Väčšina návštevníkov ide do Svätého Antona s jasným cieľom. Prepátrať útroby kaštieľa. Naša výprava sem zamierila z ľudovejšieho dôvodu. Boli sme zúriví od hladu a potrebovali sme sa najesť, aby sme sa medzi sebou nepozabíjali. Je jasné, že to dopadlo úplne inak.
Celá táto cesta sa začala pri kláštore Bzovík, ktorý sme skúmali doobeda a kde sme sa tentoraz spolu s Hippom zaviazali, že nebudeme hlavnými hviezdami filmu. Takže sme tam len absolvovali povinné točky pred kamerou a chudákovi Hippovi asi z filmu vystrihnú aj jeho jedinú hlášku: "Nemáme so sebou nejakú paštiku?". Potom sme sa ako veľkí páni odviezli až ku základom rozhľadne v Krupine. Vyliezli sme hore len preto, aby sme zistili, že tam fučí vetrisko a že je nepríjemný v kožuchu.
Potom sme prešli cez dedinku Žibritov, kde sme okázalo ignorovali malú zvoničku uprostred dediny, v ktorej bol nasáčkovaný nejaký domorodec s vyzutými teniskami. Ignorovali sme aj malý rybník, ktorý javil známky rekreačného rybníka. Cesta je tam dobrá, ale v zime by ma tam nedostali.
No a konečne sa pred nami objavil Svätý Anton. Robo vyslovil názor, že pred kaštieľom musia byť pripravení na kŕdle vyhladovaných turistov a že tam sa určite dobre naládujeme. Tak sme zastali, vyhrnuli sa z auta a hnali sa ku nádejne vyzerajúcim slnečníkom. Ponúkali kávu, nápoje a sladké ňamky palacinky a zmrzlinu. Žiadne poriadne jedlo.
Pozreli sme smerom ku kaštieľu a Robo vyslovil názor, že jedlo bude teda tam. Že si dobre pamätá, že tam v minulosti akúsi reštauráciu videl. Vybehli sme s nádejou do malého vŕšku a zistili sme, že si to až tak dobre nepamätá a že jeho reštaurácia je drevené javisko na nádvorí, na ktorom kvílili akísi speváci. Zdržal som sa poznámok a veľkodušne som prikývol na návštevu kaštieľa.
Kým sme čakali na prehliadku, dalo sa potulovať v prízemných priestoroch, kde boli zbierky húb, kvetov, vypchatých zvieratiek a malieb podľa jaskynných umelcov. Boli tam aj odpílené pne zo sekvoje, ktoré boli pekne prebrúsené. Na tých miestach sme nakrútili aj pár záberov. V samotnom kaštieli na prvom poschodí sa už filmovať nedalo.
Kaštieľ ponúka na prehliadku dva okruhy. Ten prvý trval hodinu a druhý mal mať dvojnásobnú dĺžku. S hladným bruškom si ale logicky vyberáte kratšie trasy a tá hodinka celkom stačila. V každej miestnosti sme pozreli nábytok, tapety robené rôznymi technikami a množstvo obrazov, na ktorých boli portréty dôležito sa tváriacich vojakov. Prví majitelia kaštieľa totiž boli profesionálni vojaci a za svoje zásluhy a za veľké množstvo odseknutých hláv dostali samotný kaštieľ.
Kaštieľ bol pôvodne mrňavý, ale postupne ku nemu dostavovali ďalšie miestnosti a napriek tomu vyzerá výsledok dobre. Miestnosti sú zariadené vkusne, bolo vidno, že to nebolo bezhlavé nakupovanie. Napríklad tam boli nejaké kresielka, obložené zlatom, ktoré vlastnila Mária Antoinetta predtým, ako položila hlavu na klát. Potom jej už kresielka neboli treba a pohotový majiteľ kaštieľa ich kúpil v dražbe. A podobných skvostov je tam viac. Pekne tam vyzerali aj benátske zrkadlá, ktoré boli v rozumnej miere po stenách. Sprievodkyňa každú ženu lákala, aby sa do zrkadla pozrela. Vraj sa z toho opeknie. Žiadne špeciálne pokyny pre medvedíka nemala, takže neviem čo by sa stalo, keby som sa v ňom obzeral ja. Nuž a pochopiteľná atrakcia tej doby, nekonečne portrétovaná Mária Terézia, bola tiež na každej druhej stene.
Zvyšok kaštieľa bol vyplnený zastrelenými zvieratkami z výprav. Tam sa už dalo zase fotografovať. Údajne nie všetky zvieratká boli zastrelené, ale napríklad prípad malého medvieďaťa, ktoré našli v lavíne, vo mne nevyvolal práve príjemné pocity. To už by som si asi radšej vybral tú guľku. Zvieratkami bolo vyplnené celé prízemie a boli aranžované do podoby, v akej by prirodzene žili. Toto už bolo trochu zaprášené, ale asi nie je jednoduché vysávať prach v miestnosti, kde sú desiatky malých vypchatých myší.
Kaštieľ je obklopený parkom, ale tam sme už nešli. To by sa neskončilo dobre. Ak tam ale prídete s napchatým bruškom, pokojne sa prejdite aj v ňom. Vraj to stojí za to.
Celá táto cesta sa začala pri kláštore Bzovík, ktorý sme skúmali doobeda a kde sme sa tentoraz spolu s Hippom zaviazali, že nebudeme hlavnými hviezdami filmu. Takže sme tam len absolvovali povinné točky pred kamerou a chudákovi Hippovi asi z filmu vystrihnú aj jeho jedinú hlášku: "Nemáme so sebou nejakú paštiku?". Potom sme sa ako veľkí páni odviezli až ku základom rozhľadne v Krupine. Vyliezli sme hore len preto, aby sme zistili, že tam fučí vetrisko a že je nepríjemný v kožuchu.
Potom sme prešli cez dedinku Žibritov, kde sme okázalo ignorovali malú zvoničku uprostred dediny, v ktorej bol nasáčkovaný nejaký domorodec s vyzutými teniskami. Ignorovali sme aj malý rybník, ktorý javil známky rekreačného rybníka. Cesta je tam dobrá, ale v zime by ma tam nedostali.
No a konečne sa pred nami objavil Svätý Anton. Robo vyslovil názor, že pred kaštieľom musia byť pripravení na kŕdle vyhladovaných turistov a že tam sa určite dobre naládujeme. Tak sme zastali, vyhrnuli sa z auta a hnali sa ku nádejne vyzerajúcim slnečníkom. Ponúkali kávu, nápoje a sladké ňamky palacinky a zmrzlinu. Žiadne poriadne jedlo.
Pozreli sme smerom ku kaštieľu a Robo vyslovil názor, že jedlo bude teda tam. Že si dobre pamätá, že tam v minulosti akúsi reštauráciu videl. Vybehli sme s nádejou do malého vŕšku a zistili sme, že si to až tak dobre nepamätá a že jeho reštaurácia je drevené javisko na nádvorí, na ktorom kvílili akísi speváci. Zdržal som sa poznámok a veľkodušne som prikývol na návštevu kaštieľa.
Kým sme čakali na prehliadku, dalo sa potulovať v prízemných priestoroch, kde boli zbierky húb, kvetov, vypchatých zvieratiek a malieb podľa jaskynných umelcov. Boli tam aj odpílené pne zo sekvoje, ktoré boli pekne prebrúsené. Na tých miestach sme nakrútili aj pár záberov. V samotnom kaštieli na prvom poschodí sa už filmovať nedalo.
Kaštieľ ponúka na prehliadku dva okruhy. Ten prvý trval hodinu a druhý mal mať dvojnásobnú dĺžku. S hladným bruškom si ale logicky vyberáte kratšie trasy a tá hodinka celkom stačila. V každej miestnosti sme pozreli nábytok, tapety robené rôznymi technikami a množstvo obrazov, na ktorých boli portréty dôležito sa tváriacich vojakov. Prví majitelia kaštieľa totiž boli profesionálni vojaci a za svoje zásluhy a za veľké množstvo odseknutých hláv dostali samotný kaštieľ.
Kaštieľ bol pôvodne mrňavý, ale postupne ku nemu dostavovali ďalšie miestnosti a napriek tomu vyzerá výsledok dobre. Miestnosti sú zariadené vkusne, bolo vidno, že to nebolo bezhlavé nakupovanie. Napríklad tam boli nejaké kresielka, obložené zlatom, ktoré vlastnila Mária Antoinetta predtým, ako položila hlavu na klát. Potom jej už kresielka neboli treba a pohotový majiteľ kaštieľa ich kúpil v dražbe. A podobných skvostov je tam viac. Pekne tam vyzerali aj benátske zrkadlá, ktoré boli v rozumnej miere po stenách. Sprievodkyňa každú ženu lákala, aby sa do zrkadla pozrela. Vraj sa z toho opeknie. Žiadne špeciálne pokyny pre medvedíka nemala, takže neviem čo by sa stalo, keby som sa v ňom obzeral ja. Nuž a pochopiteľná atrakcia tej doby, nekonečne portrétovaná Mária Terézia, bola tiež na každej druhej stene.
Zvyšok kaštieľa bol vyplnený zastrelenými zvieratkami z výprav. Tam sa už dalo zase fotografovať. Údajne nie všetky zvieratká boli zastrelené, ale napríklad prípad malého medvieďaťa, ktoré našli v lavíne, vo mne nevyvolal práve príjemné pocity. To už by som si asi radšej vybral tú guľku. Zvieratkami bolo vyplnené celé prízemie a boli aranžované do podoby, v akej by prirodzene žili. Toto už bolo trochu zaprášené, ale asi nie je jednoduché vysávať prach v miestnosti, kde sú desiatky malých vypchatých myší.
Komentáre
Zverejnenie komentára