Rozpoviem vám zaujímavý príbeh o stratenej náušnici. Po jeho dočítaní sa rozhodnite, či je niečo také vôbec možné. Lebo ľudia majú porekadlo o hľadaní ihly v kope sena, čím chcú povedať, že je niečo márne a nemôže sa nikdy podariť. My sme museli namiesto ihly hľadať náušnicu uprostred veľkého mesta.
Tento príbeh sa nám stal ten istý deň, ako sme stretli malé červené autíčko. Večer sme sa presunuli do Nitry. Pretože už bola neskorá jar, večery lákali svojim dlhšie trvajúcim svetlom a preto sme sa vybrali do mesta. Najprv sme síce museli absolvovať povinné motanie sa po megaobchode, kde znudené predavačky sledovali, ako sa prehrabávame kopami nahádzaných šiat. Po našom presune do iného obchodu sa deprimované presunuli k tomu neporiadku a dávali ho dokopy. Strašné miesto, ktoré podčiarkovalo nevľúdnosť oceľového mesta vražedne vysušenou klimatizáciou. Našťastie sme tam museli vydržať len hodinu a potom sme sa mohli ísť túlať mestom.
Kráčali sme večernou Nitrou a kochali sa poloprázdnymi ulicami. Boli sme na hlavnej ulici, ktorou sa môžu pohybovať iba ľudia a plyšáky. Po nej sme kráčali smerom k divadlu. Cestou sme ochutnali dvakrát zmrzlinu. Raz v zastrčenej cukrárničke, kde už všetko balili a kde sme sa mohli schovať pred nastupujúcou zimou a raz uprostred ulice, kde nás predavačka vyzvala, aby sme neboli mäkkí a dali si ešte jednu. Nič iné už nebolo pootvárané, ak nerátam krčmy, z ktorých sa valil odporný puch a nervozita predhokejovo naladených divákov.
Nasýtení sme sa vrátili zase do megaobchodu, pretože počas predchádzajúcej hodiny v obchode nám jedno tričko povedalo, že si to s ním máme ešte premyslieť. Tak sme sa vrátili to premyslieť a počas premýšľania sme zistili, že nemáme jednu náušnicu. Romantický výlet sa zmenil odrazu na katastrofu. Všetko sme prehľadali, obrátili každú vec, ktorú sme držali v labkách, nakukli do každej skúšobnej kabínky, ale výsledok bol ako na začiatku. Bolo po nej.
Aby bolo naše utrpenie väčšie, tá náušnica bola zo zlata a mali sme ju presne týždeň. Vďaka tomu sme zažili večer, aký už o rok zažijú niektorí politici po voľbách. Rovnako ako oni sme zaliezli do penziónu a tichúčko sme sledovali to mrazivé ticho. Našťastie plyšáci neholdujú alkoholu, preto nám aspoň na druhý deň nebolo zle.
Na druhý deň sme sa ráno ponáhľali do kostolíka. Privstali sme si, zaparkovali na začiatku tej dlhej ulice a pretože nádej umiera posledná, vytvorili sme rojnicu a prehľadali celý priestor. Zase sme chodili hore a dolu s pohľadmi sklopenými k zemi. S každou minútou bolo naše zúfalstvo horšie a horšie. Keď sme už boli na konci so silami a náladou, prišli sme až na miesto, kde sme si dali zmrzlinu. Tam sme sa rozdelili. Erika zahla do prvej cukrárne a my traja sme prehľadávali chodník medzi oboma cukrárňami.
Už sme to v podstate vzdali a odovzdane sa motali po ulici, keď Erika vybehla s nadšeným úsmevom z cukrárne. Neuveriteľná kombinácia náhod. Náušnica vraj bola tam, zapadnutá kdesi pod stoličkou a pri upratovaní ju našla manželka majiteľa. Verili by ste tomu? Prehľadali sme ulicu a obchody na dĺžke možno dva kilometre. Mohla vypadnúť hocikde. A napriek tomu sa našla.
To sa stalo tesne predtým, ako sa mali začať služby Božie. Tak si ešte Erika dala od radosti malý koláčik v obchode a bežali sme do kostolíka. V Nitre sme už síce boli, ale to bolo v zime a v noci a tak sme sa orientovali podľa veží. Prebehli sme povedľa divadla, prešli cez malý parčík a vbehli do prvého kostolíka s vežou, na ktorý sme naďabili. Chyba, nenašli sme ten náš. Vo vnútri už išla kázeň a preto sme ignorovali to, že sú tam podivné maďarské noviny a na na múroch symboly ako z čias Husitov. Vbehli sme dovnútra a rovno do poslednej lavice.
Kazateľ mierne zaťahoval po maďarsky, ale kázeň bola pekná. Akurát sme si počas nej uvedomovali, že niečo nesedí. Na stenách zase samé kalichy a čo bolo divné, ženy sedeli vľavo a muži vpravo. Žiadnych plyšákov som nevidel, takže neviem, či mali aj pre nich vyhradené miesta. My sme si všetci sadli doľava, čím sme sa jasne odhalili ako cudzinci. Keď kázeň skončila, všetko ostatné už bolo po maďarsky. Boli to Kalvíni.
Tak sme odtiaľ zdúchli a obzerali sa po okolí, kde je ten náš. Bol hneď vedľa, trošku zašitý za inou budovou. Akurát že nemal vežu a bol hypermodernou kombináciou chrómu, skla, betónu a drevených lavíc. Na rozdiel od predchádzajúceho, kde sedelo pätnásť ľudí, tento bol naprataný do posledného miesta. Aj sme si trochu zaspievali, ale trošku nás rušilo to, že pianista hral normálne, ale jeho hlas sa ponáhľal o jednu štvrťovú notu dopredu. Nechápem, ako to dokázal, ale ručal dosť hlasno, takže dokázal prehlušiť zvyšok davu, ktorý sa snažil spievať podľa tónov organu.
Po skončení sme sa ešte fotili v parku plnom tulipánov. Ja som sa dal odfotiť ako Fanfan la tulipe. Hippo zase pózoval medzi žltými kvietkami. Na záver sme si zapózovali pred fontánou vedľa divadla.
Komentáre
Zverejnenie komentára