Položili ste si niekedy otázku, či bábätko vonia? Zdá sa vám taká otázka divná? Znie to šokujúco intímne, ako keby ste liezli inému priamo do domácnosti? Ale aj keď je to podivné, ľudia bábätká naozaj voňajú.
Má to dve príčiny. Tá prvá je úplne elementárna. Malé bábätko v prvých mesiacoch produkuje len krik a plnú plienku. Krik je často vyvolaný práve plnou plienkou. Ale nie vždy. A teraz si predstavte, že máte bambíno naobliekané, aby neprechladlo a ozve sa z neho krik. Čo urobíte? Logicky predpokladáte, že by mohlo hladné. Skúsite ho nakŕmiť a ono nechce. Rozbalíte všetky vrstvy a zistíte, že v plienke nič nie je. Bambíno sa odrazu usmeje a vy ani len netušíte, čo bol za problém. Ale o päť minút sa situácia opakuje. Čo urobíte?
A pretože nechcete do nemoty rozbaľovať plienku, časom sa u vás vyvinie čuchací reflex. Namiesto pracného rozbaľovania si len čuchnete k jeho zadočku. Ak sa vám to nezdá, pokračujete rozbaľovaním. Nie je to síce stopercentná metóda, ale ako to tak sledujem u nás doma, Robo s Erikou sú v tom dosť úspešní. Lenže ani zďaleka neplatí pravidlo, že zápach znamená plnú plienku. Niekedy bábätko len vypustí megakrakena a inokedy v plienke sedí utajené prekvapenie.
Spomenul som dve príčiny. Tou druhou príčinou čuchania je jednoduchá skutočnosť, že bábätká naozaj príjemne voňajú. Nemôžete sa ale len tak priplichtiť na pieskovisko a čuchať cudzie. Musíte mať vlastné. A to si môžete očuchávať, koľko chcete. Malo by to nejako súvisieť s tým, že bábätká papkajú mliečko. A preto sa im z pokožky uvoľňuje príjemná aróma po mliečku. A sú šťastné, keď sa im venujete a na očuchávanie reagujú smiechom. Najmä keď je to očuchanie naozaj výrazné a doplníte ho šialenou grimasou. Napríklad napodobníte diviaka, hľadajúceho korienky a bábätko bude blahom celé zdivené a bude híkať od nadšenia.
Má to dve príčiny. Tá prvá je úplne elementárna. Malé bábätko v prvých mesiacoch produkuje len krik a plnú plienku. Krik je často vyvolaný práve plnou plienkou. Ale nie vždy. A teraz si predstavte, že máte bambíno naobliekané, aby neprechladlo a ozve sa z neho krik. Čo urobíte? Logicky predpokladáte, že by mohlo hladné. Skúsite ho nakŕmiť a ono nechce. Rozbalíte všetky vrstvy a zistíte, že v plienke nič nie je. Bambíno sa odrazu usmeje a vy ani len netušíte, čo bol za problém. Ale o päť minút sa situácia opakuje. Čo urobíte?
A pretože nechcete do nemoty rozbaľovať plienku, časom sa u vás vyvinie čuchací reflex. Namiesto pracného rozbaľovania si len čuchnete k jeho zadočku. Ak sa vám to nezdá, pokračujete rozbaľovaním. Nie je to síce stopercentná metóda, ale ako to tak sledujem u nás doma, Robo s Erikou sú v tom dosť úspešní. Lenže ani zďaleka neplatí pravidlo, že zápach znamená plnú plienku. Niekedy bábätko len vypustí megakrakena a inokedy v plienke sedí utajené prekvapenie.
Spomenul som dve príčiny. Tou druhou príčinou čuchania je jednoduchá skutočnosť, že bábätká naozaj príjemne voňajú. Nemôžete sa ale len tak priplichtiť na pieskovisko a čuchať cudzie. Musíte mať vlastné. A to si môžete očuchávať, koľko chcete. Malo by to nejako súvisieť s tým, že bábätká papkajú mliečko. A preto sa im z pokožky uvoľňuje príjemná aróma po mliečku. A sú šťastné, keď sa im venujete a na očuchávanie reagujú smiechom. Najmä keď je to očuchanie naozaj výrazné a doplníte ho šialenou grimasou. Napríklad napodobníte diviaka, hľadajúceho korienky a bábätko bude blahom celé zdivené a bude híkať od nadšenia.
Komentáre
Zverejnenie komentára