Macko sleduje, macko cestuje, macko komentuje

Aké sú obvykle prvé slová malého bambína? Je to mama? Je to papa? Možno je to tak u bežných bábätiek. To naše začalo svoje rečnenie slovami unga-unga. Bambíno bolo doma z pôrodnice iba tri dni, keď začalo rečniť. Počul som ho celkom zreteľne, pretože obvykle vylihujem stále v spálni a tam je aj prebaľovací pult. Z postele to sú k pultu iba dva metre. Bambíno strávilo na prebaľovacom pulte dosť času. Každú chvíľu mu menili plienku. A obvykle sa opakovala rovnaká scéna. Bambíno srdcervúco plakalo. Položili ho na pult a stiahli mu nohavice. Potom mu rozopli body. Kto nevie, čo je to body, tak vedzte, že je to oblečenie, ktoré je na spodnej časti možné ľahko rozopnúť. Potom ho podložili pôrodníckou podložkou, aby v prípade malej nehody všetko schytala len tá podložka. A potom už len nasledovala rutinná výmena plienky. Aspoň tak sa to na začiatku javilo. Jedna výmena plienky sa nijako nelíšila od tej nasledujúcej. Každý deň osem nových plienok. Alebo aj desať. Všetko veľmi rýchlo spl

Prečo ľudia chodia do zoologickej záhrady? To neviem. Ale s istotou viem, že ak plyšákovi ponúknu návštevu ZOO, nikdy to neodmietne. Láka nás totiž tá podoba medzi nami a živými zvieratkami. Chceme vidieť, ako by sme žili, keby sme žili v simulovanej prírode zoologickej záhrady. Chceme nasať atmosféru divočiny. Ponúknuť zvieratkám kúsok maškrty, aj keď vieme, že by sme nemali. A chceme vidieť aj ako maškrta prejde útrobami slona a na druhej strane vypadne ako veľký a dymiaci kopček hnedej zmrzliny, pod ktorým by sa ukryl trabant. Zoologická záhrada v Bojniciach je ideálnym miestom pre návštevníkov. Zovšadiaľ je tam blízko a tak môžete väčšinu dňa stráviť na chodníčkoch medzi zvieratami a sledovať, ako polihujú v tráve. Alebo na skalách. Alebo na betóne, pretože zoologická záhrada je kompromis medzi životom v prírode a životom v betónovej džungli. Keby zvieratká mohli, rozpŕchli by sa do okolia. Boli by síce slobodné, ale nik by ich nevidel a väčšinu by niečo zožralo. A tie z Afri

Bzovík z diaľky vyzerá ako pevnosť. Ale nie je to pevnosť, je to bývalý kláštor, ktorý má okolo seba hradby, za ktoré by sa nemusel hanbiť žiaden hrad. Pretože som fanúšikom histórie, zobrali ma sem na výlet. A Hippo bol tiež pri tom. Kláštor stojí na okraji dediny Bzovík, čo asi nikomu veľa nepovie a preto doplním, že Bzovík je blízko Krupiny. Dá sa ku nemu dostať tak, že ak prejdete od severu cez Krupinu, tak na konci dlhej rovinky odbočíte doľava a po ementálovej ceste sa vyškriabete na pomerne strmý vŕšok. A z jeho vrcholu sa pred vami otvorí pohľad na menšiu dedinku v údolí a na protiľahlom vŕšku je samotný kláštor. Nie je ho veľmi vidno, ale ak viete, kam sa máte pozerať, ponad stromy budete vidieť vežičky v rohoch kláštora. Do kláštora sa v dedine dostanete tak, že prejdete až ku kostolu a povedľa neho prídete ku vstupnej bráne. Záver je po štrkovej ceste, ale dá sa to zvládnuť. Počas víkendu sa tam môže nazhromaždiť aj viac áut, takže parkovanie je tam trošku divoké. Na

Dnes večer sme mali veľkú slávnosť. Pochutili sme si na jahňacej filete. A to len vďaka tomu, že bola zo dva týždne zabudnutá v mrazničke. Začalo sa to pred pár týždňami v Kauflande, kde Robo pri náhodnej prehliadke objavil mrazák, v ktorom bol výpredaj jahňaciny. Priniesol domov filety, vložil ich do mrazničky a ako to len on vie, okamžite na ne zabudol. A tak tam v mraze striehli na svoju príležitosť. A tá nastala až tento týždeň. Robo s Erikou zistili, že mraznička je nejaká plná, potom sa bavili o tom, čo budú jesť cez víkend a nakoniec padlo rozhodnutie na jahňa. Nebolo to len také nejaké jahňa, ale až z ďalekého Nového Zélandu. Také nemôžete fuknúť do mikrovlnky, bleskovo rozmraziť a hneď upiecť. Jeho príprave musí predchádzať zložitý rituál. Jahniatko musí samovoľne v chladničke rozmrznúť a môžete sa do jeho prípravy pustiť až na druhý deň. Hippo presadil jednoduchý spôsob prípravy, ktorý mal umožniť vyniknúť prirodzenej chuti jahniatka. A tak sme sa na to dnes podvečer

Nikdy by som nepovedal, že jedného dňa prekročíme 49. rovnobežku. Je umiestnená nenápadne. Stojí si na kuracích nôžkach neďaleko kaviarne v Prešove a ak pôjdete po ulici s pohárikom kávy alebo kornútkom zmrzliny, zarozprávaní do príbehov všedného dňa, môžete sa cez ňu ľahko prekoprcnúť. Hippo bol z rovnobežky nadšený, pretože síce každý deň cez nejakú prechádzame, ale väčšina z nich je anonymná, zahrabaná vo vysušenej zemi a nepovie ani au , keď ponad ňu prejdete. Táto bola iná a Hippo musel fascinovane cez ňu niekoľkokrát prekročiť. Slnečné ráno nás priviedlo k soche Jána Pavla II. Bol sklonený pod ťarchou slnečných lúčov, akoby si chcel pripomenúť, že toto miesto utopili v krvi znepriatelení vyznávači toho istého Boha počas Thökölyho povstania. Akoby sa nás chcel opýtať, či sa ľudia už konečne poučili z nekonečných náboženských vojen, alebo či ulice opäť sčervenejú životmi moslimských utečencov. Centru Prešova dominuje komplex kostolov. Stojí tu Konkatedrála svätého Mikul