Preskočiť na hlavný obsah

Kaštieľ Svätý Anton

Väčšina návštevníkov ide do Svätého Antona s jasným cieľom. Prepátrať útroby kaštieľa. Naša výprava sem zamierila z ľudovejšieho dôvodu. Boli sme zúriví od hladu a potrebovali sme sa najesť, aby sme sa medzi sebou nepozabíjali. Je jasné, že to dopadlo úplne inak.
Celá táto cesta sa začala pri kláštore Bzovík, ktorý sme skúmali doobeda a kde sme sa tentoraz spolu s Hippom zaviazali, že nebudeme hlavnými hviezdami filmu. Takže sme tam len absolvovali povinné točky pred kamerou a chudákovi Hippovi asi z filmu vystrihnú aj jeho jedinú hlášku: "Nemáme so sebou nejakú paštiku?". Potom sme sa ako veľkí páni odviezli až ku základom rozhľadne v Krupine. Vyliezli sme hore len preto, aby sme zistili, že tam fučí vetrisko a že je nepríjemný v kožuchu.
Potom sme prešli cez dedinku Žibritov, kde sme okázalo ignorovali malú zvoničku uprostred dediny, v ktorej bol nasáčkovaný nejaký domorodec s vyzutými teniskami. Ignorovali sme aj malý rybník, ktorý javil známky rekreačného rybníka. Cesta je tam dobrá, ale v zime by ma tam nedostali.
No a konečne sa pred nami objavil Svätý Anton. Robo vyslovil názor, že pred kaštieľom musia byť pripravení na kŕdle vyhladovaných turistov a že tam sa určite dobre naládujeme. Tak sme zastali, vyhrnuli sa z auta a hnali sa ku nádejne vyzerajúcim slnečníkom. Ponúkali kávu, nápoje a sladké ňamky palacinky a zmrzlinu. Žiadne poriadne jedlo.
Pozreli sme smerom ku kaštieľu a Robo vyslovil názor, že jedlo bude teda tam. Že si dobre pamätá, že tam v minulosti akúsi reštauráciu videl. Vybehli sme s nádejou do malého vŕšku a zistili sme, že si to až tak dobre nepamätá a že jeho reštaurácia je drevené javisko na nádvorí, na ktorom kvílili akísi speváci. Zdržal som sa poznámok a veľkodušne som prikývol na návštevu kaštieľa.
Kým sme čakali na prehliadku, dalo sa potulovať v prízemných priestoroch, kde boli zbierky húb, kvetov, vypchatých zvieratiek a malieb podľa jaskynných umelcov. Boli tam aj odpílené pne zo sekvoje, ktoré boli pekne prebrúsené. Na tých miestach sme nakrútili aj pár záberov. V samotnom kaštieli na prvom poschodí sa už filmovať nedalo.
Kaštieľ ponúka na prehliadku dva okruhy. Ten prvý trval hodinu a druhý mal mať dvojnásobnú dĺžku. S hladným bruškom si ale logicky vyberáte kratšie trasy a tá hodinka celkom stačila. V každej miestnosti sme pozreli nábytok, tapety robené rôznymi technikami a množstvo obrazov, na ktorých boli portréty dôležito sa tváriacich vojakov. Prví majitelia kaštieľa totiž boli profesionálni vojaci a za svoje zásluhy a za veľké množstvo odseknutých hláv dostali samotný kaštieľ.
Kaštieľ bol pôvodne mrňavý, ale postupne ku nemu dostavovali ďalšie miestnosti a napriek tomu vyzerá výsledok dobre. Miestnosti sú zariadené vkusne, bolo vidno, že to nebolo bezhlavé nakupovanie. Napríklad tam boli nejaké kresielka, obložené zlatom, ktoré vlastnila Mária Antoinetta predtým, ako položila hlavu na klát. Potom jej už kresielka neboli treba a pohotový majiteľ kaštieľa ich kúpil v dražbe. A podobných skvostov je tam viac. Pekne tam vyzerali aj benátske zrkadlá, ktoré boli v rozumnej miere po stenách. Sprievodkyňa každú ženu lákala, aby sa do zrkadla pozrela. Vraj sa z toho opeknie. Žiadne špeciálne pokyny pre medvedíka nemala, takže neviem čo by sa stalo, keby som sa v ňom obzeral ja. Nuž a pochopiteľná atrakcia tej doby, nekonečne portrétovaná Mária Terézia, bola tiež na každej druhej stene.
Zvyšok kaštieľa bol vyplnený zastrelenými zvieratkami z výprav. Tam sa už dalo zase fotografovať. Údajne nie všetky zvieratká boli zastrelené, ale napríklad prípad malého medvieďaťa, ktoré našli v lavíne, vo mne nevyvolal práve príjemné pocity. To už by som si asi radšej vybral tú guľku. Zvieratkami bolo vyplnené celé prízemie a boli aranžované do podoby, v akej by prirodzene žili. Toto už bolo trochu zaprášené, ale asi nie je jednoduché vysávať prach v miestnosti, kde sú desiatky malých vypchatých myší.
Kaštieľ je obklopený parkom, ale tam sme už nešli. To by sa neskončilo dobre. Ak tam ale prídete s napchatým bruškom, pokojne sa prejdite aj v ňom. Vraj to stojí za to.

Komentáre

Obľúbené príspevky z tohto blogu

Chytrô - stredoveká cesta a vodopády

Cez víkend sme sa hrali na archeológov a vrhli sme sa na prieskum stredovekého rumpálu, ktorým pred mnohými storočiami vyťahovali vozy do strmého kopca. Skúmali sme lokalitu Chytrô, čo je dolina hneď vedľa dedín Rybô, Valentová a Prášnica. Zdanlivo ničím zaujímavé miesto, ale práve tu natočil Paľo Bielik známe scény z filmu Vlčie diery . A tu aj padla megalavína, čo zabila osemnásť ľudí. Do údolia sme sa dostali z hlavnej cesty z Banskej Bystrice na Donovaly. V polovici bola odbočka na Horný Jelenec a tam sme prešli na uzučkú, miestami rozbitú cestu, ktorá smeruje až na koniec údolia. Ale až tak ďaleko sme nešli. Približne v polovici je odbočka a tam sme zastali. Ďalej by sme si trúfli iba na služobnom aute a také nik z nás nemal. Po tejto poľnej ceste sme pomaly prešli smerom na sever až ku miestu, kde je drevený panel s informáciami o našej stredovekej ceste. Tam sme zišli z poľnej cesty a ďalej pokračovali po lesnom chodníku. Chodník viedol povedľa potoka a už po pár metroch sa to...

Por una Cabeza

Argentínske tango som začal počúvať, keď Robo s Erikou chodili na tanečný kurz a po večeroch si v obývačke opakovali kroky. Toto je klasická melódia, ktorá sa vám pri prvom počutí dostane pod kožúšok. Nedalo mi a pátral som po pôvode tejto skladby. Skladba pochádza z roku 1935 a napísal ju Carlos Gardel a slová napísal Alfredo La Pera. V tom istom roku obaja zahynuli pri leteckom nešťastí v Medeline v Kolumbii. Obsahom skladby je porovnávanie stávkovania na kone s nejakou atraktívnou ženou. Výraz Por una Cabeza je fráza z dostihového prostredia a znamená víťazstvo koňa o jednu dĺžku hlavy. Gardel bol veľkým fanúšikom dostihov, preto ho to asi inšpirovalo. Carlos Gardel je považovaný za dôležitú postavu argentínskeho tanga a ľudia stále spomínajú na jeho hlas.

Bazaltový lom v Dolnej Prašnici

Tento príbeh sa začína na malom parkovisku za Horným Harmancom . Nachádza sa tu Harmanecký vodopád a kto sa neuspokojí s tým, odkiaľ tá voda do vodopádu tečie, môže sa spolu s nami vybrať na chvíľami desivú cestu hore dolinou k miestu, kde sa kedysi ťažil bazalt. Je to cesta nádhernou prírodou, počas ktorej nestretnete žiadneho človeka. Územie s množstvom medveďov, pokiaľ sa tam ale nebudete pohybovať v nevhodnom čase, neuvidíte ani jediného. Dolina Prašnica sa začína hneď za vodopádom. Spočiatku stúpa iba mierne a lesná cesta sa vlní pomedzi rôzne kamenné formácie. Názov Prašnica bol medzi obyvateľmi Slovenska populárny a v blízkom okolí nájdete ďalšiu Prašnicu smerom na Donovaly , blízko osady Horný Jelenec . Nedokázal som zistiť, či ten názov pochádza od huby prášnice, alebo sa na tých miestach v minulosti len prášilo, lebo ju ľudia hospodárskou činnosťou zbavili lesov. Alebo tie miesta mali v minulosti nejaký iný účel, ktorý sa stratil v čase. Skalné útvary sa objavujú hneď za vo...