Cestou do Salzburgu sme už boli unavení z dvoch zápch na diaľnici a dvesto-kilometrovej jazdy v maximálnej rýchlosti v rýchlom pruhu a v spoločnosti hradby kamiónov medzi Viedňou a Lincom. Preto nám padla vhod drobná zastávka v mestečku Mondsee, päťdesiat kilometrov pred Salzburgom. Mondesee je mestečko, ktoré je umiestnené medzi veľkými jazerami v Hornom Rakúsku. Je na severnom okraji veľkého jazera, ktoré na opačnom konci akoby končilo v úpätí vzdialených vrcholkov hôr. Ten vrch sa volá Schafberg a má len 1780 metrov, ale vzhľadom na jeho polohu sa zdá byť vyšším.
Zastali sme tam v blízkosti miestneho cintorína a len tak sme sa pobrali smerom, kde sme tušili centrum. Popisom toho vás unavovať nebudem. Mestečko vyzeralo ako typické rakúske mestečko s dvojpodlažnými domami s výrazne namaľovanými fasádami, v prízemí obstavané stolíkmi s vysmädnutými cestovateľmi, ale možno že tam vysedávalo ešte viac miestnych.
Cez všetko toto sme sa predrali a došli sme na miesto, kde podľa mapy dodatočne viem, že tam bol Vládny úrad a Bazilika Svätého Michala. A tam sme našli rozmiestnené stoličky, na ktorých nik nesedel a kobercom pokryté javisko, na ktorom hopsali akési bytosti v tesne obtiahnutých odevoch a každý z nich mal vlajku alebo šatku.
Vôbec sme netušili, čo je to za predstavenie. Podľa prázdnych stoličiek bolo jasné, že ani miestnych to v páľave až tak nezaujímalo. Postupne síce nejakí ľudia poprichádzali, ale počas vlny nášho záujmu sa stoličky ani zďaleka nezaplnili. Ale bytostiam bol nezáujem divákov ľahostajný. S vytrvalosťou lumíkov, vrhajúcich sa z útesov do náručia istej smrti, vrhali sa javisko skupinky bytostí. Vírenie farebných vlajok tomu dodávalo podivnú atmosféru.
Pre istotu som si odfotil kamennú rybu, ale vôbec netuším, prečo som to urobil. Asi mi v tej chvíli pripadala ako vyslobodenie. Možno už na mňa prišlo nutkanie vrhnúť sa do záplavy farieb a tancovať spolu s nimi môj desivý tanec a pretože som sa nechcel úplne strápniť, chladivý dotyk kamennej ryby ma vrhol späť do reality.
Všetky bytosti vybiehali z toho bieleho stanu, ktorý je vidno vedľa baziliky. Kde sa tam všetci pomestili, je pre mňa dodnes záhadou. Ale sledovanie tanca nebolo pre nás témou dňa. Tou bola cesta do Salzburgu.
Pretože ešte bolo pomerne skoro na vyhľadanie nášho hotela v Salzburgu, využili sme príležitosť zaplávať si miestnom jazere. Mali tam malú pláž, na ktorú sa platilo menšie vstupné, než tu v Bystrici. Bola tam jemne pokosená trávička, čisto a za hradbou kríkov bola ešte jedna tichšia pláž, na ktorej sme si pár hodín poleňošili a kúpali sa v jazere. Dodnes sa mi vybavuje pohľad na hory, zrkadliace sa v jazere, skupinku kačíc vo vode a zopár drevených chatiek s mólom, ktoré boli nacapené na brehu vedľa pláže a ku ktorým sme mali neprekonateľné nutkanie sa aspoň na pár metrov priblížiť vo vode. A mali tam malé skrinky na oblečenie, ktoré brali dve eurá, ktoré nám užasnutým Slovákom po skončení kúpania, mechanizmus dvierok zase vrátil naspäť.
Zastali sme tam v blízkosti miestneho cintorína a len tak sme sa pobrali smerom, kde sme tušili centrum. Popisom toho vás unavovať nebudem. Mestečko vyzeralo ako typické rakúske mestečko s dvojpodlažnými domami s výrazne namaľovanými fasádami, v prízemí obstavané stolíkmi s vysmädnutými cestovateľmi, ale možno že tam vysedávalo ešte viac miestnych.
Cez všetko toto sme sa predrali a došli sme na miesto, kde podľa mapy dodatočne viem, že tam bol Vládny úrad a Bazilika Svätého Michala. A tam sme našli rozmiestnené stoličky, na ktorých nik nesedel a kobercom pokryté javisko, na ktorom hopsali akési bytosti v tesne obtiahnutých odevoch a každý z nich mal vlajku alebo šatku.
Vôbec sme netušili, čo je to za predstavenie. Podľa prázdnych stoličiek bolo jasné, že ani miestnych to v páľave až tak nezaujímalo. Postupne síce nejakí ľudia poprichádzali, ale počas vlny nášho záujmu sa stoličky ani zďaleka nezaplnili. Ale bytostiam bol nezáujem divákov ľahostajný. S vytrvalosťou lumíkov, vrhajúcich sa z útesov do náručia istej smrti, vrhali sa javisko skupinky bytostí. Vírenie farebných vlajok tomu dodávalo podivnú atmosféru.
Pre istotu som si odfotil kamennú rybu, ale vôbec netuším, prečo som to urobil. Asi mi v tej chvíli pripadala ako vyslobodenie. Možno už na mňa prišlo nutkanie vrhnúť sa do záplavy farieb a tancovať spolu s nimi môj desivý tanec a pretože som sa nechcel úplne strápniť, chladivý dotyk kamennej ryby ma vrhol späť do reality.
Všetky bytosti vybiehali z toho bieleho stanu, ktorý je vidno vedľa baziliky. Kde sa tam všetci pomestili, je pre mňa dodnes záhadou. Ale sledovanie tanca nebolo pre nás témou dňa. Tou bola cesta do Salzburgu.
Pretože ešte bolo pomerne skoro na vyhľadanie nášho hotela v Salzburgu, využili sme príležitosť zaplávať si miestnom jazere. Mali tam malú pláž, na ktorú sa platilo menšie vstupné, než tu v Bystrici. Bola tam jemne pokosená trávička, čisto a za hradbou kríkov bola ešte jedna tichšia pláž, na ktorej sme si pár hodín poleňošili a kúpali sa v jazere. Dodnes sa mi vybavuje pohľad na hory, zrkadliace sa v jazere, skupinku kačíc vo vode a zopár drevených chatiek s mólom, ktoré boli nacapené na brehu vedľa pláže a ku ktorým sme mali neprekonateľné nutkanie sa aspoň na pár metrov priblížiť vo vode. A mali tam malé skrinky na oblečenie, ktoré brali dve eurá, ktoré nám užasnutým Slovákom po skončení kúpania, mechanizmus dvierok zase vrátil naspäť.
Komentáre
Zverejnenie komentára