voľbami, keď akože všetkým vadí neonacizmus a jeho podporovatelia. Skutočnosť Z dobovej tlače. "Treba im dať výbor, nech sa ukážu," to sú slová aktuálneho premiéra Igora Matoviča o Kotlebovej ĽSNS. "Osobne som za to, aby sme prestali s takým ostrakizovaním [1] kotlebovcov. Treba im dať výbor, nech sa ukážu. Takýmto spôsobom im zoberieme čaro zakázaného ovocia." [2] Predseda strany Sloboda a Solidarita (SaS) Richard Sulík povedal, že je na diskusiu, kto bude predsedom výboru z ĽSNS. „Nesmie to byť človek, ktorý hádzal kocky po ženách, ktorý má kadečo potetované, ktorý sedel v base. To nie,“ uviedol Sulík. Realita Poslanca Martina Beluského z ĽSNS parlament zvolil do čela parlamentného výboru na kontrolu činnosti Národného bezpečnostného úradu. Získal 75 zo 135 platných hlasov, prítomných bolo 138

Knihu som si kúpil niekedy v období, keď v televízii bežala repríza filmu s Leonardom DiCapriom . Pár rokov mi ležala v skrini, pretože popri dvoch malých deťoch som si stále na ňu nenašiel čas. Ale ako deti pomaly rastú a večer si čítame rozprávky, mám už potom trochu času, počas ktorého môžem čítať. Príbeh je jednoduchý. Nick Carraway príde do New Yorku, aby tu skúsil svoje šťastie ako obchodník s cennými papiermi. S kolegom si chcú prenajať dom, ale ako to už v knihách býva, kolega od bývania odskočí a Nick sa ocitne sám na predmestí (ale na brehu mora) v ošarpanom dome a hneď vedľa stojí obrovská vila, ktorá patrí Gatsbymu. Boháčovi, o ktorom Nick nič nevie. Oproti cez záliv je vila, kde žije Daisy, Nickova vzdialená sesternica spolu so svojim mužom Tomom. Pravdepodobné miesto na mape, kam svoju knihu zasadil Fitzgerald je na priloženej mape. Umiestnenie Gatsbyho vily nie je náhodné, pretože postupne sa v knihe dozvieme o Gatsbyho vzťahu k Daisy. Príbeh nám rozpráva Nick, kto

Ak niekto spomína tvorbu Ennia Morriconeho , málokedy sa v nej hovorí o soundtracku k filmu Il Grande Silenzio . A je to určite škoda, pretože tento soundtrack patrí k špičke Morriconeho tvorby. Už len pri počúvaní vám behajú po chrbte zimomriavky a to ste ani nevideli film. Melódia hladko plynie ako v opere, dramatické finále je každých päť minút a na záver je niekoľko verzií ústredného motívu. Film nakrútil režisér Sergio Corbucci . U nás je to pravdepodobne neznámy režisér, ale niekto možno videl jeho film Django s Francom Nerom, ktorý poslúžil ako inšpirácia pre Quentina Tarantina v jeho Djangovi. Veľké ticho sa drzí v duchu režisérovej tradície. Od prvých sekúnd sa strieľa, strieľa sa veľa a celé sa to odohráva v mrazivej pustatine, zasypanej po pás snehom. A na šťastný koniec filmu zabudnite. Klaus Kinski nie je súper, voči ktorému sa dá vyhrať. Film sa dá na YouTube nájsť aspoň v taliančine. Na získanie obrazu to stačí, aj keď toho veľa nerozumiete.

Napísal som skladbu v MuseScore, ktorú som nazval Duel. Je to skladba pre piano, husle, violu, violončelo a kontrabas. Názov dostala podľa toho, že mi strašne pripomína nejaké finále filmu, keď hrdina stojí v opustenej krajine nad hrobom svojho blízkeho, prisahá pomstu a vyrazí na cestu plnú bolesti a odplaty. https://soundcloud.com/robo-ulbricht/duel

Po stopách Keltov môžete pátrať aj na brehoch Liptovskej Mary. Na svahu pri priehrade, ktorý sa zdá byť miernym, sa síce v lete trochu zapotíte, ale odmenou vám bude pekný výhľad a prekvapujúco dobre zrekonštruované archeologické miesto. Nie je to len tradičné odkrytie kamenných základov, ku ktorým máte tabuľky s popisom. Toto miesto je zrekonštruované tak, aby ste sa mohli dotknúť minulosti a voľne sa prechádzať medzi drevenými stavbami. Kelti sú pre dnešného človeka civilizácia, ktorá je opradená mystikou tajomna. Chuchvalce vlhkej hmly, ktoré sa lepia na divoké tváre bojovníkov, číhajúcich v tmavom lese. Tajomní druidi, ktorí dvíhajú nad hlavy rohy s pivom, zatiaľ čo ich pomocníci hádžu do obetnej jamy postihnutých mrzákov. Bujaré oslavy pri blčiacom ohni, ktoré sú prehlušované zúfalým kvikotom prasiatok, ktorým bronzový nôž zobral život. Takto si predstavujeme ľudí, ktorí pred tritisíc rokmi kráčali po našej krajine. Záleží len na vašej predstavivosti, či toto všetko uvidíte aj na