Preskočiť na hlavný obsah

Kto sú Drusilla, Amélia, Elvíra a Lilly?

To sú štyri naše degu. Degu čílsky, občas nazývané aj Osmák degu. Majú svoju vlastnú izbu a sú strašne zvedavé.
Najdlhšie je u nás Amélia. Tá je tam dokonca dlhšie než ja. Prišla ako malá vyplašená myška a hneď si pišťaním vybojovala pozornosť vtedy ešte žijúcej Evelíny. Tá sa o ňu starala, zahrievala ju svojim telom a učila ju, čo správny degu má alebo nemá robiť.
Keď Evelína umrela, nevedela sa s tým Amélia zmieriť a celé dni apaticky sedela v klietke. Preto ku nám prišla Drusilla. Aby im nebolo smutno. Tie dve sa spolu hneď pobili a alfa samičkou sa stala Drusilla.
Amélia je samotárka. Najradšej sedáva v koliesku alebo sa láduje nejakou potravou. Neexistuje jedlo, ktoré by nebola ochotná zjesť. Na ruku veľmi vyliezť nechce. Iba skontroluje, či tam nie je nejaké jedlo a zase sa poberie. Úplne sa ale zmení, keď klietku prenesú do chodby a dostanú vychádzku. Vtedy je prvá vonku a nemá problém po vás vyliezť až na hlavu a pozerať odtiaľ ako z rozhľadne.
Drusilla ku nám prišla ako slobodná matka, ale to sme ešte vtedy nevedeli. Iba sa po nejakom čase začala ládovať ako divá a prestala chodiť na ruku. Predtým bola na ruke hneď po tom, ako sa otvorili dvierka na klietke. Jedného večera sa jej narodili štyri mláďatá. Dve boli samičky a dvaja boli samčekovia. Tí už u nás nie sú, ale vraj sa majú dobre. Žijú spolu v jednej rodine.
Jedna narodená samička bola väčšia a dostala meno Elvíra. Má veľký chvost po mame a teraz je prvá, ktorá ide na ruku, keď sa dvierka otvoria. Je kľudnejšia a vydrží sedieť aj na ruke.
Posledná samička je Lilly. Narodila sa ako posledná, bola najmenšia a spočiatku nechcela veľmi žrať. Iba stále chodila skúmať a vyliezala na ruku. Stále je drobná a stále je prvá alebo druhá v otvorených dvierkach. Ale neposedí ani chvíľu. Dá sa spoznať podľa najtenšieho chvostíka.

Komentáre

Obľúbené príspevky z tohto blogu

Chytrô - stredoveká cesta a vodopády

Cez víkend sme sa hrali na archeológov a vrhli sme sa na prieskum stredovekého rumpálu, ktorým pred mnohými storočiami vyťahovali vozy do strmého kopca. Skúmali sme lokalitu Chytrô, čo je dolina hneď vedľa dedín Rybô, Valentová a Prášnica. Zdanlivo ničím zaujímavé miesto, ale práve tu natočil Paľo Bielik známe scény z filmu Vlčie diery . A tu aj padla megalavína, čo zabila osemnásť ľudí. Do údolia sme sa dostali z hlavnej cesty z Banskej Bystrice na Donovaly. V polovici bola odbočka na Horný Jelenec a tam sme prešli na uzučkú, miestami rozbitú cestu, ktorá smeruje až na koniec údolia. Ale až tak ďaleko sme nešli. Približne v polovici je odbočka a tam sme zastali. Ďalej by sme si trúfli iba na služobnom aute a také nik z nás nemal. Po tejto poľnej ceste sme pomaly prešli smerom na sever až ku miestu, kde je drevený panel s informáciami o našej stredovekej ceste. Tam sme zišli z poľnej cesty a ďalej pokračovali po lesnom chodníku. Chodník viedol povedľa potoka a už po pár metroch sa to

Saigon ty prístav krásnych žien

Bambíno má už sedem mesiacov a tak sa dožaduje čoraz sofistikovanejšej zábavy. Od útleho veku počúvalo klasickú hudbu a preto má už niečo napočúvané. Doteraz rád spomínam, ako zaspávalo pri tónoch nokturna Fryderika Chopina, alebo pri piesňach skupiny Buena Vista Social Club. Jeho hudobný obzor treba rozširovať a ja som mu vybral ako aktuálnu uspávanku pieseň od Františka Krištofa Veselého Saigon ty prístav krásnych žien . Ako som sa pri písaní tohto textu dozvedel, pieseň bola pôvodne napísaná pre operetu Pod cudzou vlajkou . Opereta pochádza z roku 1940 a odohráva sa v koloniálnej Indočíne. Tvrdí sa o nej, že je jednou z najpopulárnejších od Dusíka, ale Internet na túto tému prakticky mlčí a dozviete sa len, že je tam ešte jedna populárna pieseň Dedinka v údolí . My sme sa s touto piesňou stretli na koncerte skupiny Slovak tango a bola to pre mňa jedna z najemotívnejších piesní, ktoré som doteraz počul. V piesni nezaznie veľa textu, pretože prvá polovica je len inštrumentálna.

Fryderyk Chopin - Valčík v A-mol, B. 150

Valčík, ktorý Chopin úplne nedokončil. Vydali ho až po jeho smrti. Ako ináč, vtedy ho priklepli úplne inej osobe, lebo na konci života Chopin už nebol žiadnou veľkou hviezdou. A tak až v roku 1955 priradili skladbu práve k Chopinovi. Zachovali sa dva rukopisy. Na Internete je nájditeľný iba starší rukopis, plný čmáraníc, nedokončený. Ten druhý je kdesi v Francúzsku, ale ani ten by nemal byť úplne hotový. Táto moja verzia zodpovedá tomu druhému. Rozdiel je len v tom, že som ho mierne spomalil voči tomu, ako je to obvyklé. Ale podľa mňa je to valčík a nie preteky v rýchlosti a takto to omnoho lepšie znie. Frédéric Chopin - Waltz in A minor, B. 150 by Robo Ulbricht