Chcete vedieť, či z vrcholu Devínskeho brala vrhali do kalných vôd Dunaja odbojných šľachticov? To neviem. Ale ak ich aj nevrhali, ako predstava ma to fascinuje. Toto sú moje zážitky z vrcholu brala, kde poriadne fučí a kde sa nespočetnekrát prepisovala história.
Devínsky hrad stojí na výraznom brale a ak sa chcete k nemu dostať, pravdepodobne budete musieť prejsť cez Bratislavu. Potom sa budete musieť poprepletať cez uličky Devína, kde je to pomerne hrboľaté a po nejakom čase sa prepletiete k miestnemu cintorínu. To je jediné miesto, kde máte šancu natrafiť na voľné parkovacie miesto. Cintorín je severne od hradu. Bližšie k hradu narastá množstvo zaparkovaných áut a v lete aj množstvo turistov. Miešajú sa tam seriózni turisti, ktorí idú na hrad s takými, ktorí mienia dole pod hradom iba nasať do svojich útrob pivo a občas aj niečo zhltnúť. Tomuto druhému typu turistov je podriadené podhradie, ktoré je plné záhradných reštaurácii, v ktorých budete strašne dlho čakať na všetko.
Cestu ku samotnému hradu nájdete ľahko. Je to jediné miesto, kde musíte ísť do kopca. Na kopci je po pár desiatkach metrov vstupná brána, kde sa kupujú lístky a potom sa už môžete volne túlať hradným areálom.
Ja by som túto potulku rozdelil na dve zóny. Prvá je pomerne veľká lúka, na ktorej je kde-tu čosi a druhá zóna je samotný hrad, kde ste už uprostred ruín. Nie je to asi pravidlom, ale počas našej návštevy bola lúka využitá na ukážky stredovekého spôsobu života. Boli tam stany, zvieratá a na zastrčenom mieste smerom na východ bolo aj čosi, čo by sme mohli považovať za ľudový amfiteáter. Tam sa predvádzali umelci, v stánkoch sa dali kúpiť nejaké drobnosti a v jame, čo bola dakedy alebo koniarňou, alebo prachárňou (Wikipédia to označuje za muničný sklad z čias Pálfiovcov), postávalo niekoľko živých koní.
Hneď za bránou sú strechou prikryté vykopávky. Nezapamätal som si, čo to vlastne bolo, ale bolo tam príjemne a v chládku sa dalo dobre oddýchnuť. Na lúke sa dá, povedľa jamy v zemi, dôjsť ku malému modelu akéhosi románskeho kostolíka. Stojí hneď vedľa základov, aby zobrazil, čo to asi tak bolo. Podľa Wikipédie to bol veľkomoravský kostol.
Pred tým modelom sme sa snažili s Hippom nakrútiť scénu ako z westernu Sergia Leoneho. Zábery na jedného a na druhého, potom drsné hlášky, detaily na oči, detaily na labky, potom detail na zášklby mihalníc a záverečná scéna. Ale tak strašne tam fučalo, že nám nebolo rozumieť skoro nič. A aj tá scéna za veľa nestála, lebo sme mali so sebou iba akčnú kameru a tou sa detaily do tváre robiť nedajú. Ale mohlo to byť pekné, lebo ja som hral knieža Svätopluka a Hippo Rastislava. Dajme si aspoň kúsok scenára.
Z lúky sa môžete presunúť do samotného hradu. Ten je v podobe obrovského vydláždeného nádvoria, olemovaného viac-menej ruinami v rôznom štádiu. Niektoré sa zachovali iba ako základy, iné siahajú do výšky niekoľkých podlaží. Dá sa tam chodiť pomerne dlho, a vidíte na všetky strany dookola. To znamená, že si môžete obzrieť Dunaj, Bratislavu, Devínsku Kobylu a môžete sa zadívať aj cez hranicu do Rakúska. Bolo dosť prekvapujúce, že tam bolo počuť iba cudzie reči. Zo všadiaľ na vás útočila taliančina, španielčina a nemčina. Tí ľudia sem boli ochotní prísť zďaleka a vyštverať sa až hore na kopec.
Na hradnú skalu sme sa ale nedostali, pretože tam prebieha nejaká rekonštrukcia. Tiež sa nedá dostať ku tej vežičke, čo každý návštevník pozná z fotografií. Tak sme tam aspoň nakrútili pár záberov. A potom sa šli posadiť medzi tých druhých dole a čakali sme na uštvanú čašníčku. A jedovito sme hľadeli na tých druhých. My sme vedeli, že medzi nich nepatríme a oni to vedeli tiež. Ale z hradu sme si priniesli pekné spomienky, aj keď sme sa do tretiny hradu vlastne nedostali.
Ja by som túto potulku rozdelil na dve zóny. Prvá je pomerne veľká lúka, na ktorej je kde-tu čosi a druhá zóna je samotný hrad, kde ste už uprostred ruín. Nie je to asi pravidlom, ale počas našej návštevy bola lúka využitá na ukážky stredovekého spôsobu života. Boli tam stany, zvieratá a na zastrčenom mieste smerom na východ bolo aj čosi, čo by sme mohli považovať za ľudový amfiteáter. Tam sa predvádzali umelci, v stánkoch sa dali kúpiť nejaké drobnosti a v jame, čo bola dakedy alebo koniarňou, alebo prachárňou (Wikipédia to označuje za muničný sklad z čias Pálfiovcov), postávalo niekoľko živých koní.
Hneď za bránou sú strechou prikryté vykopávky. Nezapamätal som si, čo to vlastne bolo, ale bolo tam príjemne a v chládku sa dalo dobre oddýchnuť. Na lúke sa dá, povedľa jamy v zemi, dôjsť ku malému modelu akéhosi románskeho kostolíka. Stojí hneď vedľa základov, aby zobrazil, čo to asi tak bolo. Podľa Wikipédie to bol veľkomoravský kostol.
Pred tým modelom sme sa snažili s Hippom nakrútiť scénu ako z westernu Sergia Leoneho. Zábery na jedného a na druhého, potom drsné hlášky, detaily na oči, detaily na labky, potom detail na zášklby mihalníc a záverečná scéna. Ale tak strašne tam fučalo, že nám nebolo rozumieť skoro nič. A aj tá scéna za veľa nestála, lebo sme mali so sebou iba akčnú kameru a tou sa detaily do tváre robiť nedajú. Ale mohlo to byť pekné, lebo ja som hral knieža Svätopluka a Hippo Rastislava. Dajme si aspoň kúsok scenára.
Svätopluk: Knieža Rastislav, priprav sa na smrt!
Rastislav: Svätopluk, ty otrok Frankov! Bude mi potešením preseknúť ti mečom hrdlo.
Svätopluk: Chop sa meča zbabelec!
Na hradnú skalu sme sa ale nedostali, pretože tam prebieha nejaká rekonštrukcia. Tiež sa nedá dostať ku tej vežičke, čo každý návštevník pozná z fotografií. Tak sme tam aspoň nakrútili pár záberov. A potom sa šli posadiť medzi tých druhých dole a čakali sme na uštvanú čašníčku. A jedovito sme hľadeli na tých druhých. My sme vedeli, že medzi nich nepatríme a oni to vedeli tiež. Ale z hradu sme si priniesli pekné spomienky, aj keď sme sa do tretiny hradu vlastne nedostali.
Komentáre
Zverejnenie komentára