Prednedávnom som sa ocitol v Piešťanoch. Bol to deň, kedy sa vám nechce z postele, pretože celé ráno vytrvalo pršalo. Keď som prišiel do Piešťan, dážď ustal a už len tmavé chuchvalce mračien pripomínali, čo sa dialo pred chvíľou. Vystúpil som z auta a naťahoval si svoje plyšové telíčko. Chystal som sa zase zaľahnúť na zadné sedadlo, keď ma z pochmúrnych myšlienok vyrušil zvuk burácajúceho motora.
Neďaleko nás sa po parkovisku obšmietalo malé červené autíčko. Miest tam bolo habadej, ale akoby si nevedelo nájsť svoje miesto. Zahlo do jednej uličky medzi autami, potom do druhej a nakoniec s radostným pradením vysokooktánového benzínu zastalo hneď vedľa mňa. Vodič sa z neho vysúkal, mrkol na mňa jedným okom, či sa tú nádheru náhodou nechystám poškriabať a potom bez slov odbehol preč. Na parkovisku ostalo iba autíčko, ktoré sa dožadovalo pozornosti. Tak som si s ním urobil dve fotografie. Nech mám na to smutné mesto spomienku.
Komentáre
Zverejnenie komentára