Macko sleduje, macko cestuje, macko komentuje

Bojnický zámok je neprehliadnuteľnou dominantou na malom vŕšku. Vidíte ho zo všetkých strán a ak máte malé deti, skôr alebo neskôr sa k nemu vydáte na výlet. My sme využili slnečný jesenný víkend, počas ktorého sme navštívili aj zoologickú záhradu. Predchádzajúci deň v ZOO sa podpísal na našich detičkách a už nejavili ani najmenšiu chuť čakať v dlhom rade na lístok a potom ešte na predpísanú hodinu, kedy sa pôjde na prehliadku. A tak sme im urobili náhradný program a obišli sme s nimi zámok dookola. Počas slnečného jesenného dňa im aj to stačilo. Zámok im pripomenul rozprávky a najväčší zážitok bol aj tak z kŕdľa kačíc a labutí, ktoré plávali v nádrži pod zámkom. Tie boli vycvičené na turistoch a vrhali sa po každej veci, ktorú im niekto hodil. Vôbec im nevadilo, že im Petrík hádzal dolu opadávajúce listy a vrhali sa na ne ako na najlahodnejšiu pochúťku.

Najkrajšie okamihy minulej jesene som prežil v Bojniciach. Svietilo slniečko, zvieratká v ZOO boli všetky vonku a pozorne sledovali návštevníkov. A pred zámkom bola taká strašná fronta, že sme sa otočili a išli radšej poprechádzať pred zámkom. A odtiaľ sú aj tieto dve pekné fotografie. Ukazujú, že ani po rokoch moje osobné čaro nevyprchalo. A musím sa priznať, že v spoločnosti dvoch malých detí môže vaše čaro vyprchať rýchlejšie, než by ste čakali. Dosť som sa toho obával. A keď sa narodila Esterka, myslel som si, že mi čoskoro bude chýbať ruka alebo noha. Našťastie Esterka je dáma a správa sa ku mne s náležitou úctou. Dokonca som sa už aj namiesto bábiky vozil v kočíku. Má ma rada a ja ju.

Mám rád návštevy starých hradov. Bralo pri Strečne nesie na svojom zvetranom chrbte majestátny hrad. Pri pohľade zdola sa cítite ako chrobáci. Keď sa tam vyštveráte hore, zase sa cítite ako chrobáci. Prehliadku hradu si môžete rozdeliť na dve časti. Najprv sa vrhnite na prehliadku samotného hradu a keď budete po nej unavení, oddýchnite si v archeoskanzene pod hradom. Je tam malá dedinka s peknou zelenou trávičkou, na ktorej si môžete polebediť. Vo videu je pár záberov na skanzen a zvyšok je o samotnom hrade. Pretože bolo s nami na výlete aj bambíno, som len na nejakom krátkom zábere na najvyššej veži.

S Hippom sme viedli vášnivú debatu na tému, či je hrad Dobrá Niva veľký alebo malý. Dnes je pochopiteľne malý, lebo sa z neho zachovala iba jediná stena, ale bol taký aj v minulosti? Hrad sa nachádza na kužeľovitom kopci nad obcou Podzámčok. Všimne si ho aj slepý, pretože je z cesty medzi Zvolenom a Dobrou Nivou dobre vidieť. Dá sa k nemu dostať tak, že z hlavnej cesty odbočíte do obce a idete dlhočiznou ulicou skoro až na koniec. Keď sa začne cesta rozvetvovať, zahnete doľava a na konci ulice môžete zaparkovať. Keby ste to nevedeli nájsť, tak odbočíte pred kostolom, pred ktorým je aj veľká ceduľa so smerom k hradu. Teoreticky je na tom mieste aj amfiteáter, ktorý je na úbočí hradu, ale ten je ešte ošarpanejší než samotný hrad. Vlastne, keď nad tým tak premýšľam, ja by som tie zvyšky už amfiteátrom nenazval a je trošku odvážne, mať pred kostolom šípku ku amfiteátru. K hradu vedie strmá cestička a napríklad na jar tam nájdete takéto krásne pokrivené stromy. Zvyšky hradu sú pekn

Chcete vedieť, či z vrcholu Devínskeho brala vrhali do kalných vôd Dunaja odbojných šľachticov? To neviem. Ale ak ich aj nevrhali, ako predstava ma to fascinuje. Toto sú moje zážitky z vrcholu brala, kde poriadne fučí a kde sa nespočetnekrát prepisovala história. Devínsky hrad stojí na výraznom brale a ak sa chcete k nemu dostať, pravdepodobne budete musieť prejsť cez Bratislavu. Potom sa budete musieť poprepletať cez uličky Devína, kde je to pomerne hrboľaté a po nejakom čase sa prepletiete k miestnemu cintorínu. To je jediné miesto, kde máte šancu natrafiť na voľné parkovacie miesto. Cintorín je severne od hradu. Bližšie k hradu narastá množstvo zaparkovaných áut a v lete aj množstvo turistov. Miešajú sa tam seriózni turisti, ktorí idú na hrad s takými, ktorí mienia dole pod hradom iba nasať do svojich útrob pivo a občas aj niečo zhltnúť. Tomuto druhému typu turistov je podriadené podhradie, ktoré je plné záhradných reštaurácii, v ktorých budete strašne dlho čakať na všetko. Ce

Na hrad Čabraď som sa dlho tešil, pretože to mala byť kopa rozváľaných kameňov, ktoré za desať rokov nadšenci našli a zase postavili do podoby pôvodného hradu. Ide to síce pomalšie, ako sa čakalo, ale už približne o dvesto rokov bude hrad presne taký, ako dakedy. Hrad je na dohodenie kameňom od Bzovíka, čo bol kláštor, kde mnísi nazhromaždili také obrovské zásoby liehovín, až ho museli opevniť, pretože hrozilo nebezpečenstvo, že im to všetko útočiaci Turci vypijú. Bzovík je zase na dohodenie kameňom od Krupiny a keď budete takto chvíľu hádzať kameňmi, zistíte, že je to od vás len na skok. Preto sme aj my preskočili všetky tie nezáživné cestovné popisy a vhupli sme rovno do dedinky Čabraďský Vrbovok. Ku koncu je tá cesta už taká kadejaká. Ak chodievate sypať smeti do lesa, tak si to viete ľahšie predstaviť. Na konci takejto cesty je samotná dedinka, ktorá slúži ako východiskový bod pre všetkých turistov. Miestni sú už na ten nápor pripravení. Postávajúci povaľači v montérkach síce n

Bzovík z diaľky vyzerá ako pevnosť. Ale nie je to pevnosť, je to bývalý kláštor, ktorý má okolo seba hradby, za ktoré by sa nemusel hanbiť žiaden hrad. Pretože som fanúšikom histórie, zobrali ma sem na výlet. A Hippo bol tiež pri tom. Kláštor stojí na okraji dediny Bzovík, čo asi nikomu veľa nepovie a preto doplním, že Bzovík je blízko Krupiny. Dá sa ku nemu dostať tak, že ak prejdete od severu cez Krupinu, tak na konci dlhej rovinky odbočíte doľava a po ementálovej ceste sa vyškriabete na pomerne strmý vŕšok. A z jeho vrcholu sa pred vami otvorí pohľad na menšiu dedinku v údolí a na protiľahlom vŕšku je samotný kláštor. Nie je ho veľmi vidno, ale ak viete, kam sa máte pozerať, ponad stromy budete vidieť vežičky v rohoch kláštora. Do kláštora sa v dedine dostanete tak, že prejdete až ku kostolu a povedľa neho prídete ku vstupnej bráne. Záver je po štrkovej ceste, ale dá sa to zvládnuť. Počas víkendu sa tam môže nazhromaždiť aj viac áut, takže parkovanie je tam trošku divoké. Na

Asi nie som jediný, kto až donedávna vôbec netušil, že v Starej Ľubovni je hrad. Dokonca sa musím priznať, že pre mňa aj Stará Ľubovňa bola miestom na mape, kde žijú len levy . Úplne opustený kúsok krajiny. Džungľa. Ak tam aj žili nejakí domorodci, tak boli sústredení len v úzkom okruhu okolo pohostinstiev. Všetci nezamestnaní a otrhaní. Kultúra poldecáka. Kultúrne pamiatky žiadne. Škaredo som sa mýlil. Naša cesta sa začala o deň skôr, keď sme pricestovali do kúpeľov v Starej Ľubovni. Tie sa nachádzajú pár kilometrov južnejšie od mesta. V nenápadnom údolí, ktoré by ste si od hlavnej cesty nevšimli.Tam sme prenocovali, ochutnali pramenitú vodu, do ktorej stačilo pridať už len liadok a uhlie a mohla sa použiť namiesto pušného prachu. Pri návrate z kúpeľov sme si skracovali cestu a zahli na novo vyzerajúci nadjazd, ktorý sa po pár desiatkach metrov pretransformoval na drgľovačku povedľa JRD. Paradoxne ale bola drgľovačka široká pre štyri autá vedľa seba. Odtiaľ sme zbehli dolu kopcom

Väčšina návštevníkov ide do Svätého Antona s jasným cieľom. Prepátrať útroby kaštieľa. Naša výprava sem zamierila z ľudovejšieho dôvodu. Boli sme zúriví od hladu a potrebovali sme sa najesť, aby sme sa medzi sebou nepozabíjali. Je jasné, že to dopadlo úplne inak. Celá táto cesta sa začala pri kláštore Bzovík, ktorý sme skúmali doobeda a kde sme sa tentoraz spolu s Hippom zaviazali, že nebudeme hlavnými hviezdami filmu. Takže sme tam len absolvovali povinné točky pred kamerou a chudákovi Hippovi asi z filmu vystrihnú aj jeho jedinú hlášku: "Nemáme so sebou nejakú paštiku?". Potom sme sa ako veľkí páni odviezli až ku základom rozhľadne v Krupine. Vyliezli sme hore len preto, aby sme zistili, že tam fučí vetrisko a že je nepríjemný v kožuchu. Potom sme prešli cez dedinku Žibritov, kde sme okázalo ignorovali malú zvoničku uprostred dediny, v ktorej bol nasáčkovaný nejaký domorodec s vyzutými teniskami. Ignorovali sme aj malý rybník, ktorý javil známky rekreačného rybníka. Cesta