Preskočiť na hlavný obsah

Biblia v zlatej koži

Pred pár týždňami začala z každej strany na nás vyskakovať tetuška z Ikaru, ktorá s blaženým úsmevom hovorila, koľko času a ľudskej práce bolo treba na to, aby vytlačili 500 kusov Biblie. Koľko kože museli získať, ako hľadali stredoveké ilustrácie, ako to ručne šili špecialisti kdesi v Nemecku, ako na tú kožu razili reliéfy a ako na bok naniesli vrstvu zlata. A hneď po nej vybehol akýsi vyššie postavený biskup/kardinál a tiež s blaženým úsmevom básnil o tom, aké je to vzácne dielo. A na záver sa zmienili o cene, ktorá sa blížila ku 2000 eurám. Uf!

Pre koho to vlastne vyrobili? Doteraz som si naivne myslel, že Biblia sa kupuje vtedy, keď človek premýšľa o Bohu a chce mať po ruke aj text, aby si ho mohol čítať, porovnávať príbehy so svojim vlastným osudom a vzdelávať sa duchovne. Ale v tých reklamných príspevkoch nebolo ani slova o tom, že je to o ceste človeka k Bohu. Tam to všetci zúčastnení prezentovali ako zberateľskú vzácnosť. Aj ten biskup/kardinál. Zvláštne.

Komu je tá kniha potom určená? Normálny človek ju nepotrebuje. Kto chce Bibliu, kúpi si ju za pár eur. Síce bez obrázkov, ale s textom. Je to určené pre bohatých? Asi áno. Kúpia si ju, aby ukázali svetu, že na ňu majú a zastrčia ju do knižnice. Prelistujú ju raz, pozrú si obrázky a námatkovo možno aj nejaký text. Keď príde návšteva, prelistujú ju ešte aj pred nimi. A potom nastúpi už len prach, ktorý bude zlatú Bibliu ako jediný dennodenne používať. Ja síce nie som veľký znalec textu, ale aj tak mi v pamäti utkvel malý kúsok textu, ktorý vám možno niečo pripomenie. Našiel som ho v knihe Exodus v tridsiatejdruhej kapitole.

Keď ľud videl, že Mojžiš dlho nezostupuje z vrchu, zhromaždil sa k Áronovi a povedal mu: Vstaň, urob nám bohov, ktorí pôjdu pred nami. Veď nevieme, čo je s Mojžišom, s mužom, ktorý nás vyviedol z Egypta. Áron im odpovedal: Postrhávajte zlaté náušnice, čo majú na ušiach vaše ženy, vaši synovia i vaše dcéry a prineste mi ich. Všetok ľud si postŕhal z uší zlaté náušnice a priniesli ich Áronovi. On to od nich vzal, zhotovil formu a ulial podobu teľaťa. Oni povedali: To sú tvoji bohovia, Izrael, ktorí ťa vyviedli z Egypta.
Čo mi to zlaté teliatko pripomenulo? Zvláštne, že tam vidím niečo podobné, ale budúci majitelia knihy viac-menej zodpovedajú Židom na púšti, ktorí ani netušia, čo práve robia.

Na stránke tvorcov knihy http://www.luxusnakniznica.sk/rodinna-biblia sa dá v tej knihe aj zalistovať a na prvý pohľad tam zistíte, že je to len obyčajný text, obalený obrázkami. Chýba tam to, čo čitateľovi Biblie uľahčuje život. Za každou kapitolou zoznam odkazov na súvisiace texty. Má teda zmysel sa touto knihou zapodievať? Nemá. Ak chcete  drahšiu Bibliu s pridanou hodnotou. kúpte si Študijnú Bibliu za 45 eur. Napríklad túto ekumenickú http://www.porta.sk/kategoria/biblia-a-jej-studium/studijna-biblia/studijna-biblia/. Dostanete dvetisíc strán komentovaného textu, pomocou ktorej môžete textu ľahšie porozumieť. V texte je aj miestami nejaký obrázok, ale slúži na doplnenie textu, aby pre vás historické miesta neboli len nejakými miestami v polopúšti, ale aby vo vašich predstavách ožili dejom, ktorý si práve čítate.

Komentáre

Obľúbené príspevky z tohto blogu

Chytrô - stredoveká cesta a vodopády

Cez víkend sme sa hrali na archeológov a vrhli sme sa na prieskum stredovekého rumpálu, ktorým pred mnohými storočiami vyťahovali vozy do strmého kopca. Skúmali sme lokalitu Chytrô, čo je dolina hneď vedľa dedín Rybô, Valentová a Prášnica. Zdanlivo ničím zaujímavé miesto, ale práve tu natočil Paľo Bielik známe scény z filmu Vlčie diery . A tu aj padla megalavína, čo zabila osemnásť ľudí. Do údolia sme sa dostali z hlavnej cesty z Banskej Bystrice na Donovaly. V polovici bola odbočka na Horný Jelenec a tam sme prešli na uzučkú, miestami rozbitú cestu, ktorá smeruje až na koniec údolia. Ale až tak ďaleko sme nešli. Približne v polovici je odbočka a tam sme zastali. Ďalej by sme si trúfli iba na služobnom aute a také nik z nás nemal. Po tejto poľnej ceste sme pomaly prešli smerom na sever až ku miestu, kde je drevený panel s informáciami o našej stredovekej ceste. Tam sme zišli z poľnej cesty a ďalej pokračovali po lesnom chodníku. Chodník viedol povedľa potoka a už po pár metroch sa to

Francis Scott Fitzgerald - Veľký Gatsby

Knihu som si kúpil niekedy v období, keď v televízii bežala repríza filmu s Leonardom DiCapriom . Pár rokov mi ležala v skrini, pretože popri dvoch malých deťoch som si stále na ňu nenašiel čas. Ale ako deti pomaly rastú a večer si čítame rozprávky, mám už potom trochu času, počas ktorého môžem čítať. Príbeh je jednoduchý. Nick Carraway príde do New Yorku, aby tu skúsil svoje šťastie ako obchodník s cennými papiermi. S kolegom si chcú prenajať dom, ale ako to už v knihách býva, kolega od bývania odskočí a Nick sa ocitne sám na predmestí (ale na brehu mora) v ošarpanom dome a hneď vedľa stojí obrovská vila, ktorá patrí Gatsbymu. Boháčovi, o ktorom Nick nič nevie. Oproti cez záliv je vila, kde žije Daisy, Nickova vzdialená sesternica spolu so svojim mužom Tomom. Pravdepodobné miesto na mape, kam svoju knihu zasadil Fitzgerald je na priloženej mape. Umiestnenie Gatsbyho vily nie je náhodné, pretože postupne sa v knihe dozvieme o Gatsbyho vzťahu k Daisy. Príbeh nám rozpráva Nick, kto

Por una Cabeza

Argentínske tango som začal počúvať, keď Robo s Erikou chodili na tanečný kurz a po večeroch si v obývačke opakovali kroky. Toto je klasická melódia, ktorá sa vám pri prvom počutí dostane pod kožúšok. Nedalo mi a pátral som po pôvode tejto skladby. Skladba pochádza z roku 1935 a napísal ju Carlos Gardel a slová napísal Alfredo La Pera. V tom istom roku obaja zahynuli pri leteckom nešťastí v Medeline v Kolumbii. Obsahom skladby je porovnávanie stávkovania na kone s nejakou atraktívnou ženou. Výraz Por una Cabeza je fráza z dostihového prostredia a znamená víťazstvo koňa o jednu dĺžku hlavy. Gardel bol veľkým fanúšikom dostihov, preto ho to asi inšpirovalo. Carlos Gardel je považovaný za dôležitú postavu argentínskeho tanga a ľudia stále spomínajú na jeho hlas.