Z Trnavej Hory do Kremnice

Niekedy sa ocitneme na takom výlete, ktorý sme vôbec neplánovali. Presne takýto výlet sa pre nás začal v dedinke Trnavá hora. Pôvodne sme sa chceli iba čo najrýchlejšie dostať do Kremnice a ako všetci normálni ľudia, išli sme po diaľnici. Išli sme smerom od Zvolena a tesne pred Hronskou Dúbravou nás policajti nemilosrdne odklonili z diaľnice na bývalú cestu (neskôr sme sa dozvedeli, že niekde na diaľnici havaroval kamión s drevom), ktorá ide povedľa Hrona. Tade sme sa plahočili slimačím tempom a asi po hodine sme sa dostali do Trnavej Hory. Slnko pripekalo, bambíno už začínalo byť v tom teple nervózne a tak sme sa museli rozhodnúť, či budeme pokračovať.

Zastali sme v nejakom bufete Jalná pri Hrone. Mali tam len zapekanky, ale dali sa zjesť. Ten bufet slúži asi len splavujúcim vodákom, ktorí sa cez víkend zastavujú pri brehu a tak bola obsluha z nás uprostred týždňa trochu prekvapená. Pod košatým stromom vedľa bufetu sme skontrolovali mapu a nikomu sa nechcelo ešte hodinu sa piecť v aute, pokiaľ by sme prešli zvyšný úsek. A tak padol návrh, aby sme sa pokúsili prekonať cestu do Kremnice cez hory. Cez dediny Ihrač a Nevoľné. Uprostred leta to nevyzeralo na komplikovanú cestu.

Rovno sme vyštartovali, zabočili sme s hlavnej cesty na vedľajšu, ktorá viedla hore na kopec, a uháňali dopredu. Ako inak, zablúdili sme. Ocitli sme sa kdesi na lazoch, kde sa asfaltová cesta skončila. Trnavá Hora má síce len dve bočné ulice, ale tá druhá vedie do ešte menších dediniek Horná Trnavá Hora a Kľačany. Ale aspoň bol zhora krásny výhľad.

Tak sme zbehli zase dolu do dediny a teraz už správne zahli na cestu, ktorá nás mala doviezť do Nevoľného. Teraz sme už išli dobre a po chvíli sme sa ocitli v zelenom údolí, ktoré sa tiahlo krajinou. Cestou sme objavili zaujímavé atrakcie. Hneď na začiatku údolia boli uprostred niekoľkých vodných plôch Bohdanov mlyn, čo by mal byť penzión a Tralaland, čo by mala byť nejaká zábava pre deti. Nezdržovali sme sa pri tom, ale niekedy sa tam ešte vrátime, lebo na celé údolie tam rozvoniavalo jedlom.

Potom sme sa v strmom svahu tesne minuli s autobusom. V zime to tam musí byť naozaj veselé. Toto sa nám stalo v Ihrači a až doma sme zistili, že je tam Ihračské kamenné more. Ako more to ale nevyzeralo, skôr ako kamenná hora. Takže aj tam sa musíme neskôr vrátiť.

Potom nasledovalo Nevoľné, ale to bolo sklamanie. Názov sľuboval zážitky, ale bola to len ospanlivá dedina vo vrchoch. Za ňou sme si pojazdili v ostrách zákrutách a po drgľovačke sme nakoniec prišli do Kremnice. V Kremnici cesta končila priamo pri železničnej stanici.

V Kremnici sme sa zastavili iba na chvíľu. Povinne sme okoštovali kávu, zmrzlinu a nakukli sme na Štefánikovo námestie s morovým stĺpom. Toto bola len neplánovaná cesta. V skutočnosti sme totiž išli na Kremnické Bane, ale to už by bol úplne iný príbeh.