streda 25. mája 2016

Unga-unga

Aké sú obvykle prvé slová malého bambína? Je to mama? Je to papa? Možno je to tak u bežných bábätiek. To naše začalo svoje rečnenie slovami unga-unga.


Bambíno bolo doma z pôrodnice iba tri dni, keď začalo rečniť. Počul som ho celkom zreteľne, pretože obvykle vylihujem stále v spálni a tam je aj prebaľovací pult. Z postele to sú k pultu iba dva metre. Bambíno strávilo na prebaľovacom pulte dosť času. Každú chvíľu mu menili plienku. A obvykle sa opakovala rovnaká scéna. Bambíno srdcervúco plakalo. Položili ho na pult a stiahli mu nohavice. Potom mu rozopli body. Kto nevie, čo je to body, tak vedzte, že je to oblečenie, ktoré je na spodnej časti možné ľahko rozopnúť. Potom ho podložili pôrodníckou podložkou, aby v prípade malej nehody všetko schytala len tá podložka. A potom už len nasledovala rutinná výmena plienky.

Aspoň tak sa to na začiatku javilo. Jedna výmena plienky sa nijako nelíšila od tej nasledujúcej. Každý deň osem nových plienok. Alebo aj desať. Všetko veľmi rýchlo splynulo v bludnom kruhu nekonečných výmen. Vyzliecť, vymeniť a zase obliecť. Vresk, zvedavé sledovanie výmeny plienky a veselosť bábätka. Tak sa menila jeho nálada podľa stupňa sucha v plienke. A takto by to šlo donekonečna, keby bábätko jedného dňa počas prezliekania nepoužilo slová unga-unga.

Znelo to ako reč ľudožrútov z Bornea. Ale kto by počúval malé týždňové bambíno? Na prebaľovacom pulte mal práve položené bambíno Robo. Unga-unga zaznelo v okamihu, ako mu zložil plnú plienku. Nevenoval tomu žiadnu pozornosť. Iba sa nahol po ďalšiu čistú plienku. Vlastne ani ja by som tomu nevenoval žiadnu pozornosť, keby som sa práve strašne nenudil. Však čo má robiť plyšák celé dni v posteli? A v okamihu, ako už mal plienku v rukách a robil kúzlo s rozbalením všetkých záhybov na plienky, aby ju ladným pohybom hneď podstrčil pod zadok a zapol suché zipsy, tak presne vtedy sa to stalo.

Bambíno použilo svoj malý cikáčik a poriadne mu ošpricovalo ruky. Potom sa zvedavo pozrelo na dielo skazy a opäť povedalo slová unga-unga. Robo s Erikou sa dodnes škriepia, či bambíno naozaj povedalo unga-unga teste pred akciou, či to boli jeho prvé slová a či to malo znamenať to, čo sa hneď potom stalo. Ja sa prikláňam k Robovi. Zaznelo to a potom sa to naozaj stalo. A keďže viem, že máme doma malého lapaja, musel to byť zámer. Bambíno povedalo svoje prvé slová po týždni a povedalo ich s jasným zámerom. Podľa mňa hovorilo svojou rečou: "Aha, teraz sleduj." Čokoľvek ďalšieho povie, už to budú iba jeho druhé slová.

utorok 24. mája 2016

ZOO Bojnice

Prečo ľudia chodia do zoologickej záhrady? To neviem. Ale s istotou viem, že ak plyšákovi ponúknu návštevu ZOO, nikdy to neodmietne. Láka nás totiž tá podoba medzi nami a živými zvieratkami. Chceme vidieť, ako by sme žili, keby sme žili v simulovanej prírode zoologickej záhrady. Chceme nasať atmosféru divočiny. Ponúknuť zvieratkám kúsok maškrty, aj keď vieme, že by sme nemali. A chceme vidieť aj ako maškrta prejde útrobami slona a na druhej strane vypadne ako veľký a dymiaci kopček hnedej zmrzliny, pod ktorým by sa ukryl trabant.

Zoologická záhrada v Bojniciach je ideálnym miestom pre návštevníkov. Zovšadiaľ je tam blízko a tak môžete väčšinu dňa stráviť na chodníčkoch medzi zvieratami a sledovať, ako polihujú v tráve. Alebo na skalách. Alebo na betóne, pretože zoologická záhrada je kompromis medzi životom v prírode a životom v betónovej džungli. Keby zvieratká mohli, rozpŕchli by sa do okolia. Boli by síce slobodné, ale nik by ich nevidel a väčšinu by niečo zožralo. A tie z Afriky by asi snehová perinka rovno poslala do ríše večného spánku.

Ale prejdime od melancholického meditovania priamo do zoologickej záhrady. Bojnice sa nachádzajú na úbočí kopca hneď vedľa väčšieho mesta Handlová. Bojnice nie sú len ZOO a zámok. Na malom území sú natlačené ešte kúpele, kúpalisko a Prepoštská jaskyňa s múzeom praveku. A pretože dve hlavné pamiatky lákajú množstvo detských návštevníkov, máte skoro istotu, že na vás spoza každého rohu vykukne minimálne sokoliar alebo nosič hadov okolo krku. Alebo chlap v oblečení lúpežníka, ktorý vás bude lákať na historický šerm.

Pretože našim hlavným cieľom bola zoologická záhrada, pretlačili sme sa pomedzi týchto ľudí a vbehli sme priamo do areálu ZOO. Vstup sa nachádza hneď vedľa zámku. Pripomína hradby nejakého mesta a nad vstupnou bránou je z plechu vytvarovaný kúsok iónskeho stĺpu s trúbkami. Nie je prekvapením, že plyšáci majú vstup zadarmo. Dospelí si zaplatia štyri eurá. Hneď za vstupom sa ocitnete v parku, ktorý je lemovaný jazierkami a klietkami so zvieratami. Tam sa môžete voľne potulovať, ale aj keď to nevidíte, v skutočnosti je celé ZOO jeden veľký okruh. Na niektorých miestach je možné si cestu skrátiť prepojovacími chodníkmi. My sme zvolili trasu, pri ktorej odbočíte na križovatke vždy doprava a obišli sme ZOO proti smeru hodinových ručičiek.

Na zvolenej trase sa prejdete najprv povedľa medveďov, potom zahnete ku pavilónu motýľov. Obzriete si morské ryby, vrátite sa k medveďom a skontrolujete, či levy stále ležia v prachu. Občerstvíte sa jedlom, nakuknete ku slonom a dorazíte sa dlhým oblúkom povedľa výbehov antilop a iných podobných štvornohých zvieratiek.

Treba sa obrniť trpezlivosťou, najmä uprostred leta to je napriek okolitým stromom dosť namáhavé. Ale všetka tá námaha stojí za to. Aj keď je vždy polovica zvierat ukrytá tak, že ani len netušíte, kde v tom výbehu vlastne sú, stále je dosť takých, čo sa potulujú pri plote. Niektoré prestrčia hlavu cez mreže, tie s dlhým krkom aj ponad. Všade naokolo sú vysoké stromy, počujete spievanie vtákov a do toho všadeprítomný smiech detí a nekonečné otázky. No, aby som nebol len taký optimista, bolo tam aj pár detí, ktoré boli asi účastníkmi odboja a tvárili sa, že im môžu všetky zvieratká vyliezť na hrb. Napriek tomu, že žiadny nemali.

Zámok Bojnice stojí hneď vedľa záhrady a jedno z najkrajších miest na urobenie peknej fotografie je práve v zoologickej záhrade. Treba ísť ku pavilónu motýľov a odtiaľ máte presne ten fantastický záber, ktorý ste hľadali. Ale dvojitú prehliadku záhrady aj zámku asi zvládne len ten najdrsnejší cestovateľ. Ja by som každému doporučil, nech sa radšej do zámku vráti pri samostatnej ceste. Zážitkov zo ZOO budete mať aj tak vyše hlavy.

Každý návštevník chce v zoologickej záhrade vidieť veľké zvieratá. Medzi tie najväčšie patria medvede a slony. Medvede majú betónový výbeh hneď pri vstupe, takže ich môžete vidieť dvakrát. Slony sú zašité skoro na konci zoologickej záhrady, decentne ukryté za krátkou odbočkou. Ale majú obrovský výbeh s jazierkom a ak budete mať šťastie, ošetrovateľ ich pred vami pokropí vodou.

So slonmi si niektorí návštevníci užijú aj nechcenej zábavy, lebo slon má chobot, ktorý používa ako predĺženú ruku. Dočiahne ním až ku zábradliu a pretože sú slony zvyknuté, že sa ku ním naťahujú ľudské ruky s jablkom, nerozlišujú medzi jablkom, foťákom alebo čiapkou. Pred nami slon uchmatol z hlavy malého návštevníka čiapku a bol z toho vresk, zdesené pobehovanie rodičov a nazúrený ošetrovateľ, ktorý mal chuť pokropiť to neposlušné stádo nedisciplinovaných návštevníkov vodou z hadice. Ale nakoniec len hodil oslintanú čiapku medzi nás. Dav sa pred ňou uhol a tak ostala opustene ležať, kým sa jej s odporom nezmocnil majiteľ olúpeného dieťaťa.

štvrtok 19. mája 2016

Opevnený kláštor Bzovík

Bzovík z diaľky vyzerá ako pevnosť. Ale nie je to pevnosť, je to bývalý kláštor, ktorý má okolo seba hradby, za ktoré by sa nemusel hanbiť žiaden hrad. Pretože som fanúšikom histórie, zobrali ma sem na výlet. A Hippo bol tiež pri tom.

Kláštor stojí na okraji dediny Bzovík, čo asi nikomu veľa nepovie a preto doplním, že Bzovík je blízko Krupiny. Dá sa ku nemu dostať tak, že ak prejdete od severu cez Krupinu, tak na konci dlhej rovinky odbočíte doľava a po ementálovej ceste sa vyškriabete na pomerne strmý vŕšok. A z jeho vrcholu sa pred vami otvorí pohľad na menšiu dedinku v údolí a na protiľahlom vŕšku je samotný kláštor. Nie je ho veľmi vidno, ale ak viete, kam sa máte pozerať, ponad stromy budete vidieť vežičky v rohoch kláštora.

Do kláštora sa v dedine dostanete tak, že prejdete až ku kostolu a povedľa neho prídete ku vstupnej bráne. Záver je po štrkovej ceste, ale dá sa to zvládnuť. Počas víkendu sa tam môže nazhromaždiť aj viac áut, takže parkovanie je tam trošku divoké. Na druhej strane je ale lepšie prísť cez víkend, pretože cez pracovný deň môže byť brána zatvorená.
Kláštor sa dá obzrieť ešte aj z druhej strany. Ak prejdete po hlavnej ceste povedľa kostola a odbočíte doprava až za ním, Ocitnete sa na ceste, ktorou sa dá dostať na hrad Čabraď. V roku 2015 na tej strane vysekali všetky náletové dreviny, takže bol odtiaľ veľmi pekný pohľad.

V kláštore sú dobre zachované hradby, ktoré mali odolať útokom Turkov. Vo všetkých štyroch rohoch sú veže, do ktorých sa dá vojsť. Miestami sa tam síce mieša kameň a betón z novodobejších pokusov o rekonštrukciu, takže to pôsobí prapodivne, ale aj to patrí k histórii kláštora. Príklad betónového schodiska si môžete pozrieť vo videu, možno sa vám z toho zježia chlpy v kožúškoch.

Samotný kláštor je ruina. Všetko čo sa zachovalo, sú základy a jedna podivná budova, ktorá snáď fungovala ako kostol. Údajne bol kláštor síce pustý aj pred druhou svetovou vojnou, ale definitívne ho zničili až po nej miestni obyvatelia. Novodobá história priniesla nové strechy a opravu mnohých miest. Podľa katastrálnej mapy patrí momentálne kláštor obci. Na stránke sa obce sa dá nájsť zopár zaujímavostí. Napríklad zakladacia listina kláštora.

Pri obhliadke kláštora môžete zvoliť dve trasy. Alebo kláštor obídete z vonkajšej strany, čo sa hodí vtedy, ak je brána zatvorená, alebo sa budete motkať vo vnútri kláštora. Nie je tam žiaden sprievodca, ani sa neplatí vstupné, takže môžete vojsť úplne všade.

Pekné fotografie kláštora sa dajú urobiť napríklad z najvyšších poschodí vežičiek, pokiaľ netrpíte strachom z priestorov, ktoré nemajú žiadne zábradlia.

Ale ak aj nenaberiete odvahu, stále je tam dosť miest, kde si môžete urobiť romantickú fotku. Napríklad na tejto fotke je Hippo pred rumoviskom hneď za vstupnou bránou. Vstupnú bránu sme zabudli odfotiť, ale ide sa ku nej cez most zo starých podvalov, ktorý v lete vonia ako železničná stanica.

Aby bol výlet kompletný, Robo pre nás natočil aj video. Mal vtedy so sebou novú akčnú kameru XiaoMi Yi Ambarella, s ktorou ešte nebol zohratý, takže miestami bol obraz trochu trasľavý. Preto je vo videu efekt odstránenia trasenia, ktorý vo výsledku tomu dodal nádych občasnej podivnej divosti, keď to tam navyrábalo šialené posuny medzi jednotlivými obrazmi. Ale tvárme sa, že to bol umelecký zámer.

nedeľa 15. mája 2016

Jahňacia fileta

Dnes večer sme mali veľkú slávnosť. Pochutili sme si na jahňacej filete. A to len vďaka tomu, že bola zo dva týždne zabudnutá v mrazničke.

Začalo sa to pred pár týždňami v Kauflande, kde Robo pri náhodnej prehliadke objavil mrazák, v ktorom bol výpredaj jahňaciny. Priniesol domov filety, vložil ich do mrazničky a ako to len on vie, okamžite na ne zabudol. A tak tam v mraze striehli na svoju príležitosť.

A tá nastala až tento týždeň. Robo s Erikou zistili, že mraznička je nejaká plná, potom sa bavili o tom, čo budú jesť cez víkend a nakoniec padlo rozhodnutie na jahňa. Nebolo to len také nejaké jahňa, ale až z ďalekého Nového Zélandu. Také nemôžete fuknúť do mikrovlnky, bleskovo rozmraziť a hneď upiecť. Jeho príprave musí predchádzať zložitý rituál. Jahniatko musí samovoľne v chladničke rozmrznúť a môžete sa do jeho prípravy pustiť až na druhý deň.

Hippo presadil jednoduchý spôsob prípravy, ktorý mal umožniť vyniknúť prirodzenej chuti jahniatka. A tak sme sa na to dnes podvečer vrhli. My s Hippom sme sedeli v bezpečí na stole, aby sa nám nezašpinili plyšové kožúšky a Robo s Bambínom varili. Bambíno sa pohodlne vyvalilo do hojdacej sedačky a sledovalo každý krok. Ale bolo to dosť jednoduché, takže by som to zvládol aj ja. Tu je celý recept.

Jahňacie mäso sa osušilo, okorenilo čiernym korením a posypalo soľou. A hneď šlo do rozpáleného oleja. Z každej strany sa opieklo asi tri minúty. Dve minútky postálo a potom sa už podávalo. Pekne na tanieri, s kopčekom majonézy a ku tomu chlebík, namočený do výpeku. Výsledok bol úžasný. Na povrchu bolo mäsko krásne skaramelizované a vo vnútri mäkučké a šťavnaté. Dokonca sa Robovi podarilo ho vo vnútri urobiť tak, ako to robia profesionáli. Bolo tam jemne ružové, ale popritom dokonale pripravené. Keby Bambíno mohlo, tak by aj zatlieskalo, ale pretože ešte nemá zuby, dostalo len trošku ryžovej kaše a banán ako náhradu. A ku tomu malo tú neopakovateľnú vôňu.

Mnohí ľudia sa jahňaciny boja, pretože vonia ako jahňacina. Ale sú to len predsudky a my sme na záver ešte aj vylízali tanier. Jahňacina z Nového Zélandu je síce na naše pomery dosť drahá, ale tá fantastická chuť to raz za čas vynahradí. Budeme musieť s Hippom vyžadovať častejšie takéto dobroty, pretože doteraz sme boli zvyknutí iba na hubovú polievku od Roztočnice.

streda 11. mája 2016

Prekročiť 49. rovnobežku

Nikdy by som nepovedal, že jedného dňa prekročíme 49. rovnobežku. Je umiestnená nenápadne. Stojí si na kuracích nôžkach neďaleko kaviarne v Prešove a ak pôjdete po ulici s pohárikom kávy alebo kornútkom zmrzliny, zarozprávaní do príbehov všedného dňa, môžete sa cez ňu ľahko prekoprcnúť. Hippo bol z rovnobežky nadšený, pretože síce každý deň cez nejakú prechádzame, ale väčšina z nich je anonymná, zahrabaná vo vysušenej zemi a nepovie ani au, keď ponad ňu prejdete. Táto bola iná a Hippo musel fascinovane cez ňu niekoľkokrát prekročiť.

Slnečné ráno nás priviedlo k soche Jána Pavla II. Bol sklonený pod ťarchou slnečných lúčov, akoby si chcel pripomenúť, že toto miesto utopili v krvi znepriatelení vyznávači toho istého Boha počas Thökölyho povstania. Akoby sa nás chcel opýtať, či sa ľudia už konečne poučili z nekonečných náboženských vojen, alebo či ulice opäť sčervenejú životmi moslimských utečencov.

Centru Prešova dominuje komplex kostolov. Stojí tu Konkatedrála svätého Mikuláša a hneď vedľa nej Evanjelický a.v. chrám Svätej Trojice. Medzi nimi, možno na znak zmierenia, stojí socha Jána Pavla II. Pokiaľ sa na mieste ocitnete skoro ráno, môžete si vychutnať nerušené ticho majestátnych budov, obklopených mačacími hlavami.

Ale Prešov je aj miestom, ktoré je na jar zaplavené kvetmi. Hippo sa nevedel nabažiť moriami pestrofarebných tulipánov. Pôvodne sme sem chceli dať jeho fotku s tmavočervenými tulipánmi, ale vyzeral na nej ako na pohrebe a tak z fotky Hippo Tulipán nebolo nič. Tá fotka by bola len urážkou krásneho rána, ktoré naše zmysly vybičovalo do krajnosti jasnými farbami.

Nemohol som si odpustiť ešte jednu fotku pod magnóliou. V parku vedľa Poseidonovej fontány. Kvety z magnólie už síce pod mojimi labkami rozomieľal vietor na prach, ale z toho stromu dýchal život. Ako starnem, stávam sa sentimentálnym a blízkosť stromov ma inšpiruje k písaniu.

Pri fontáne možno zažiť veľa zábavy. Poseidona obstrekujú kamenné krokodíly, korytnačky a hady. Pod jeho nohami stojí kamenná ryba, ktorá chrlí ďalšiu vodu.

Dookola nájdete lavičky, štrkové cestičky a za stromami je ukrytá aj socha Sissi, ktorá pripomína skamenenú mŕtvolu. Ale možno sa len nevyznám do umenia a nechápem zmysel toho vyčačkaného bronzu.

Lavičky sú tam klasické drevené, alebo v rohoch parku nájdete špeciálne s kamennými zvieratami. S jedným takýmto zvieraťom sme sa odfotili. Ale kamenné zvieratá to tam nemajú ľahké, pretože mnohé majú odseknutú hlavu podobne ako Ramesse II. v Abú Simbel.
Prešovské námestie vyzerá dobre. Je tam priestor aj pre hladošov, ktorí sa potulujú od výkladu k výkladu a od reštaurácie k baru. A je tam aj priestor pre hĺbavejších návštevníkov, ktorí pozdvihnú zrak vyššie a sledujú fresky na fasádach, zaujímavé výklenky a čudesné pseudocimburie. Alebo radi uprú zrak k malým postavičkám a tváram, ktorých je na prešovských fasádach habadej.

Záver mojej cesty som strávil premýšľaním pod historickým domom na Metodovej ulici. Na obrázku to nie je vidno, ale nad ulicou visia malé LED diódy, ktoré v noci svietia a dodávajú mestu zvláštnu atmosféru. Na fotografii je ešte jedna stavba, ktorú nevidno. Na konci ulice je podivná stavba vodárenskej veže, ktorá znalcovi socializmu pripomenie západnú hranicu ČSSR, ktorá sa ježila takýmito stavbami, ovešanými guľometmi.

Vrátim sa jedného dňa ešte do Prešova? To neviem. Ale viem, že sa mi tam veľmi páčilo.