Asi nie som jediný, kto až donedávna vôbec netušil, že v Starej Ľubovni je hrad. Dokonca sa musím priznať, že pre mňa aj Stará Ľubovňa bola miestom na mape, kde žijú len levy. Úplne opustený kúsok krajiny. Džungľa. Ak tam aj žili nejakí domorodci, tak boli sústredení len v úzkom okruhu okolo pohostinstiev. Všetci nezamestnaní a otrhaní. Kultúra poldecáka. Kultúrne pamiatky žiadne. Škaredo som sa mýlil.
Hrad sa nachádza hore nad mestom a je ho odvšadiaľ vidno. Cestu značia šípky a v Ľubovni podľa nich aj trafíte ku hradu. Ku nemu je treba z parkoviska šliapať asi 300 metrov a ocitnete sa priamo pod ním. Ale ešte ste nezvíťazili, pretože na svahu pod múrom musíte absolvovať ďalšie serpentíny. Ale po tom všetkom už nasleduje brána hradu, z ktorej je počuť stredovekú hudbu. Občas začujete hrôzostrašné pískanie a aby som vás nenaťahoval, tak to pískanie je z dravých vtákov, ktorých tam kdesi hore predvádzajú. Ak budete mať šťastie, ujme sa vás sprievodkyňa v dobovom odeve a bude do vás hustiť o histórii hradu. Naša bola oblečená v červenom a poznala všetky tie hradné historky o hladomorni, z ktorej sa nevynoríte ak máte špinavé svedomie (v našej skupinke prežili všetci) o poľských korunovačných klenotoch, čo tam boli ukryté (vystavujú len kópie) a neskutočné vedomosti mala o hradnom pivovare a liehovare, kde sme sa ocitli v megamiestnosti s niekoľkými naznačenými podlažiami.
Dakedy ľudia fungovali na pivo a denná dávka bola od štamprlíka pre nepodstatných vojakov až po pár litrov pre hlavného pivovarníka. Iba s jeho pomocou sa hradná posádka dokázala brániť pred hordami krvilačných nepriateľov. Ale zase až toľko ich nebolo a hrad slúžil viac ako záloha pri pôžičkách. Fungovalo to tak, že v jednom storočí si za hrad niekto požičal peniaze a jeho príbuzní nemali na vyplatenie, takže hrad dvesto rokov patril poľským šľachticom. To až dovtedy, kým to niekoho vo Viedni neomrzelo a zase hrad nezobral Poliakom. A tak hrad preskakoval z jedného vrecka do druhého, až sme sa ocitli v dvadsiatom prvom storočí a hrad začal slúžiť turistom, ktorí naň podnikajú výpravy a ostreľujú ho cvakaním fotoaparátov.
Hrad ma svojou rozlohou prekvapil, pretože sme po ňom behali hore a dolu vyše hodiny, absolvovali sme vystúpenie sokoliarov, ktorí svoje vtáky púšťali pár centimetrov nad ľudskými hlavami a nakukli sme do každej pivnice čo tam bola. Všade bol dobrý výhľad, hrad vyzeral celkom zachovalo a dalo sa tam navštíviť aj niekoľko miestností s haraburdami. Dakedy by som za takéto slová asi rovno putoval do hladomorne, pretože to pred pár storočiami bol celý majetok. Ale dnes už pohľad na drevenú truhlicu a vyšívané šaty a obrazy fúzatých majiteľov hradu nevyvolávajú to čo vtedy. Ale bolo to pekné, podľa mňa to nebolo prepchaté zbytočnosťami, takže ste si nepripadali ako v starinárstve, kde musíte kukať pod nohy, aby ste nestúpili na hrable za 800 eur.
Jedinou silno hodnotnou vecou na hrade boli poľské korunovačné klenoty v malej vitríne v jednej zahrabanej miestnosti. Ale boli to len kópie, aj keď šikovne nasvietené svetlom, takže ste pri pohľade na ne dostali chuť stať sa na chvíľu zločincom. Ale boli len z plechu, takže ich krádež by vám na sláve nepridala. Vedľa klenotov stálo drevené kreslo s prehodenou dekou čo vyzerala ako kráľovský plášť a keď sprievodkyňa vyzvala našu skupinu, aby sme sa tam posadili, našli sa aj v našej skupine ľudia, čo tomu podľahli. Pohľad na tetku v kraťasoch, čo sa rozvaľovala na kresle a tvárila sa ako princezná, stál za to.
Čo sa mi na všetkom najviac páčilo bolo to, že atrakcia nie je len samotný hrad. Ten je len hlavným lákadlom. Okolo hradu sú ďalšie atrakcie porovnateľnej kvality. Hneď vedľa je skanzen. S domčekmi hneď vedľa seba, takže nemusíte behať po lúke ako pri golfe. Hneď pod hradom je obrovská reštaurácia v zálesáckom duchu. Kúsok ďalej stredoveký tábor. Ešte ďalej je miestny liehovar, ktorý všade propaguje svoju whisky. Ak máte malé dieťa, aj to môže ísť dovnútra, kde sa môže zabávať na nejakých atrakciách a inhalovať lahodnú vôňu rozptýlenú vo vzduchu, takže v dospelosti sa určite rozpomenie a z regálu vytiahne tú správnu fľašu.
Keby ste náhodou zablúdili, všade je dostatok cedúľ, ktoré vás nasmerujú ku každému kúsku krajiny, ktorý je schopný od turistu vydriapať nejaké euro. Takto to má byť a už to dosť pripomínalo spôsob, akým atrakcie využívajú v Rakúsku alebo Česku.
Naša cesta sa začala o deň skôr, keď sme pricestovali do kúpeľov v Starej Ľubovni. Tie sa nachádzajú pár kilometrov južnejšie od mesta. V nenápadnom údolí, ktoré by ste si od hlavnej cesty nevšimli.Tam sme prenocovali, ochutnali pramenitú vodu, do ktorej stačilo pridať už len liadok a uhlie a mohla sa použiť namiesto pušného prachu. Pri návrate z kúpeľov sme si skracovali cestu a zahli na novo vyzerajúci nadjazd, ktorý sa po pár desiatkach metrov pretransformoval na drgľovačku povedľa JRD. Paradoxne ale bola drgľovačka široká pre štyri autá vedľa seba. Odtiaľ sme zbehli dolu kopcom do mesta. Zastali sme vedľa Billy, kde sme sa v reštaurácii nafutrovali tak, že sme do seba neboli schopní natlačiť ani malý koláčik.
Ak si položíte otázku, ako je možné, že cudzinci dokázali vbehnúť do mesta takouto bočnou cestou, tak vedzte, že sme to nemali z vlastnej hlavy. Poradila nám pani, ktorá nám prenajala izbu v kúpeľoch. Od Billy sme pešo vyšli do kopca a ocitli sa na námestí obkolesenom domčekmi. Klasické stredoveké námestie s veľkým kostolom uprostred, fontánou a oázou vysokých stromov. Pred fontánou sme si urobili fotku. A z toho sme boli takí vyhladovaní, že sme museli ochutnať koláčik v cukrárni. Pred Billou sme si dali ešte nanuk. A takto pripravení sme boli schopní prekonať pár kilometrov a ísť ku hradu. Našťastie nás odviezli, lebo toto by sme s Hippom šliapali pol roka.
Dakedy ľudia fungovali na pivo a denná dávka bola od štamprlíka pre nepodstatných vojakov až po pár litrov pre hlavného pivovarníka. Iba s jeho pomocou sa hradná posádka dokázala brániť pred hordami krvilačných nepriateľov. Ale zase až toľko ich nebolo a hrad slúžil viac ako záloha pri pôžičkách. Fungovalo to tak, že v jednom storočí si za hrad niekto požičal peniaze a jeho príbuzní nemali na vyplatenie, takže hrad dvesto rokov patril poľským šľachticom. To až dovtedy, kým to niekoho vo Viedni neomrzelo a zase hrad nezobral Poliakom. A tak hrad preskakoval z jedného vrecka do druhého, až sme sa ocitli v dvadsiatom prvom storočí a hrad začal slúžiť turistom, ktorí naň podnikajú výpravy a ostreľujú ho cvakaním fotoaparátov.
Jedinou silno hodnotnou vecou na hrade boli poľské korunovačné klenoty v malej vitríne v jednej zahrabanej miestnosti. Ale boli to len kópie, aj keď šikovne nasvietené svetlom, takže ste pri pohľade na ne dostali chuť stať sa na chvíľu zločincom. Ale boli len z plechu, takže ich krádež by vám na sláve nepridala. Vedľa klenotov stálo drevené kreslo s prehodenou dekou čo vyzerala ako kráľovský plášť a keď sprievodkyňa vyzvala našu skupinu, aby sme sa tam posadili, našli sa aj v našej skupine ľudia, čo tomu podľahli. Pohľad na tetku v kraťasoch, čo sa rozvaľovala na kresle a tvárila sa ako princezná, stál za to.
Keby ste náhodou zablúdili, všade je dostatok cedúľ, ktoré vás nasmerujú ku každému kúsku krajiny, ktorý je schopný od turistu vydriapať nejaké euro. Takto to má byť a už to dosť pripomínalo spôsob, akým atrakcie využívajú v Rakúsku alebo Česku.
A aby som nezabudol. Stará Ľubovňa je blízko pri poľských hraniciach, kde sú ďalšie atrakcie a iný hrad nad jazerom, na ktorý sa musím niekedy vybrať. A je blízko aj pri Tatrách, takže ak sa budete niekedy vo svojom apartmáne za 300 eur na noc nudiť, pokojne vyrazte na východ a preskúmajte aj tento hrad.
Video z hradu
Vo videu máme dôležitú scénu spolu s Hippom. Stáli sme pred bidielkom sokola, keď vtom sme zistili, že sa na nás dravec uprene pozerá a začína sa oblizovať. Strašne sme sa preľakli a upaľovali odtiaľ, až za nami ostávali plyšové chuchvalce vo vzduchu.
Je tam vo videu aj scénka, kde ešte akože prikyvujem, ako sa mi vystúpenie sokolov páčilo. Robo to ale celé pomenil. Scénka bola natočená po našom úteku pred dravcami. Vo videu môj hlas prekryl hudbou, ale na tom mieste v skutočnosti hovorím: "To bol strašný zážitok s tým sokolom. Skoro sme si cvrkli do kožúška".
Komentáre
Zverejnenie komentára