Preskočiť na hlavný obsah

Stratená náušnica

Rozpoviem vám zaujímavý príbeh o stratenej náušnici. Po jeho dočítaní sa rozhodnite, či je niečo také vôbec možné. Lebo ľudia majú porekadlo o hľadaní ihly v kope sena, čím chcú povedať, že je niečo márne a nemôže sa nikdy podariť. My sme museli namiesto ihly hľadať náušnicu uprostred veľkého mesta.
Tento príbeh sa nám stal ten istý deň, ako sme stretli malé červené autíčko. Večer sme sa presunuli do Nitry. Pretože už bola neskorá jar, večery lákali svojim dlhšie trvajúcim svetlom a preto sme sa vybrali do mesta. Najprv sme síce museli absolvovať povinné motanie sa po megaobchode, kde znudené predavačky sledovali, ako sa prehrabávame kopami nahádzaných šiat. Po našom presune do iného obchodu sa deprimované presunuli k tomu neporiadku a dávali ho dokopy. Strašné miesto, ktoré podčiarkovalo nevľúdnosť oceľového mesta vražedne vysušenou klimatizáciou. Našťastie sme tam museli vydržať len hodinu a potom sme sa mohli ísť túlať mestom.
Kráčali sme večernou Nitrou a kochali sa poloprázdnymi ulicami. Boli sme na hlavnej ulici, ktorou sa môžu pohybovať iba ľudia a plyšáky. Po nej sme kráčali smerom k divadlu. Cestou sme ochutnali dvakrát zmrzlinu. Raz v zastrčenej cukrárničke, kde už všetko balili a kde sme sa mohli schovať pred nastupujúcou zimou a raz uprostred ulice, kde nás predavačka vyzvala, aby sme neboli mäkkí a dali si ešte jednu. Nič iné už nebolo pootvárané, ak nerátam krčmy, z ktorých sa valil odporný puch a nervozita predhokejovo naladených divákov.
Nasýtení sme sa vrátili zase do megaobchodu, pretože počas predchádzajúcej hodiny v obchode nám jedno tričko povedalo, že si to s ním máme ešte premyslieť. Tak sme sa vrátili to premyslieť a počas premýšľania sme zistili, že nemáme jednu náušnicu. Romantický výlet sa zmenil odrazu na katastrofu. Všetko sme prehľadali, obrátili každú vec, ktorú sme držali v labkách, nakukli do každej skúšobnej kabínky, ale výsledok bol ako na začiatku. Bolo po nej.

Aby bolo naše utrpenie väčšie, tá náušnica bola zo zlata a mali sme ju presne týždeň. Vďaka tomu sme zažili večer, aký už o rok zažijú niektorí politici po voľbách. Rovnako ako oni sme zaliezli do penziónu a tichúčko sme sledovali to mrazivé ticho. Našťastie plyšáci neholdujú alkoholu, preto nám aspoň na druhý deň nebolo zle.
Na druhý deň sme sa ráno ponáhľali do kostolíka. Privstali sme si, zaparkovali na začiatku tej dlhej ulice a pretože nádej umiera posledná, vytvorili sme rojnicu a prehľadali celý priestor. Zase sme chodili hore a dolu s pohľadmi sklopenými k zemi. S každou minútou bolo naše zúfalstvo horšie a horšie. Keď sme už boli na konci so silami a náladou, prišli sme až na miesto, kde sme si dali zmrzlinu. Tam sme sa rozdelili. Erika zahla do prvej cukrárne a my traja sme prehľadávali chodník medzi oboma cukrárňami.
Už sme to v podstate vzdali a odovzdane sa motali po ulici, keď Erika vybehla s nadšeným úsmevom z cukrárne. Neuveriteľná kombinácia náhod. Náušnica vraj bola tam, zapadnutá kdesi pod stoličkou a pri upratovaní ju našla manželka majiteľa. Verili by ste tomu? Prehľadali sme ulicu a obchody na dĺžke možno dva kilometre. Mohla vypadnúť hocikde. A napriek tomu sa našla.
To sa stalo tesne predtým, ako sa mali začať služby Božie. Tak si ešte Erika dala od radosti malý koláčik v obchode a bežali sme do kostolíka. V Nitre sme už síce boli, ale to bolo v zime a v noci a tak sme sa orientovali podľa veží. Prebehli sme povedľa divadla, prešli cez malý parčík a vbehli do prvého kostolíka s vežou, na ktorý sme naďabili. Chyba, nenašli sme ten náš. Vo vnútri už išla kázeň a preto sme ignorovali to, že sú tam podivné maďarské noviny a na na múroch symboly ako z čias Husitov. Vbehli sme dovnútra a rovno do poslednej lavice.
Kazateľ mierne zaťahoval po maďarsky, ale kázeň bola pekná. Akurát sme si počas nej uvedomovali, že niečo nesedí. Na stenách zase samé kalichy a čo bolo divné, ženy sedeli vľavo a muži vpravo. Žiadnych plyšákov som nevidel, takže neviem, či mali aj pre nich vyhradené miesta. My sme si všetci sadli doľava, čím sme sa jasne odhalili ako cudzinci. Keď kázeň skončila, všetko ostatné už bolo po maďarsky. Boli to Kalvíni.
Tak sme odtiaľ zdúchli a obzerali sa po okolí, kde je ten náš. Bol hneď vedľa, trošku zašitý za inou budovou. Akurát že nemal vežu a bol hypermodernou kombináciou chrómu, skla, betónu a drevených lavíc. Na rozdiel od predchádzajúceho, kde sedelo pätnásť ľudí, tento bol naprataný do posledného miesta. Aj sme si trochu zaspievali, ale trošku nás rušilo to, že pianista hral normálne, ale jeho hlas sa ponáhľal o jednu štvrťovú notu dopredu. Nechápem, ako to dokázal, ale ručal dosť hlasno, takže dokázal prehlušiť zvyšok davu, ktorý sa snažil spievať podľa tónov organu.
Bola aj Večera Pánova. Evanjelici ju majú takú spoločnú, slávnostnú. Kazateľ najprv číta liturgiu, ktorá je založená na Evanjeliách, konkrétne na časti tesne pred Ježišovým zlapaním. Pripomína svojim učeníkom, ako si majú na neho spomínať, keď už nebude s nimi. A do toho sa priebežne spieva, zapájajú sa aj všetci ľudia a na záver sa spieva pekná pieseň, začínajúca sa slovami Baránok Boží, ktorý snímaš... A potom chodia ľudia k oltáru a ostatní ľudia ku tomu spievajú.
Po skončení sme sa ešte fotili v parku plnom tulipánov. Ja som sa dal odfotiť ako Fanfan la tulipe. Hippo zase pózoval medzi žltými kvietkami. Na záver sme si zapózovali pred fontánou vedľa divadla.
Cestou späť sme kúpili kvety a zaniesli ich do cukrárne. Zavolali nám majstra cukrára zo zákulisia a Erika mu odovzdala kvietky. Myslím, že som mu v oku zazrel aj slzičku. Ale tie kvietky boli pre neho milé, však nám našiel a nielen to, ale aj vrátil zlatú náušnicu.

Odkazy


Komentáre

Obľúbené príspevky z tohto blogu

Chytrô - stredoveká cesta a vodopády

Cez víkend sme sa hrali na archeológov a vrhli sme sa na prieskum stredovekého rumpálu, ktorým pred mnohými storočiami vyťahovali vozy do strmého kopca. Skúmali sme lokalitu Chytrô, čo je dolina hneď vedľa dedín Rybô, Valentová a Prášnica. Zdanlivo ničím zaujímavé miesto, ale práve tu natočil Paľo Bielik známe scény z filmu Vlčie diery . A tu aj padla megalavína, čo zabila osemnásť ľudí. Do údolia sme sa dostali z hlavnej cesty z Banskej Bystrice na Donovaly. V polovici bola odbočka na Horný Jelenec a tam sme prešli na uzučkú, miestami rozbitú cestu, ktorá smeruje až na koniec údolia. Ale až tak ďaleko sme nešli. Približne v polovici je odbočka a tam sme zastali. Ďalej by sme si trúfli iba na služobnom aute a také nik z nás nemal. Po tejto poľnej ceste sme pomaly prešli smerom na sever až ku miestu, kde je drevený panel s informáciami o našej stredovekej ceste. Tam sme zišli z poľnej cesty a ďalej pokračovali po lesnom chodníku. Chodník viedol povedľa potoka a už po pár metroch sa to

Francis Scott Fitzgerald - Veľký Gatsby

Knihu som si kúpil niekedy v období, keď v televízii bežala repríza filmu s Leonardom DiCapriom . Pár rokov mi ležala v skrini, pretože popri dvoch malých deťoch som si stále na ňu nenašiel čas. Ale ako deti pomaly rastú a večer si čítame rozprávky, mám už potom trochu času, počas ktorého môžem čítať. Príbeh je jednoduchý. Nick Carraway príde do New Yorku, aby tu skúsil svoje šťastie ako obchodník s cennými papiermi. S kolegom si chcú prenajať dom, ale ako to už v knihách býva, kolega od bývania odskočí a Nick sa ocitne sám na predmestí (ale na brehu mora) v ošarpanom dome a hneď vedľa stojí obrovská vila, ktorá patrí Gatsbymu. Boháčovi, o ktorom Nick nič nevie. Oproti cez záliv je vila, kde žije Daisy, Nickova vzdialená sesternica spolu so svojim mužom Tomom. Pravdepodobné miesto na mape, kam svoju knihu zasadil Fitzgerald je na priloženej mape. Umiestnenie Gatsbyho vily nie je náhodné, pretože postupne sa v knihe dozvieme o Gatsbyho vzťahu k Daisy. Príbeh nám rozpráva Nick, kto

Por una Cabeza

Argentínske tango som začal počúvať, keď Robo s Erikou chodili na tanečný kurz a po večeroch si v obývačke opakovali kroky. Toto je klasická melódia, ktorá sa vám pri prvom počutí dostane pod kožúšok. Nedalo mi a pátral som po pôvode tejto skladby. Skladba pochádza z roku 1935 a napísal ju Carlos Gardel a slová napísal Alfredo La Pera. V tom istom roku obaja zahynuli pri leteckom nešťastí v Medeline v Kolumbii. Obsahom skladby je porovnávanie stávkovania na kone s nejakou atraktívnou ženou. Výraz Por una Cabeza je fráza z dostihového prostredia a znamená víťazstvo koňa o jednu dĺžku hlavy. Gardel bol veľkým fanúšikom dostihov, preto ho to asi inšpirovalo. Carlos Gardel je považovaný za dôležitú postavu argentínskeho tanga a ľudia stále spomínajú na jeho hlas.