Na hrad Čabraď som sa dlho tešil, pretože to mala byť kopa rozváľaných kameňov, ktoré za desať rokov nadšenci našli a zase postavili do podoby pôvodného hradu. Ide to síce pomalšie, ako sa čakalo, ale už približne o dvesto rokov bude hrad presne taký, ako dakedy.
Hrad je na dohodenie kameňom od Bzovíka, čo bol kláštor, kde mnísi nazhromaždili také obrovské zásoby liehovín, až ho museli opevniť, pretože hrozilo nebezpečenstvo, že im to všetko útočiaci Turci vypijú. Bzovík je zase na dohodenie kameňom od Krupiny a keď budete takto chvíľu hádzať kameňmi, zistíte, že je to od vás len na skok. Preto sme aj my preskočili všetky tie nezáživné cestovné popisy a vhupli sme rovno do dedinky Čabraďský Vrbovok.
Ku koncu je tá cesta už taká kadejaká. Ak chodievate sypať smeti do lesa, tak si to viete ľahšie predstaviť. Na konci takejto cesty je samotná dedinka, ktorá slúži ako východiskový bod pre všetkých turistov. Miestni sú už na ten nápor pripravení. Postávajúci povaľači v montérkach síce na každého cudzinca pozerajú s nedôverou, ale v miestnom obchodíku majú na výber obrovské množstvo čerstvých koláčikov v cenách z prvej republiky. A dedinka je pozametaná a vymaľovaná, ako keby ste ani neboli na Slovensku.
Z dedinky je rozumné sa presunúť autom až do lokality Konské, kde sa dá zaparkovať a odtiaľ ísť pešo k hradu.
Cesta tam trvá asi hodinu a pôjdete bukovým lesíkom s rozsypanými lávovými kameňmi. Ak sa budete držať na hlavnej ceste, ktorá vedie povedľa potoka, nezablúdite. Potok má čudesné meno Konštiansky potok. Cestou sa postupne vrezáva hlbšie a hlbšie do údolia a miestami je dobré zastať a pozerať dolu, čo tam voda navystrájala. Jedného dňa budú turisti z Coloráda jazdiť sem.
Po nejakom čase budete mať pocit, že idete dolu kopcom a že hrad by mal byť na kopci. Ono je to tak správne. Najprv zbehnete dolu do údolia riečky Litava, ktorá obteká okolo celého hradu a budete sa musieť zase na druhej strane vyšplhať na kopec s hradom.
Litava musela vysmädnutým Turkom pripadať ako rajská oáza po všetkom tom plahočení sa prachom. Pohľad na kopčisko s hradom ich však musel zase znepokojiť. Za čias plnej slávy to musel byť pohľad. Dole hordy krvižíznivých Turkov, ktorí rúbali hlavy na všetkom čo neušlo do lesa a na druhej strane hrad, ježiaci sa delami a nachystanými kameňmi, ktoré stačilo len spustiť dolu do tureckých kuželiek. A všade kotle s vriacou vodou a smolou, ktoré Turci objavili až v okamihu, ako sa s diabolským revom začali šplhať na hradby.
V čase medzi útokmi mohli Turci leňošiť na krásnych lúkach vedľa rieky, kde mohli spriadať intrigy proti obrancom. Tí sa mohli hore na hrade oddávať predstavám o svojom konci a čuchať vône pečúceho sa mäska, ktoré hore na hrade asi vďaka prídelovému systému nemali. Na jednej strane vypasení Turci, ktorí pohltali všetko jedlo z okolia a na druhej strane skupinka vyhladovaných, ale o to zúrivejších obrancov. Usudzujem tak podľa seba, pretože keď ja nedostanem svoj rezeň, som hnusný ako inkvizítor.
Toto všetko sa dialo v šestnástom storočí a potom tam už nikdy nebolo tak veselo. Turci odtiahli, miestni nanosili ich hlavy na kopy a zástavy a delá do múzeí. V hrade sa menili majitelia, pod hradom rástla dedina, ktorý vydržala až do polky minulého storočia a pomaly sa blížil okamih, keď majiteľ hradu škrtol zápalkou a podpálil to všetko.
Ak máte pocit, že mu preskočilo, tak to nebolo úplne tak. Vtedy už mal pripravené lepšie hniezdočko lásky a nechcel, aby sa mu do jeho bývalého hradu nanosili lúpeživí squatteri a rytieri. Odvtedy začal hrad pustnúť a poslúžil ako vďačný zdroj stavebného kameňa pre dedinčanov tam dole.
Čo dodať na záver? Treba sa odtiaľ aj vrátiť. Čo je už trošku problém, pretože ste po celom dni unavení, zobrali ste si menej vody na cestu a netušili ste, že na hrad pôjdete dolu kopcom a z hradu zase hore kopcom, čo môže byť uprostred horúceho dňa výzva. Ale keď sa tej cesty nezľakol medvedík a hroch, prečo by ste sa toho mali báť vy?
Ku koncu je tá cesta už taká kadejaká. Ak chodievate sypať smeti do lesa, tak si to viete ľahšie predstaviť. Na konci takejto cesty je samotná dedinka, ktorá slúži ako východiskový bod pre všetkých turistov. Miestni sú už na ten nápor pripravení. Postávajúci povaľači v montérkach síce na každého cudzinca pozerajú s nedôverou, ale v miestnom obchodíku majú na výber obrovské množstvo čerstvých koláčikov v cenách z prvej republiky. A dedinka je pozametaná a vymaľovaná, ako keby ste ani neboli na Slovensku.
Z dedinky je rozumné sa presunúť autom až do lokality Konské, kde sa dá zaparkovať a odtiaľ ísť pešo k hradu.
Po nejakom čase budete mať pocit, že idete dolu kopcom a že hrad by mal byť na kopci. Ono je to tak správne. Najprv zbehnete dolu do údolia riečky Litava, ktorá obteká okolo celého hradu a budete sa musieť zase na druhej strane vyšplhať na kopec s hradom.
V čase medzi útokmi mohli Turci leňošiť na krásnych lúkach vedľa rieky, kde mohli spriadať intrigy proti obrancom. Tí sa mohli hore na hrade oddávať predstavám o svojom konci a čuchať vône pečúceho sa mäska, ktoré hore na hrade asi vďaka prídelovému systému nemali. Na jednej strane vypasení Turci, ktorí pohltali všetko jedlo z okolia a na druhej strane skupinka vyhladovaných, ale o to zúrivejších obrancov. Usudzujem tak podľa seba, pretože keď ja nedostanem svoj rezeň, som hnusný ako inkvizítor.
Ak máte pocit, že mu preskočilo, tak to nebolo úplne tak. Vtedy už mal pripravené lepšie hniezdočko lásky a nechcel, aby sa mu do jeho bývalého hradu nanosili lúpeživí squatteri a rytieri. Odvtedy začal hrad pustnúť a poslúžil ako vďačný zdroj stavebného kameňa pre dedinčanov tam dole.
Dnešný turista sa musí už len po bývalej ceste prebojovať ku hradu, čo predstavuje asi 100 - 150 výškových metrov a potom sa môže kochať ruinami. Vstup do hradu je opravený, je tam pekný nový drevený most a opravená vstupná časť aj s oknami a strechou. Za tým je možne chodiť okolo celého hradu a na záver sa dá dostať aj do vnútornej časti. Mohol by som na opisy mrhať slovami, ale radšej si pozrite video na konci blogu, kde je celý vstup do hradu nakrútený.
Video
Nepodarilo sa mi síce účinkovať priamo vo filme, ale bol som pri tom. Sledoval som, ako sa nakrúca hrubý materiál, ako sa to všetko strihá a mení na niečo úplne iného, než bolo na začiatku. A pohrávali sme sa aj s myšlienkou, že chýbajúce zábery nahráme niekde pri opustenom múre, aby sa tak zodvihla pútavosť celého diela.
Ale potom sme to zavrhli a povedali si, že čo sme nestihli, stihneme inokedy a nebudeme zbytočne divákov zavádzať. Vide ukazuje našu cestu cez les ku hradu, výstup naň a majestátnu atmosféru miesta, ktoré aj po toľkých rokoch vyzerá dobre. Síce vďaka nadšeným opravárom hradu, ale aj tak má toto miesto svoje čaro.
Komentáre
Zverejnenie komentára