Macko sleduje, macko cestuje, macko komentuje

Pred pár týždňami začala z každej strany na nás vyskakovať tetuška z Ikaru, ktorá s blaženým úsmevom hovorila, koľko času a ľudskej práce bolo treba na to, aby vytlačili 500 kusov Biblie. Koľko kože museli získať, ako hľadali stredoveké ilustrácie, ako to ručne šili špecialisti kdesi v Nemecku, ako na tú kožu razili reliéfy a ako na bok naniesli vrstvu zlata. A hneď po nej vybehol akýsi vyššie postavený biskup/kardinál a tiež s blaženým úsmevom básnil o tom, aké je to vzácne dielo. A na záver sa zmienili o cene, ktorá sa blížila ku 2000 eurám. Uf! Pre koho to vlastne vyrobili? Doteraz som si naivne myslel, že Biblia sa kupuje vtedy, keď človek premýšľa o Bohu a chce mať po ruke aj text, aby si ho mohol čítať, porovnávať príbehy so svojim vlastným osudom a vzdelávať sa duchovne. Ale v tých reklamných príspevkoch nebolo ani slova o tom, že je to o ceste človeka k Bohu. Tam to všetci zúčastnení prezentovali ako zberateľskú vzácnosť. Aj ten biskup/kardinál. Zvláštne. Komu je tá kniha p

Chcete vedieť, či z vrcholu Devínskeho brala vrhali do kalných vôd Dunaja odbojných šľachticov? To neviem. Ale ak ich aj nevrhali, ako predstava ma to fascinuje. Toto sú moje zážitky z vrcholu brala, kde poriadne fučí a kde sa nespočetnekrát prepisovala história. Devínsky hrad stojí na výraznom brale a ak sa chcete k nemu dostať, pravdepodobne budete musieť prejsť cez Bratislavu. Potom sa budete musieť poprepletať cez uličky Devína, kde je to pomerne hrboľaté a po nejakom čase sa prepletiete k miestnemu cintorínu. To je jediné miesto, kde máte šancu natrafiť na voľné parkovacie miesto. Cintorín je severne od hradu. Bližšie k hradu narastá množstvo zaparkovaných áut a v lete aj množstvo turistov. Miešajú sa tam seriózni turisti, ktorí idú na hrad s takými, ktorí mienia dole pod hradom iba nasať do svojich útrob pivo a občas aj niečo zhltnúť. Tomuto druhému typu turistov je podriadené podhradie, ktoré je plné záhradných reštaurácii, v ktorých budete strašne dlho čakať na všetko. Ce

Položili ste si niekedy otázku, či bábätko vonia? Zdá sa vám taká otázka divná? Znie to šokujúco intímne, ako keby ste liezli inému priamo do domácnosti? Ale aj keď je to podivné, ľudia bábätká naozaj voňajú. Má to dve príčiny. Tá prvá je úplne elementárna. Malé bábätko v prvých mesiacoch produkuje len krik a plnú plienku. Krik je často vyvolaný práve plnou plienkou. Ale nie vždy. A teraz si predstavte, že máte bambíno naobliekané, aby neprechladlo a ozve sa z neho krik. Čo urobíte? Logicky predpokladáte, že by mohlo hladné. Skúsite ho nakŕmiť a ono nechce. Rozbalíte všetky vrstvy a zistíte, že v plienke nič nie je. Bambíno sa odrazu usmeje a vy ani len netušíte, čo bol za problém. Ale o päť minút sa situácia opakuje. Čo urobíte? A pretože nechcete do nemoty rozbaľovať plienku, časom sa u vás vyvinie čuchací reflex. Namiesto pracného rozbaľovania si len čuchnete k jeho zadočku. Ak sa vám to nezdá, pokračujete rozbaľovaním. Nie je to síce stopercentná metóda, ale ako to tak sled

Hippo mi už dlhú dobu pílil uši so svojim receptom na rebarborový džem. Do nemoty básnil o chvíľkach, keď spolu s mamou sedeli na brehu rieky Limpopo, sledovali ako hladné krokodíly striehnu na neopatrnú ruku turistu a ládovali sa touto maškrtou. Nikdy o tom nechcel povedať žiadne podrobnosti. Iba bičoval moju obrazotvornosť do extrému, keď mi mľaskal pri uchu a spomínal na svoje hodovanie. Ale jedného dňa sme to už nevydržali, kúpili sme mu rebarboru a posadili ho pred krájaciu dosku. Toto je jeho recept: 3-4 stonky rebarbory Kúsok škorice 3-4 klinčeky Cukor Voda Stonky rebarbory treba ošúpať. Koža z nich ide celkom dobre dolu, ale netreba to hnať do extrému a snažiť sa očistiť každý kúsok. Ošúpte dolu to či ide ľahko. Prípadne prekrojte stonku na polovice a šúpte aj odtiaľ. Potom stonky nakrájajte na centimetrové kúsky a vložte do rajnice. Prilejte na dno rajnice trochu vody, len tak, aby sa to nepripekalo. Množstvo vody ovplyvňuje hustotu džemu. Závisí ale aj na vode v re

Keď som začínal písať tento blog, len tak som si naklikal nejakú tému a tej som sa rok držal. Ale tá hnedá nebola ono. Niečo mi stále na tom vadilo. A tak som to dnes zmenil a myslím si, že výsledok sa pohol k lepšiemu. Vlastne som si uvedomil, čo mi to celú dobu vadilo. Hnedá je síce efektná, ale môjmu oku sa aj tak najlepšie číta čierne písmo na bielom podklade. Tak ako to po stáročia robili holohlaví mnísi pri svetle sviečok. A kadejakí anonymní tlačiari. U nich to síce bolo z nutnosti, lebo čierny papier sa ťažko robí a biely atrament ešte ťažšie, ale aj tak trafili to, čo sa dobre číta. Podstatný bude pre mňa už len obsah a nebudem sa zbytočne zabávať s farbami.

Zo Šachtičky sa môžete vydať na všetky strany. My sme si vybrali sedlo Dolný Šturec, pretože do sedla vedie asfaltová cestička, po ktorej sa dobre tlačil aj kočík s bambínom. Po prvýkrát s nami išla aj Viola, na môj vkus dosť ufrflaná ovečka. Viola je ten typ, ktorý bude šomrať na všetko, ale ako to už medzi šomrošmi chodí, v skutočnosti potrebuje len priateľov. Len to nevie vyjadriť normálne, nedokáže za vami prísť a požiadať o objatie. Cesta sa začala na prašnom parkovisku na Šachtičke, odkiaľ v zime vyrážajú dychtiví lyžiari na blatom pokryté lúky, aby pred definitívnym príchodom globálneho otepľovania ešte predviedli niekoľko efektných papuliakov. Globálne otepľovanie ale donútilo ľudí premýšľať nad aktivitami, ktoré sa dajú robiť aj v lete a jednou z takých aktivít je aj turistika. Ale ako môžete robiť turistiku s kočíkom, v ktorom máte malé bambíno? Petrík je síce pripravený na všetko, ale chôdza medzi jeho obľúbené činnosti zatiaľ nepatrí. Práve preto sme išli na toto mi

Na hrad Čabraď som sa dlho tešil, pretože to mala byť kopa rozváľaných kameňov, ktoré za desať rokov nadšenci našli a zase postavili do podoby pôvodného hradu. Ide to síce pomalšie, ako sa čakalo, ale už približne o dvesto rokov bude hrad presne taký, ako dakedy. Hrad je na dohodenie kameňom od Bzovíka, čo bol kláštor, kde mnísi nazhromaždili také obrovské zásoby liehovín, až ho museli opevniť, pretože hrozilo nebezpečenstvo, že im to všetko útočiaci Turci vypijú. Bzovík je zase na dohodenie kameňom od Krupiny a keď budete takto chvíľu hádzať kameňmi, zistíte, že je to od vás len na skok. Preto sme aj my preskočili všetky tie nezáživné cestovné popisy a vhupli sme rovno do dedinky Čabraďský Vrbovok. Ku koncu je tá cesta už taká kadejaká. Ak chodievate sypať smeti do lesa, tak si to viete ľahšie predstaviť. Na konci takejto cesty je samotná dedinka, ktorá slúži ako východiskový bod pre všetkých turistov. Miestni sú už na ten nápor pripravení. Postávajúci povaľači v montérkach síce n

Aký dôvod má plyšák, aby navštívil arborétum? Rovnaký ako ľudia. Je tam krásne, ticho a pokiaľ prídete v správnom čase, všetko je poriadne rozkvitnuté. Takouto oázou harmónie s prírodou je aj Arborétum Mlyňany. Nebudem preháňať, keď poviem, že sme sa sem chystali dlho a vždy sa nejako na arborétum nedostalo. Vždy bolo tak trošku od ruky, vždy sme navštívili niečo iné a pri návrate okolo arboréta sme už boli unavení, alebo sa nám len tak nechcelo. Ale jedného dňa nás tam konečne zobrali. Arborétum sa nachádza v dedine Tesárske Mlyňany, ktorá sa nachádza neďaleko Zlatých Moraviec. Pohodlne sa tam dostanete rýchlostnou cestou R1. Zbehnete z nej dolu po sérii zaujímavých nadjazdov a podjazdov a po už trochu horšej ceste dorazíte do dediny. Postupujete ďalej a čoraz viac si kladiete otázku, či idete dobre. Cesta nakoniec skončí ako naozaj uzučká cesta, ale kde-tu sú cedule k arborétu, takže aj keď s malou dušičkou, nakoniec dorazíte na parkovisko pred arborétom. Na mape to je na súr