Preskočiť na hlavný obsah

ZOO Bojnice

Prečo ľudia chodia do zoologickej záhrady? To neviem. Ale s istotou viem, že ak plyšákovi ponúknu návštevu ZOO, nikdy to neodmietne. Láka nás totiž tá podoba medzi nami a živými zvieratkami. Chceme vidieť, ako by sme žili, keby sme žili v simulovanej prírode zoologickej záhrady. Chceme nasať atmosféru divočiny. Ponúknuť zvieratkám kúsok maškrty, aj keď vieme, že by sme nemali. A chceme vidieť aj ako maškrta prejde útrobami slona a na druhej strane vypadne ako veľký a dymiaci kopček hnedej zmrzliny, pod ktorým by sa ukryl trabant.

Zoologická záhrada v Bojniciach je ideálnym miestom pre návštevníkov. Zovšadiaľ je tam blízko a tak môžete väčšinu dňa stráviť na chodníčkoch medzi zvieratami a sledovať, ako polihujú v tráve. Alebo na skalách. Alebo na betóne, pretože zoologická záhrada je kompromis medzi životom v prírode a životom v betónovej džungli. Keby zvieratká mohli, rozpŕchli by sa do okolia. Boli by síce slobodné, ale nik by ich nevidel a väčšinu by niečo zožralo. A tie z Afriky by asi snehová perinka rovno poslala do ríše večného spánku.

Ale prejdime od melancholického meditovania priamo do zoologickej záhrady. Bojnice sa nachádzajú na úbočí kopca hneď vedľa väčšieho mesta Handlová. Bojnice nie sú len ZOO a zámok. Na malom území sú natlačené ešte kúpele, kúpalisko a Prepoštská jaskyňa s múzeom praveku. A pretože dve hlavné pamiatky lákajú množstvo detských návštevníkov, máte skoro istotu, že na vás spoza každého rohu vykukne minimálne sokoliar alebo nosič hadov okolo krku. Alebo chlap v oblečení lúpežníka, ktorý vás bude lákať na historický šerm.

Pretože našim hlavným cieľom bola zoologická záhrada, pretlačili sme sa pomedzi týchto ľudí a vbehli sme priamo do areálu ZOO. Vstup sa nachádza hneď vedľa zámku. Pripomína hradby nejakého mesta a nad vstupnou bránou je z plechu vytvarovaný kúsok iónskeho stĺpu s trúbkami. Nie je prekvapením, že plyšáci majú vstup zadarmo. Dospelí si zaplatia štyri eurá. Hneď za vstupom sa ocitnete v parku, ktorý je lemovaný jazierkami a klietkami so zvieratami. Tam sa môžete voľne potulovať, ale aj keď to nevidíte, v skutočnosti je celé ZOO jeden veľký okruh. Na niektorých miestach je možné si cestu skrátiť prepojovacími chodníkmi. My sme zvolili trasu, pri ktorej odbočíte na križovatke vždy doprava a obišli sme ZOO proti smeru hodinových ručičiek.

Na zvolenej trase sa prejdete najprv povedľa medveďov, potom zahnete ku pavilónu motýľov. Obzriete si morské ryby, vrátite sa k medveďom a skontrolujete, či levy stále ležia v prachu. Občerstvíte sa jedlom, nakuknete ku slonom a dorazíte sa dlhým oblúkom povedľa výbehov antilop a iných podobných štvornohých zvieratiek.

Treba sa obrniť trpezlivosťou, najmä uprostred leta to je napriek okolitým stromom dosť namáhavé. Ale všetka tá námaha stojí za to. Aj keď je vždy polovica zvierat ukrytá tak, že ani len netušíte, kde v tom výbehu vlastne sú, stále je dosť takých, čo sa potulujú pri plote. Niektoré prestrčia hlavu cez mreže, tie s dlhým krkom aj ponad. Všade naokolo sú vysoké stromy, počujete spievanie vtákov a do toho všadeprítomný smiech detí a nekonečné otázky. No, aby som nebol len taký optimista, bolo tam aj pár detí, ktoré boli asi účastníkmi odboja a tvárili sa, že im môžu všetky zvieratká vyliezť na hrb. Napriek tomu, že žiadny nemali.

Zámok Bojnice stojí hneď vedľa záhrady a jedno z najkrajších miest na urobenie peknej fotografie je práve v zoologickej záhrade. Treba ísť ku pavilónu motýľov a odtiaľ máte presne ten fantastický záber, ktorý ste hľadali. Ale dvojitú prehliadku záhrady aj zámku asi zvládne len ten najdrsnejší cestovateľ. Ja by som každému doporučil, nech sa radšej do zámku vráti pri samostatnej ceste. Zážitkov zo ZOO budete mať aj tak vyše hlavy.

Každý návštevník chce v zoologickej záhrade vidieť veľké zvieratá. Medzi tie najväčšie patria medvede a slony. Medvede majú betónový výbeh hneď pri vstupe, takže ich môžete vidieť dvakrát. Slony sú zašité skoro na konci zoologickej záhrady, decentne ukryté za krátkou odbočkou. Ale majú obrovský výbeh s jazierkom a ak budete mať šťastie, ošetrovateľ ich pred vami pokropí vodou.

So slonmi si niektorí návštevníci užijú aj nechcenej zábavy, lebo slon má chobot, ktorý používa ako predĺženú ruku. Dočiahne ním až ku zábradliu a pretože sú slony zvyknuté, že sa ku ním naťahujú ľudské ruky s jablkom, nerozlišujú medzi jablkom, foťákom alebo čiapkou. Pred nami slon uchmatol z hlavy malého návštevníka čiapku a bol z toho vresk, zdesené pobehovanie rodičov a nazúrený ošetrovateľ, ktorý mal chuť pokropiť to neposlušné stádo nedisciplinovaných návštevníkov vodou z hadice. Ale nakoniec len hodil oslintanú čiapku medzi nás. Dav sa pred ňou uhol a tak ostala opustene ležať, kým sa jej s odporom nezmocnil majiteľ olúpeného dieťaťa.

Komentáre

Obľúbené príspevky z tohto blogu

Chytrô - stredoveká cesta a vodopády

Cez víkend sme sa hrali na archeológov a vrhli sme sa na prieskum stredovekého rumpálu, ktorým pred mnohými storočiami vyťahovali vozy do strmého kopca. Skúmali sme lokalitu Chytrô, čo je dolina hneď vedľa dedín Rybô, Valentová a Prášnica. Zdanlivo ničím zaujímavé miesto, ale práve tu natočil Paľo Bielik známe scény z filmu Vlčie diery . A tu aj padla megalavína, čo zabila osemnásť ľudí. Do údolia sme sa dostali z hlavnej cesty z Banskej Bystrice na Donovaly. V polovici bola odbočka na Horný Jelenec a tam sme prešli na uzučkú, miestami rozbitú cestu, ktorá smeruje až na koniec údolia. Ale až tak ďaleko sme nešli. Približne v polovici je odbočka a tam sme zastali. Ďalej by sme si trúfli iba na služobnom aute a také nik z nás nemal. Po tejto poľnej ceste sme pomaly prešli smerom na sever až ku miestu, kde je drevený panel s informáciami o našej stredovekej ceste. Tam sme zišli z poľnej cesty a ďalej pokračovali po lesnom chodníku. Chodník viedol povedľa potoka a už po pár metroch sa to...

Por una Cabeza

Argentínske tango som začal počúvať, keď Robo s Erikou chodili na tanečný kurz a po večeroch si v obývačke opakovali kroky. Toto je klasická melódia, ktorá sa vám pri prvom počutí dostane pod kožúšok. Nedalo mi a pátral som po pôvode tejto skladby. Skladba pochádza z roku 1935 a napísal ju Carlos Gardel a slová napísal Alfredo La Pera. V tom istom roku obaja zahynuli pri leteckom nešťastí v Medeline v Kolumbii. Obsahom skladby je porovnávanie stávkovania na kone s nejakou atraktívnou ženou. Výraz Por una Cabeza je fráza z dostihového prostredia a znamená víťazstvo koňa o jednu dĺžku hlavy. Gardel bol veľkým fanúšikom dostihov, preto ho to asi inšpirovalo. Carlos Gardel je považovaný za dôležitú postavu argentínskeho tanga a ľudia stále spomínajú na jeho hlas.

Bazaltový lom v Dolnej Prašnici

Tento príbeh sa začína na malom parkovisku za Horným Harmancom . Nachádza sa tu Harmanecký vodopád a kto sa neuspokojí s tým, odkiaľ tá voda do vodopádu tečie, môže sa spolu s nami vybrať na chvíľami desivú cestu hore dolinou k miestu, kde sa kedysi ťažil bazalt. Je to cesta nádhernou prírodou, počas ktorej nestretnete žiadneho človeka. Územie s množstvom medveďov, pokiaľ sa tam ale nebudete pohybovať v nevhodnom čase, neuvidíte ani jediného. Dolina Prašnica sa začína hneď za vodopádom. Spočiatku stúpa iba mierne a lesná cesta sa vlní pomedzi rôzne kamenné formácie. Názov Prašnica bol medzi obyvateľmi Slovenska populárny a v blízkom okolí nájdete ďalšiu Prašnicu smerom na Donovaly , blízko osady Horný Jelenec . Nedokázal som zistiť, či ten názov pochádza od huby prášnice, alebo sa na tých miestach v minulosti len prášilo, lebo ju ľudia hospodárskou činnosťou zbavili lesov. Alebo tie miesta mali v minulosti nejaký iný účel, ktorý sa stratil v čase. Skalné útvary sa objavujú hneď za vo...