Preskočiť na hlavný obsah

Hrad v Starej Ľubovni

Asi nie som jediný, kto až donedávna vôbec netušil, že v Starej Ľubovni je hrad. Dokonca sa musím priznať, že pre mňa aj Stará Ľubovňa bola miestom na mape, kde žijú len levy. Úplne opustený kúsok krajiny. Džungľa. Ak tam aj žili nejakí domorodci, tak boli sústredení len v úzkom okruhu okolo pohostinstiev. Všetci nezamestnaní a otrhaní. Kultúra poldecáka. Kultúrne pamiatky žiadne. Škaredo som sa mýlil.
Naša cesta sa začala o deň skôr, keď sme pricestovali do kúpeľov v Starej Ľubovni. Tie sa nachádzajú pár kilometrov južnejšie od mesta. V nenápadnom údolí, ktoré by ste si od hlavnej cesty nevšimli.Tam sme prenocovali, ochutnali pramenitú vodu, do ktorej stačilo pridať už len liadok a uhlie a mohla sa použiť namiesto pušného prachu. Pri návrate z kúpeľov sme si skracovali cestu a zahli na novo vyzerajúci nadjazd, ktorý sa po pár desiatkach metrov pretransformoval na drgľovačku povedľa JRD. Paradoxne ale bola drgľovačka široká pre štyri autá vedľa seba. Odtiaľ sme zbehli dolu kopcom do mesta. Zastali sme vedľa Billy, kde sme sa v reštaurácii nafutrovali tak, že sme do seba neboli schopní natlačiť ani malý koláčik.
Ak si položíte otázku, ako je možné, že cudzinci dokázali vbehnúť do mesta takouto bočnou cestou, tak vedzte, že sme to nemali z vlastnej hlavy. Poradila nám pani, ktorá nám prenajala izbu v kúpeľoch. Od Billy sme pešo vyšli do kopca a ocitli sa na námestí obkolesenom domčekmi. Klasické stredoveké námestie s veľkým kostolom uprostred, fontánou a oázou vysokých stromov. Pred fontánou sme si urobili fotku. A z toho sme boli takí vyhladovaní, že sme museli ochutnať koláčik v cukrárni. Pred Billou sme si dali ešte nanuk. A takto pripravení sme boli schopní prekonať pár kilometrov a ísť ku hradu. Našťastie nás odviezli, lebo toto by sme s Hippom šliapali pol roka.
Hrad sa nachádza hore nad mestom a je ho odvšadiaľ vidno. Cestu značia šípky a v Ľubovni podľa nich aj trafíte ku hradu. Ku nemu je treba z parkoviska šliapať asi 300 metrov a ocitnete sa priamo pod ním. Ale ešte ste nezvíťazili, pretože na svahu pod múrom musíte absolvovať ďalšie serpentíny. Ale po tom všetkom už nasleduje brána hradu, z ktorej je počuť stredovekú hudbu. Občas začujete hrôzostrašné pískanie a aby som vás nenaťahoval, tak to pískanie je z dravých vtákov, ktorých tam kdesi hore predvádzajú. Ak budete mať šťastie, ujme sa vás sprievodkyňa v dobovom odeve a bude do vás hustiť o histórii hradu. Naša bola oblečená v červenom a poznala všetky tie hradné historky o hladomorni, z ktorej sa nevynoríte ak máte špinavé svedomie (v našej skupinke prežili všetci) o poľských korunovačných klenotoch, čo tam boli ukryté (vystavujú len kópie) a neskutočné vedomosti mala o hradnom pivovare a liehovare, kde sme sa ocitli v megamiestnosti s niekoľkými naznačenými podlažiami.
Dakedy ľudia fungovali na pivo a denná dávka bola od štamprlíka pre nepodstatných vojakov až po pár litrov pre hlavného pivovarníka. Iba s jeho pomocou sa hradná posádka dokázala brániť pred hordami krvilačných nepriateľov. Ale zase až toľko ich nebolo a hrad slúžil viac ako záloha pri pôžičkách. Fungovalo to tak, že v jednom storočí si za hrad niekto požičal peniaze a jeho príbuzní nemali na vyplatenie, takže hrad dvesto rokov patril poľským šľachticom. To až dovtedy, kým to niekoho vo Viedni neomrzelo a zase hrad nezobral Poliakom. A tak hrad preskakoval z jedného vrecka do druhého, až sme sa ocitli v dvadsiatom prvom storočí a hrad začal slúžiť turistom, ktorí naň podnikajú výpravy a ostreľujú ho cvakaním fotoaparátov.
Hrad ma svojou rozlohou prekvapil, pretože sme po ňom behali hore a dolu vyše hodiny, absolvovali sme vystúpenie sokoliarov, ktorí svoje vtáky púšťali pár centimetrov nad ľudskými hlavami a nakukli sme do každej pivnice čo tam bola. Všade bol dobrý výhľad, hrad vyzeral celkom zachovalo a dalo sa tam navštíviť aj niekoľko miestností s haraburdami. Dakedy by som za takéto slová asi rovno putoval do hladomorne, pretože to pred pár storočiami bol celý majetok. Ale dnes už pohľad na drevenú truhlicu a vyšívané šaty a obrazy fúzatých majiteľov hradu nevyvolávajú to čo vtedy. Ale bolo to pekné, podľa mňa to nebolo prepchaté zbytočnosťami, takže ste si nepripadali ako v starinárstve, kde musíte kukať pod nohy, aby ste nestúpili na hrable za 800 eur.
Jedinou silno hodnotnou vecou na hrade boli poľské korunovačné klenoty v malej vitríne v jednej zahrabanej miestnosti. Ale boli to len kópie, aj keď šikovne nasvietené svetlom, takže ste pri pohľade na ne dostali chuť stať sa na chvíľu zločincom. Ale boli len z plechu, takže ich krádež by vám na sláve nepridala. Vedľa klenotov stálo drevené kreslo s prehodenou dekou čo vyzerala ako kráľovský plášť a keď sprievodkyňa vyzvala našu skupinu, aby sme sa tam posadili, našli sa aj v našej skupine ľudia, čo tomu podľahli. Pohľad na tetku v kraťasoch, čo sa rozvaľovala na kresle a tvárila sa ako princezná, stál za to.
Čo sa mi na všetkom najviac páčilo bolo to, že atrakcia nie je len samotný hrad. Ten je len hlavným lákadlom. Okolo hradu sú ďalšie atrakcie porovnateľnej kvality. Hneď vedľa je skanzen. S domčekmi hneď vedľa seba, takže nemusíte behať po lúke ako pri golfe. Hneď pod hradom je obrovská reštaurácia v zálesáckom duchu. Kúsok ďalej stredoveký tábor. Ešte ďalej je miestny liehovar, ktorý všade propaguje svoju whisky. Ak máte malé dieťa, aj to môže ísť dovnútra, kde sa môže zabávať na nejakých atrakciách a inhalovať lahodnú vôňu rozptýlenú vo vzduchu, takže v dospelosti sa určite rozpomenie a z regálu vytiahne tú správnu fľašu.
Keby ste náhodou zablúdili, všade je dostatok cedúľ, ktoré vás nasmerujú ku každému kúsku krajiny, ktorý je schopný od turistu vydriapať nejaké euro. Takto to má byť a už to dosť pripomínalo spôsob, akým atrakcie využívajú v Rakúsku alebo Česku.
A aby som nezabudol. Stará Ľubovňa je blízko pri poľských hraniciach, kde sú ďalšie atrakcie a iný hrad nad jazerom, na ktorý sa musím niekedy vybrať. A je blízko aj pri Tatrách, takže ak sa budete niekedy vo svojom apartmáne za 300 eur na noc nudiť, pokojne vyrazte na východ a preskúmajte aj tento hrad.

Video z hradu

Vo videu máme dôležitú scénu spolu s Hippom. Stáli sme pred bidielkom sokola, keď vtom sme zistili, že sa na nás dravec uprene pozerá a začína sa oblizovať. Strašne sme sa preľakli a upaľovali odtiaľ, až za nami ostávali plyšové chuchvalce vo vzduchu.
Je tam vo videu aj scénka, kde ešte akože prikyvujem, ako sa mi vystúpenie sokolov páčilo. Robo to ale celé pomenil. Scénka bola natočená po našom úteku pred dravcami. Vo videu môj hlas prekryl hudbou, ale na tom mieste v skutočnosti hovorím: "To bol strašný zážitok s tým sokolom. Skoro sme si cvrkli do kožúška".

Linky


Komentáre

Obľúbené príspevky z tohto blogu

Chytrô - stredoveká cesta a vodopády

Cez víkend sme sa hrali na archeológov a vrhli sme sa na prieskum stredovekého rumpálu, ktorým pred mnohými storočiami vyťahovali vozy do strmého kopca. Skúmali sme lokalitu Chytrô, čo je dolina hneď vedľa dedín Rybô, Valentová a Prášnica. Zdanlivo ničím zaujímavé miesto, ale práve tu natočil Paľo Bielik známe scény z filmu Vlčie diery . A tu aj padla megalavína, čo zabila osemnásť ľudí. Do údolia sme sa dostali z hlavnej cesty z Banskej Bystrice na Donovaly. V polovici bola odbočka na Horný Jelenec a tam sme prešli na uzučkú, miestami rozbitú cestu, ktorá smeruje až na koniec údolia. Ale až tak ďaleko sme nešli. Približne v polovici je odbočka a tam sme zastali. Ďalej by sme si trúfli iba na služobnom aute a také nik z nás nemal. Po tejto poľnej ceste sme pomaly prešli smerom na sever až ku miestu, kde je drevený panel s informáciami o našej stredovekej ceste. Tam sme zišli z poľnej cesty a ďalej pokračovali po lesnom chodníku. Chodník viedol povedľa potoka a už po pár metroch sa to

Francis Scott Fitzgerald - Veľký Gatsby

Knihu som si kúpil niekedy v období, keď v televízii bežala repríza filmu s Leonardom DiCapriom . Pár rokov mi ležala v skrini, pretože popri dvoch malých deťoch som si stále na ňu nenašiel čas. Ale ako deti pomaly rastú a večer si čítame rozprávky, mám už potom trochu času, počas ktorého môžem čítať. Príbeh je jednoduchý. Nick Carraway príde do New Yorku, aby tu skúsil svoje šťastie ako obchodník s cennými papiermi. S kolegom si chcú prenajať dom, ale ako to už v knihách býva, kolega od bývania odskočí a Nick sa ocitne sám na predmestí (ale na brehu mora) v ošarpanom dome a hneď vedľa stojí obrovská vila, ktorá patrí Gatsbymu. Boháčovi, o ktorom Nick nič nevie. Oproti cez záliv je vila, kde žije Daisy, Nickova vzdialená sesternica spolu so svojim mužom Tomom. Pravdepodobné miesto na mape, kam svoju knihu zasadil Fitzgerald je na priloženej mape. Umiestnenie Gatsbyho vily nie je náhodné, pretože postupne sa v knihe dozvieme o Gatsbyho vzťahu k Daisy. Príbeh nám rozpráva Nick, kto

Por una Cabeza

Argentínske tango som začal počúvať, keď Robo s Erikou chodili na tanečný kurz a po večeroch si v obývačke opakovali kroky. Toto je klasická melódia, ktorá sa vám pri prvom počutí dostane pod kožúšok. Nedalo mi a pátral som po pôvode tejto skladby. Skladba pochádza z roku 1935 a napísal ju Carlos Gardel a slová napísal Alfredo La Pera. V tom istom roku obaja zahynuli pri leteckom nešťastí v Medeline v Kolumbii. Obsahom skladby je porovnávanie stávkovania na kone s nejakou atraktívnou ženou. Výraz Por una Cabeza je fráza z dostihového prostredia a znamená víťazstvo koňa o jednu dĺžku hlavy. Gardel bol veľkým fanúšikom dostihov, preto ho to asi inšpirovalo. Carlos Gardel je považovaný za dôležitú postavu argentínskeho tanga a ľudia stále spomínajú na jeho hlas.