Počas posledných mesiacov sme často chodievali do Žiliny a pri návrate späť sme sa vracali cez Rajecké Teplice. Pretože už prvá návšteva Rajeckých Teplíc v nás zanechala príjemné spomienky, zastavili sme sa tu opäť.
Táto návšteva bola výnimočná, pretože to bol prvý výlet pre Žofku. Nie je s nami dlho. Má podobne pohnutý osud ako my dvaja s Hippom, len je jej príbeh ešte temnejší. Zatiaľ nám len naznačila, čo všetko zažila v minulosti a aj z toho mála sa mi ježia chlpy na tele. Zobrali sme ju do nášho obľúbeného parku s jazierkom. Teraz bolo čistejšie ako minule a dali sa v ňom dobre pozorovať plávajúce pstruhy. A nechýbali ani desiatky kačíc a dve labute, ktoré patria ku tunajším stále žijúcim zvieratám.
Vôbec sa nečudujem, že ľudia radi chodia to Rajeckých Teplíc. Je tam ticho, ľudia vrieskajú iba na jedinom mieste, za gýčovým plotom kúpeľov Afrodita. Všade inde vládne pohoda, ľudia sa kŕmia lahôdkami na terasách reštaurácií a dávajú si zmrzlinu v stánku. A pokiaľ pocítite smäd, ľahko ho zahasíte nejakým nápojom. Napríklad aj v tom domčeku za mojim chrbtom robia chutnú limonádu z limety a zázvoru. Chvíľu sme si posedeli aj tam a počúvali sme šum vetra v korunách stromov a sledovali sme, ako vietor pohupoval slnečníkmi. Bolo vidno, že je jeseň na spadnutie, pretože už padali prvé listy a vzduch bol naplnený nostalgiou.
A okoloidúcim vôbec neprekáža, keď si park užívajú aj plyšáci. Mohli sme si tam klebetiť všetci spolu a ani náhodní okoloidúci nedali na sebe nič znať, keď sledovali rozhovor medzi ľuďmi a plyšákmi.
Žofka je pre mňa trochu záhadou. Nielen že nepoznáme jej pôvod, ale ani poriadne nevieme určiť jej druh. Domnievame sa, že by mohla byť žirafou. Vyzerá ako mláďa bez krku a na bokoch má škvrny, ktorý by mohli naznačovať žirafí pôvod. Ale tie škvrny majú podivné tvary a farby. Nikdy som nič také nevidel.
Hippo sa domnieva, že by mohla pochádzať aj zo severu, pretože má malé svetlomodré rožky. Ale na soba má zase príliš krátku papuľku. Zatiaľ sme sa zhodli na tom, že bude asi mutant a samotná Žofka túto teóriu neodmieta.
Spoločnú fotku sme si urobili na drevenom mostíku ponad jazierko. Je to miesto, kde sa môžete pohodlne usadiť na lavičke a sledovať ponad tŕstie život v jazere. Ponad tŕstie vám síce bude vidno iba hlavy, ale kačky neomylne priláka každý pohyb a očakávajú, že im niečo hodíte. Obvykle pripláva prvý káčer, vystrčí opatrne hlavu s metalizovaným perím a jedným okom vás bude sledovať. Ak si presadnete na inú lavičku, presunie sa vo vode zároveň s vami a ten pohyb priláka zvyšné kačky.
Na jar tam bolo veľa mláďat, ale teraz na jeseň sa už nedalo rozoznať, ktoré sú dospelé a ktoré boli ešte prednedávnom mláďatá. Všetky usilovne plávali smerom k ľuďom a ak mali pocit, že na druhej strane jazera je viac potravy, tak tam aj preleteli.
Minule som si nevšimol pstruhy vo vode. Teraz ich tam bolo veľa. Tie väčšie sa pomalými pohybmi plutiev premiestňovali popod kačky a tie menšie sa občas vo vode zvrtli ako klbko hadov. Ale nemal som pre ne žiadne krmivo a chytať som ich tiež nemohol, lebo vraj pre medvedíkov nevydávajú rybársky lístok. A keby som ho aj mal, asi by ma z parku hnali, len čo by som hodil udicu do vody.
A okoloidúcim vôbec neprekáža, keď si park užívajú aj plyšáci. Mohli sme si tam klebetiť všetci spolu a ani náhodní okoloidúci nedali na sebe nič znať, keď sledovali rozhovor medzi ľuďmi a plyšákmi.
Komentáre
Zverejnenie komentára