nedeľa 31. mája 2015

Turíčny jarmok v Slovenskej Ľupči

Na môj prvý jarmok v živote ma nalákali veľmi ľahko. Vraj tam bude sprievod, pečená klobása a stánky s pivom, ku ktorým ma ale z výchovných dôvodov nepustia. Tak som na to kývol labkou. Takéto veci ma vedia navnadiť.
Jarmok sa odohrával v Slovenskej Ľupči a až po dlhšom pátraní som zistil, že má oficiálny názov Turíčny jarmok. V modernej podobe existuje až od roku 2000, ale obyvatelia obce si pamätajú aj na jarmoky spred štyristo rokov, kedy sa to celé začalo. Vtedy toľko domŕzali do kráľov Ferdinanda I. a Leopolda I., až im ten jarmok odklepli. Ak sa budete nudiť, prekliknite dole na ich hyperlinky. Minimálne ten druhý poriadne holdoval atropínovým kvapkám.

Turíce sa inak nazývajú aj Letnice (závisí to od toho, aké vierovyznanie máte) a sú pripomienkou na jednu kapitolu v Biblii s názvom Skutky apoštolov. Ale na jarmoku to už dávno stratilo svoj pôvodný význam, tam ide len o zábavu.
Toho chlapa za mnou vedú na trh otrokov.
Keďže ako najväčšia atrakcia pre mňa mal byť sprievod, zastali sme si kdesi uprostred hlavnej ulice, kde sa tlačili stovky dychtivých divákov a sledovali sme, čo sa bude diať. Kým sa nedialo nič, všetci diváci stáli disciplinovane na kraji cesty. Akonáhle ale sprievod vyrazil, začali sa nožnice dychtivých krkov privierať a diváci v podstate zatarasili sprievodu cestu. Ale keď sa zjavili traktory, tak si dali zase povedať a pratali sa na miesta im určené.
Sprievod bol krátky, ale pekný. Najprv malé detičky, ktoré nemali potuchy, prečo a kde sú. Potom väčšie detičky, ktoré aj čosi zatancovali. Potom ešte väčšie detičky a za nimi karavána lúpežníkov, ktorá vliekla otrokov na trh. Boli k nim milosrdní a dovolili im aj krátke rozhovory s divákmi.
Principál vedie svoj cirkus mestom.
A na záver sprievodu prešli príšery, medveď naplnený chudým človekom, ktorý vyzeral, že nedôjde do cieľa a Elvis nasledovaný cirkusom. Trvalo to desať minút a celkom toho stačilo. Akurát na pobavenie medvedíka. Na fotke to síce nevidno, ale ten otrok bol trošku nesvoj v mojej prítomnosti a počas akože nenúteného rozhovoru s divákom poškuľovaľ po mne. Asi mal obavu pred mojimi ostrými pazúrmi a prázdnym bruškom.
Po skončení sprievodu sme sa vrhli na stánky. Bol tam tovar od výmyslu sveta, ale dosť rovnaký. Stánky s peňaženkami, stánky s opaskami, stánky s vareškami a medzi tým ako päsť na oko stánok s poľskými cukríkmi. Ten sa dal ľahko spoznať, lebo pred ním sa vôbec nikto nezastavoval a predavač správne tušil fiasko. Ostatní sa slastne usmievali a v duchu rátali budúce utŕžené eurá. Predčasne sa tešili.
Elvis na traktore sa baví s okoloidúcim.
Keď sme sa konečne dostali ku stánkom s jedlom, začalo pršať. Ako divák Fontány pre Zuzanu som si myslel, že ľudia majú dážď radi, ale nebolo to tak. Všetko sa to poschovávalo pod stromy a keď dážď zosilnel, aj do kultúrneho domu a požiarnej zbrojnice. Tvrdli sme tam skoro hodinu, kým bol dážď len mierny a mohli sme zaútočiť na stánok s jedlom. Klobáska s uhorkou a horčicou bola ale skvelou náplasťou na naše mokré kožuchy. Mľaskali sme jazykmi a uznanlivo pokyvovali hlavou nad delikátne pikantnou chuťou klobásky, kde neboli priveľa balastného tuku. Ak si to neviete predstaviť, tak to bolo veľmi podobné, ako keď Marek Vašut vytiahne svoje fľašky s vínom a snaží sa vám ich predať. Tento zážitok stál za to. Napravil trochu nepodarený dojem z halušiek, ktoré sa topili v masti a ktoré sme zhltli ešte pred dažďom.
Pretože dážď neprestával a naše kožuchy boli čoraz ťažšie a ťažšie, povedali sme jarmoku zbohom a a pratali sa domov. Dážď vraj ustal o piatej večer. To sme už dávno spokojne ležali zavŕtaní do periny a tešili sa zo sucha v postieľke.

Odkazy


sobota 23. mája 2015

Stratená náušnica

Rozpoviem vám zaujímavý príbeh o stratenej náušnici. Po jeho dočítaní sa rozhodnite, či je niečo také vôbec možné. Lebo ľudia majú porekadlo o hľadaní ihly v kope sena, čím chcú povedať, že je niečo márne a nemôže sa nikdy podariť. My sme museli namiesto ihly hľadať náušnicu uprostred veľkého mesta.
Tento príbeh sa nám stal ten istý deň, ako sme stretli malé červené autíčko. Večer sme sa presunuli do Nitry. Pretože už bola neskorá jar, večery lákali svojim dlhšie trvajúcim svetlom a preto sme sa vybrali do mesta. Najprv sme síce museli absolvovať povinné motanie sa po megaobchode, kde znudené predavačky sledovali, ako sa prehrabávame kopami nahádzaných šiat. Po našom presune do iného obchodu sa deprimované presunuli k tomu neporiadku a dávali ho dokopy. Strašné miesto, ktoré podčiarkovalo nevľúdnosť oceľového mesta vražedne vysušenou klimatizáciou. Našťastie sme tam museli vydržať len hodinu a potom sme sa mohli ísť túlať mestom.
Kráčali sme večernou Nitrou a kochali sa poloprázdnymi ulicami. Boli sme na hlavnej ulici, ktorou sa môžu pohybovať iba ľudia a plyšáky. Po nej sme kráčali smerom k divadlu. Cestou sme ochutnali dvakrát zmrzlinu. Raz v zastrčenej cukrárničke, kde už všetko balili a kde sme sa mohli schovať pred nastupujúcou zimou a raz uprostred ulice, kde nás predavačka vyzvala, aby sme neboli mäkkí a dali si ešte jednu. Nič iné už nebolo pootvárané, ak nerátam krčmy, z ktorých sa valil odporný puch a nervozita predhokejovo naladených divákov.
Nasýtení sme sa vrátili zase do megaobchodu, pretože počas predchádzajúcej hodiny v obchode nám jedno tričko povedalo, že si to s ním máme ešte premyslieť. Tak sme sa vrátili to premyslieť a počas premýšľania sme zistili, že nemáme jednu náušnicu. Romantický výlet sa zmenil odrazu na katastrofu. Všetko sme prehľadali, obrátili každú vec, ktorú sme držali v labkách, nakukli do každej skúšobnej kabínky, ale výsledok bol ako na začiatku. Bolo po nej.

Aby bolo naše utrpenie väčšie, tá náušnica bola zo zlata a mali sme ju presne týždeň. Vďaka tomu sme zažili večer, aký už o rok zažijú niektorí politici po voľbách. Rovnako ako oni sme zaliezli do penziónu a tichúčko sme sledovali to mrazivé ticho. Našťastie plyšáci neholdujú alkoholu, preto nám aspoň na druhý deň nebolo zle.
Na druhý deň sme sa ráno ponáhľali do kostolíka. Privstali sme si, zaparkovali na začiatku tej dlhej ulice a pretože nádej umiera posledná, vytvorili sme rojnicu a prehľadali celý priestor. Zase sme chodili hore a dolu s pohľadmi sklopenými k zemi. S každou minútou bolo naše zúfalstvo horšie a horšie. Keď sme už boli na konci so silami a náladou, prišli sme až na miesto, kde sme si dali zmrzlinu. Tam sme sa rozdelili. Erika zahla do prvej cukrárne a my traja sme prehľadávali chodník medzi oboma cukrárňami.
Už sme to v podstate vzdali a odovzdane sa motali po ulici, keď Erika vybehla s nadšeným úsmevom z cukrárne. Neuveriteľná kombinácia náhod. Náušnica vraj bola tam, zapadnutá kdesi pod stoličkou a pri upratovaní ju našla manželka majiteľa. Verili by ste tomu? Prehľadali sme ulicu a obchody na dĺžke možno dva kilometre. Mohla vypadnúť hocikde. A napriek tomu sa našla.
To sa stalo tesne predtým, ako sa mali začať služby Božie. Tak si ešte Erika dala od radosti malý koláčik v obchode a bežali sme do kostolíka. V Nitre sme už síce boli, ale to bolo v zime a v noci a tak sme sa orientovali podľa veží. Prebehli sme povedľa divadla, prešli cez malý parčík a vbehli do prvého kostolíka s vežou, na ktorý sme naďabili. Chyba, nenašli sme ten náš. Vo vnútri už išla kázeň a preto sme ignorovali to, že sú tam podivné maďarské noviny a na na múroch symboly ako z čias Husitov. Vbehli sme dovnútra a rovno do poslednej lavice.
Kazateľ mierne zaťahoval po maďarsky, ale kázeň bola pekná. Akurát sme si počas nej uvedomovali, že niečo nesedí. Na stenách zase samé kalichy a čo bolo divné, ženy sedeli vľavo a muži vpravo. Žiadnych plyšákov som nevidel, takže neviem, či mali aj pre nich vyhradené miesta. My sme si všetci sadli doľava, čím sme sa jasne odhalili ako cudzinci. Keď kázeň skončila, všetko ostatné už bolo po maďarsky. Boli to Kalvíni.
Tak sme odtiaľ zdúchli a obzerali sa po okolí, kde je ten náš. Bol hneď vedľa, trošku zašitý za inou budovou. Akurát že nemal vežu a bol hypermodernou kombináciou chrómu, skla, betónu a drevených lavíc. Na rozdiel od predchádzajúceho, kde sedelo pätnásť ľudí, tento bol naprataný do posledného miesta. Aj sme si trochu zaspievali, ale trošku nás rušilo to, že pianista hral normálne, ale jeho hlas sa ponáhľal o jednu štvrťovú notu dopredu. Nechápem, ako to dokázal, ale ručal dosť hlasno, takže dokázal prehlušiť zvyšok davu, ktorý sa snažil spievať podľa tónov organu.
Bola aj Večera Pánova. Evanjelici ju majú takú spoločnú, slávnostnú. Kazateľ najprv číta liturgiu, ktorá je založená na Evanjeliách, konkrétne na časti tesne pred Ježišovým zlapaním. Pripomína svojim učeníkom, ako si majú na neho spomínať, keď už nebude s nimi. A do toho sa priebežne spieva, zapájajú sa aj všetci ľudia a na záver sa spieva pekná pieseň, začínajúca sa slovami Baránok Boží, ktorý snímaš... A potom chodia ľudia k oltáru a ostatní ľudia ku tomu spievajú.
Po skončení sme sa ešte fotili v parku plnom tulipánov. Ja som sa dal odfotiť ako Fanfan la tulipe. Hippo zase pózoval medzi žltými kvietkami. Na záver sme si zapózovali pred fontánou vedľa divadla.
Cestou späť sme kúpili kvety a zaniesli ich do cukrárne. Zavolali nám majstra cukrára zo zákulisia a Erika mu odovzdala kvietky. Myslím, že som mu v oku zazrel aj slzičku. Ale tie kvietky boli pre neho milé, však nám našiel a nielen to, ale aj vrátil zlatú náušnicu.

Odkazy


štvrtok 14. mája 2015

Hippove otázky života a smrti

Boli sme spolu s Hippom na prechádzke popri Hrone. Vliekli sme sa rozpálenou krajinou, ktorá mala vyzerať ako rozkvitnutá jarná záhradka. Dosť dlho aj bola, ale boli tam aj úseky, kde je postavená nová vodná elektráreň a na tých miestach sú len kamene, prach a hučiaca turbína. Rybám to bolo jedno, plávali srdnato hore prúdom cez podivné ciky-caky vedľa elektrárne. Bohužiaľ sme si ich na tom mieste museli domyslieť, lebo v tom prúde nebolo nič vidno. Ale hádam to rybky dokážu preplávať.
Keď sme sa dovliekli na ihrisko v Šalkovej, ktoré sa ukázalo byť tréningovou plochou pre požiarnikov, nasledoval piknik našich majiteľov a hneď po ňom ich obľúbená päťminútovka, čo je trochu zavádzajúci názov pre polhodinový spánok. Čo sme mali zatiaľ robiť? Plyšáci nikdy úplne nespia a v tom hluku sa ani nedalo. Nejaký rozdivočený vtáčik nad našimi hlavami čvirikal, ako keby už o pár minút mal nastať koniec sveta.
Tak sme sa s Hippom trošku rozhovorili o našej budúcnosti. Hippo totiž po šťastnom ubytovaní a zblížení sa so zvyškom rodiny stále pociťoval nedostatok aktivity. Ja si napríklad píšem blog, nechávam sa fotiť alebo filmovať, čo je činnosť, ktorá zamestnáva aj Roba, ktorý musí kvôli tomu flákať aj jeho normálnu prácu. Erika zase háčkuje deku, ktorá bude mať po dokončení dva krát osem metrov, aby sme sa pod ňou všetci schovali, prípadne sa venuje výcviku štyroch Degu. Každý má čo robiť, iba Hippo bol zatiaľ nejako mimo. Ale asi sa to zmení, lebo nám už hodil svoju prvú udičku v podobe pečeného slaného koláčika. O tom sme sa spolu rozprávali aj vo videu.
Potom sme pokračovali ďalej po brehu Hrona až ku malému rybníku. Voda tam bola odporne zelená, plná plávajúceho lístia a dvoch exnutých rybičiek, na ktorých sa hostili muchy. Do tej vody by ma nedostali za nič na svete, ale zdalo sa, že samotným rybám taká voda nevadí. Pod hladinou plávali tiene veľkých rýb a nad hladinu sa občas aj niečo vynorilo. Snáď to chňapalo len po zvedavej muche.
Možno by som sa nakoniec aj nechal prehovoriť, že to bolo romantické miesto, ale po chvíli zavialo od Biotiky a celá romantika sa rozplynula v ohavnom puchu, ktorý si plyšák predstavuje ako súčasť bahnitého močiara kdesi v hlbokých lesoch, kde sa po nociach kradnú po opustených lúkach bytosti zla. Nechcem ani pomyslieť na ich krivé paprče, ktoré sa načahujú v temnote za spiacou živou bytosťou, aby jej ukradli život. Brrrr.
V tom puchu sa nedalo len tak sedieť na brehu rybníka. Museli sme sa otočiť a vrátiť sa domov. Ale strávili sme tam pár príjemných hodín leňošenia.

sobota 9. mája 2015

Malé červené autíčko

Prednedávnom som sa ocitol v Piešťanoch. Bol to deň, kedy sa vám nechce z postele, pretože celé ráno vytrvalo pršalo. Keď som prišiel do Piešťan, dážď ustal a už len tmavé chuchvalce mračien pripomínali, čo sa dialo pred chvíľou. Vystúpil som z auta a naťahoval si svoje plyšové telíčko. Chystal som sa zase zaľahnúť na zadné sedadlo, keď ma z pochmúrnych myšlienok vyrušil zvuk burácajúceho motora.
Neďaleko nás sa po parkovisku obšmietalo malé červené autíčko. Miest tam bolo habadej, ale akoby si nevedelo nájsť svoje miesto. Zahlo do jednej uličky medzi autami, potom do druhej a nakoniec s radostným pradením vysokooktánového benzínu zastalo hneď vedľa mňa. Vodič sa z neho vysúkal, mrkol na mňa jedným okom, či sa tú nádheru náhodou nechystám poškriabať a potom bez slov odbehol preč. Na parkovisku ostalo iba autíčko, ktoré sa dožadovalo pozornosti. Tak som si s ním urobil dve fotografie. Nech mám na to smutné mesto spomienku.

pondelok 4. mája 2015

Ako sa nakrúcali potulky Banskou Bystricou

Niekedy sa mi podarí dostať sa aj do filmu. V Banskej Bystrici býva občas akcia pre turistov, ktorí sa nechcú túlať po horách a radšej by ostali v bezpečí mesta. Volá sa to Potulky mestom a vyzerá to tak, že sa zhŕkne skupinka ľudí na námestí, tam si ich vyzdvihne sprievodca a vodí ich po nejakej zaujímavosti. Takto sme putovali po stopách bystrického architekta Ladislava Hudeca, ktorý zastaval polovicu Šanghaja, obdivovali sme zavesenú konštrukciu reťazovej strechy v dome oproti Barbakanu alebo sme sa šplhali do zaprášenej veže v Barbakane.
Táto prehliadka bola ale výnimočná. Moji majitelia sa rozhodli filmovať potulky a na poslednú chvíľu hľadali herca, ktorý by hral zvedavého turistu. Nik to nechcel robiť a tak som si dovolil ponúknuť moje služby. Výsledok si môžete pozrieť vo videu. Dokázal som tak úžasne splynúť s davom, že máte problém rozoznať, že ja medzi tých ľudí vlastne nepatrím. Oni všetci tam boli ako praví turisti, iba ja som bol medzi nimi ako George Clooney v Američanovi.

Odkazy