Preskočiť na hlavný obsah

Opevnený kláštor Bzovík

Bzovík z diaľky vyzerá ako pevnosť. Ale nie je to pevnosť, je to bývalý kláštor, ktorý má okolo seba hradby, za ktoré by sa nemusel hanbiť žiaden hrad. Pretože som fanúšikom histórie, zobrali ma sem na výlet. A Hippo bol tiež pri tom.

Kláštor stojí na okraji dediny Bzovík, čo asi nikomu veľa nepovie a preto doplním, že Bzovík je blízko Krupiny. Dá sa ku nemu dostať tak, že ak prejdete od severu cez Krupinu, tak na konci dlhej rovinky odbočíte doľava a po ementálovej ceste sa vyškriabete na pomerne strmý vŕšok. A z jeho vrcholu sa pred vami otvorí pohľad na menšiu dedinku v údolí a na protiľahlom vŕšku je samotný kláštor. Nie je ho veľmi vidno, ale ak viete, kam sa máte pozerať, ponad stromy budete vidieť vežičky v rohoch kláštora.

Do kláštora sa v dedine dostanete tak, že prejdete až ku kostolu a povedľa neho prídete ku vstupnej bráne. Záver je po štrkovej ceste, ale dá sa to zvládnuť. Počas víkendu sa tam môže nazhromaždiť aj viac áut, takže parkovanie je tam trošku divoké. Na druhej strane je ale lepšie prísť cez víkend, pretože cez pracovný deň môže byť brána zatvorená.
Kláštor sa dá obzrieť ešte aj z druhej strany. Ak prejdete po hlavnej ceste povedľa kostola a odbočíte doprava až za ním, Ocitnete sa na ceste, ktorou sa dá dostať na hrad Čabraď. V roku 2015 na tej strane vysekali všetky náletové dreviny, takže bol odtiaľ veľmi pekný pohľad.

V kláštore sú dobre zachované hradby, ktoré mali odolať útokom Turkov. Vo všetkých štyroch rohoch sú veže, do ktorých sa dá vojsť. Miestami sa tam síce mieša kameň a betón z novodobejších pokusov o rekonštrukciu, takže to pôsobí prapodivne, ale aj to patrí k histórii kláštora. Príklad betónového schodiska si môžete pozrieť vo videu, možno sa vám z toho zježia chlpy v kožúškoch.

Samotný kláštor je ruina. Všetko čo sa zachovalo, sú základy a jedna podivná budova, ktorá snáď fungovala ako kostol. Údajne bol kláštor síce pustý aj pred druhou svetovou vojnou, ale definitívne ho zničili až po nej miestni obyvatelia. Novodobá história priniesla nové strechy a opravu mnohých miest. Podľa katastrálnej mapy patrí momentálne kláštor obci. Na stránke sa obce sa dá nájsť zopár zaujímavostí. Napríklad zakladacia listina kláštora.

Pri obhliadke kláštora môžete zvoliť dve trasy. Alebo kláštor obídete z vonkajšej strany, čo sa hodí vtedy, ak je brána zatvorená, alebo sa budete motkať vo vnútri kláštora. Nie je tam žiaden sprievodca, ani sa neplatí vstupné, takže môžete vojsť úplne všade.

Pekné fotografie kláštora sa dajú urobiť napríklad z najvyšších poschodí vežičiek, pokiaľ netrpíte strachom z priestorov, ktoré nemajú žiadne zábradlia.

Ale ak aj nenaberiete odvahu, stále je tam dosť miest, kde si môžete urobiť romantickú fotku. Napríklad na tejto fotke je Hippo pred rumoviskom hneď za vstupnou bránou. Vstupnú bránu sme zabudli odfotiť, ale ide sa ku nej cez most zo starých podvalov, ktorý v lete vonia ako železničná stanica.

Aby bol výlet kompletný, Robo pre nás natočil aj video. Mal vtedy so sebou novú akčnú kameru XiaoMi Yi Ambarella, s ktorou ešte nebol zohratý, takže miestami bol obraz trochu trasľavý. Preto je vo videu efekt odstránenia trasenia, ktorý vo výsledku tomu dodal nádych občasnej podivnej divosti, keď to tam navyrábalo šialené posuny medzi jednotlivými obrazmi. Ale tvárme sa, že to bol umelecký zámer.

Komentáre

Obľúbené príspevky z tohto blogu

Chytrô - stredoveká cesta a vodopády

Cez víkend sme sa hrali na archeológov a vrhli sme sa na prieskum stredovekého rumpálu, ktorým pred mnohými storočiami vyťahovali vozy do strmého kopca. Skúmali sme lokalitu Chytrô, čo je dolina hneď vedľa dedín Rybô, Valentová a Prášnica. Zdanlivo ničím zaujímavé miesto, ale práve tu natočil Paľo Bielik známe scény z filmu Vlčie diery . A tu aj padla megalavína, čo zabila osemnásť ľudí. Do údolia sme sa dostali z hlavnej cesty z Banskej Bystrice na Donovaly. V polovici bola odbočka na Horný Jelenec a tam sme prešli na uzučkú, miestami rozbitú cestu, ktorá smeruje až na koniec údolia. Ale až tak ďaleko sme nešli. Približne v polovici je odbočka a tam sme zastali. Ďalej by sme si trúfli iba na služobnom aute a také nik z nás nemal. Po tejto poľnej ceste sme pomaly prešli smerom na sever až ku miestu, kde je drevený panel s informáciami o našej stredovekej ceste. Tam sme zišli z poľnej cesty a ďalej pokračovali po lesnom chodníku. Chodník viedol povedľa potoka a už po pár metroch sa to

Francis Scott Fitzgerald - Veľký Gatsby

Knihu som si kúpil niekedy v období, keď v televízii bežala repríza filmu s Leonardom DiCapriom . Pár rokov mi ležala v skrini, pretože popri dvoch malých deťoch som si stále na ňu nenašiel čas. Ale ako deti pomaly rastú a večer si čítame rozprávky, mám už potom trochu času, počas ktorého môžem čítať. Príbeh je jednoduchý. Nick Carraway príde do New Yorku, aby tu skúsil svoje šťastie ako obchodník s cennými papiermi. S kolegom si chcú prenajať dom, ale ako to už v knihách býva, kolega od bývania odskočí a Nick sa ocitne sám na predmestí (ale na brehu mora) v ošarpanom dome a hneď vedľa stojí obrovská vila, ktorá patrí Gatsbymu. Boháčovi, o ktorom Nick nič nevie. Oproti cez záliv je vila, kde žije Daisy, Nickova vzdialená sesternica spolu so svojim mužom Tomom. Pravdepodobné miesto na mape, kam svoju knihu zasadil Fitzgerald je na priloženej mape. Umiestnenie Gatsbyho vily nie je náhodné, pretože postupne sa v knihe dozvieme o Gatsbyho vzťahu k Daisy. Príbeh nám rozpráva Nick, kto

Por una Cabeza

Argentínske tango som začal počúvať, keď Robo s Erikou chodili na tanečný kurz a po večeroch si v obývačke opakovali kroky. Toto je klasická melódia, ktorá sa vám pri prvom počutí dostane pod kožúšok. Nedalo mi a pátral som po pôvode tejto skladby. Skladba pochádza z roku 1935 a napísal ju Carlos Gardel a slová napísal Alfredo La Pera. V tom istom roku obaja zahynuli pri leteckom nešťastí v Medeline v Kolumbii. Obsahom skladby je porovnávanie stávkovania na kone s nejakou atraktívnou ženou. Výraz Por una Cabeza je fráza z dostihového prostredia a znamená víťazstvo koňa o jednu dĺžku hlavy. Gardel bol veľkým fanúšikom dostihov, preto ho to asi inšpirovalo. Carlos Gardel je považovaný za dôležitú postavu argentínskeho tanga a ľudia stále spomínajú na jeho hlas.