Preskočiť na hlavný obsah

Otváranie Bánoša

Cez víkend ma zobrali na akciu s názvom Otváranie Bánoša. Ľudia vymýšľajú rozkošné názvy pre akcie, kde sa môžu riadne nafutrovať gulášom, klobásami, šúľancami a syrom. Keďže sme vedeli, do čoho ideme, raňajky sme si dali ľahké. Moji majitelia vločky s jogurtom, ja s Hippom sme dostali čerstvý raňajkový vzduch do postele.
Na toto fotenie ma musel do rúk zobrať sokoliar, pretože sa vtáčik necítil veľmi príjemne, keď som na neho uprel zblízka svoj čumáčik.
Ako sme sa blížili ku Bánošu, zbadali sme úplne inú akciu. Deti si v malom parčíku, ktorý bol ešte pred pár rokmi iba miestom, kam sa vozili smeti, opekali špekačky a aby sa pri tom nenudili, robili im program sokoliari. Už balili zvieratká do veľkej škatule, ale vďaka mojej rozkošnej papuľke sa ľady prelomili a dostal som možnosť zapózovať si s nimi. Aj nám hovorili, čo sú tie dva vtáky zač, ale moja hlava deravá si nič z toho nezapamätala. Iba to viem, že ten horný pochádza z Mexika a ten dolný, keby mohol, tak loví len samé Špice a Yorkshiry.
Vtáci boli zo mňa riadne nervózni a Mexičan priamo predo mnou aj cvrkol hovienko na zem. Obedoval kuracinu, ale bolo to odporne zelené a šumelo to ako celaskon. Nakoniec fotenie dobre dopadlo, ale vraj patrí k sokoliarstvu aj to, že vás vtáčik občas ďobne a občas pristane namiesto na rukavici na pleci. Nebojte sa, nespadne odtiaľ. Má naozaj dobré pazúre.
Tomuto to bolo jedno. Ten by sa odfotil aj s Hippom.
Aj na Bánoši bolo veselo. Na vstupe bola fronta, akú ľudia dakedy stáli na Lenina a na banány. A za bránou bola úžasná tlačenica. Ľahko ste mohli rozlíšiť bánošových novicov, ktorí sa vrhali na rozložené stánky a bánošových profesionálov, ktorí obkľúčili stánky s jedlom. Na Bánoši totiž platí jednoduché pravidlo. Netrebe špekulovať a dať si guláš skôr ako sa minie. Kuchári sa síce každý rok pripravia na väčších jedákov, ale každý rok tých jedákov aj pribudne.
Okolité lúky boli posiate autami a z celého sídliska sa hrnuli davy hladošov, preto sa už okolo jedenástej začínali míňať zásoby. Naša výprava zhltla dva guláše z diviny a pri stánkoch sme ochutnali z každého syra a chleba s medom.
Domov sme si nakúpili zo smradľavého syra Hiadľovca. Je to ekrazit v syrovom obale. Rozlišujú sa vekom. Od troch mesiacov po rok. Čím starší, tým drahší a smradľavejší. Ale ľudia sa o to mlátili a stáli ďalšiu frontu.
Miestami sa dali objaviť aj zvieratá v klietkach, prípadne zvieratá bez klietok. Na tých sa vozili malí školáci a väčšina prihliadajúcich mala obrovskú srandu z toho, že jednému poníkovi stála jeho mužnosť. Keby ste si to nevedeli predstaviť, tak to vyzeralo ako taký chobot zo slona.
Zlatým klincom programu bol chlapík, ktorý dokázal nožnicami postrihať ovocný stromček na malé kúsky. Asistenti mu stromček držali, aby sa veľmi nemetal a on ho strihal zhora dolu. Akčné scény snímala kamera STV, ktorá švenkovala detaily na nožnice, ktoré sa mihali ani čoby nás navštívil Nožnicovoruký Eduard.
Zo sprievodného slova vyplynulo, že to úplne všetci ľudia strihajú na figu, do takzvaného ježka, pričom to majú strihať ako on. Zdalo sa to jednoduché, ale asi len päť minút, kým to všetci nepozabúdali a nevrhli sa opäť na posledné zvyšky klobás a syra.

Komentáre

Obľúbené príspevky z tohto blogu

Chytrô - stredoveká cesta a vodopády

Cez víkend sme sa hrali na archeológov a vrhli sme sa na prieskum stredovekého rumpálu, ktorým pred mnohými storočiami vyťahovali vozy do strmého kopca. Skúmali sme lokalitu Chytrô, čo je dolina hneď vedľa dedín Rybô, Valentová a Prášnica. Zdanlivo ničím zaujímavé miesto, ale práve tu natočil Paľo Bielik známe scény z filmu Vlčie diery . A tu aj padla megalavína, čo zabila osemnásť ľudí. Do údolia sme sa dostali z hlavnej cesty z Banskej Bystrice na Donovaly. V polovici bola odbočka na Horný Jelenec a tam sme prešli na uzučkú, miestami rozbitú cestu, ktorá smeruje až na koniec údolia. Ale až tak ďaleko sme nešli. Približne v polovici je odbočka a tam sme zastali. Ďalej by sme si trúfli iba na služobnom aute a také nik z nás nemal. Po tejto poľnej ceste sme pomaly prešli smerom na sever až ku miestu, kde je drevený panel s informáciami o našej stredovekej ceste. Tam sme zišli z poľnej cesty a ďalej pokračovali po lesnom chodníku. Chodník viedol povedľa potoka a už po pár metroch sa to

Francis Scott Fitzgerald - Veľký Gatsby

Knihu som si kúpil niekedy v období, keď v televízii bežala repríza filmu s Leonardom DiCapriom . Pár rokov mi ležala v skrini, pretože popri dvoch malých deťoch som si stále na ňu nenašiel čas. Ale ako deti pomaly rastú a večer si čítame rozprávky, mám už potom trochu času, počas ktorého môžem čítať. Príbeh je jednoduchý. Nick Carraway príde do New Yorku, aby tu skúsil svoje šťastie ako obchodník s cennými papiermi. S kolegom si chcú prenajať dom, ale ako to už v knihách býva, kolega od bývania odskočí a Nick sa ocitne sám na predmestí (ale na brehu mora) v ošarpanom dome a hneď vedľa stojí obrovská vila, ktorá patrí Gatsbymu. Boháčovi, o ktorom Nick nič nevie. Oproti cez záliv je vila, kde žije Daisy, Nickova vzdialená sesternica spolu so svojim mužom Tomom. Pravdepodobné miesto na mape, kam svoju knihu zasadil Fitzgerald je na priloženej mape. Umiestnenie Gatsbyho vily nie je náhodné, pretože postupne sa v knihe dozvieme o Gatsbyho vzťahu k Daisy. Príbeh nám rozpráva Nick, kto

Por una Cabeza

Argentínske tango som začal počúvať, keď Robo s Erikou chodili na tanečný kurz a po večeroch si v obývačke opakovali kroky. Toto je klasická melódia, ktorá sa vám pri prvom počutí dostane pod kožúšok. Nedalo mi a pátral som po pôvode tejto skladby. Skladba pochádza z roku 1935 a napísal ju Carlos Gardel a slová napísal Alfredo La Pera. V tom istom roku obaja zahynuli pri leteckom nešťastí v Medeline v Kolumbii. Obsahom skladby je porovnávanie stávkovania na kone s nejakou atraktívnou ženou. Výraz Por una Cabeza je fráza z dostihového prostredia a znamená víťazstvo koňa o jednu dĺžku hlavy. Gardel bol veľkým fanúšikom dostihov, preto ho to asi inšpirovalo. Carlos Gardel je považovaný za dôležitú postavu argentínskeho tanga a ľudia stále spomínajú na jeho hlas.