Preskočiť na hlavný obsah

Podivné bytosti z Mondsee

Cestou do Salzburgu sme už boli unavení z dvoch zápch na diaľnici a dvesto-kilometrovej jazdy v maximálnej rýchlosti v rýchlom pruhu a v spoločnosti hradby kamiónov medzi Viedňou a Lincom. Preto nám padla vhod drobná zastávka v mestečku Mondsee, päťdesiat kilometrov pred Salzburgom. Mondesee je mestečko, ktoré je umiestnené medzi veľkými jazerami v Hornom Rakúsku. Je na severnom okraji veľkého jazera, ktoré na opačnom konci akoby končilo v úpätí vzdialených vrcholkov hôr. Ten vrch sa volá Schafberg a má len 1780 metrov, ale vzhľadom na jeho polohu sa zdá byť vyšším.


Zastali sme tam v blízkosti miestneho cintorína a len tak sme sa pobrali smerom, kde sme tušili centrum. Popisom toho vás unavovať nebudem. Mestečko vyzeralo ako typické rakúske mestečko s dvojpodlažnými domami s výrazne namaľovanými fasádami, v prízemí obstavané stolíkmi s vysmädnutými cestovateľmi, ale možno že tam vysedávalo ešte viac miestnych.


Cez všetko toto sme sa predrali a došli sme na miesto, kde podľa mapy dodatočne viem, že tam bol Vládny úrad a Bazilika Svätého Michala. A tam sme našli rozmiestnené stoličky, na ktorých nik nesedel a kobercom pokryté javisko, na ktorom hopsali akési bytosti v tesne obtiahnutých odevoch a každý z nich mal vlajku alebo šatku.


Vôbec sme netušili, čo je to za predstavenie. Podľa prázdnych stoličiek bolo jasné, že ani miestnych to v páľave až tak nezaujímalo. Postupne síce nejakí ľudia poprichádzali, ale počas vlny nášho záujmu sa stoličky ani zďaleka nezaplnili. Ale bytostiam bol nezáujem divákov ľahostajný. S vytrvalosťou lumíkov, vrhajúcich sa z útesov do náručia istej smrti, vrhali sa javisko skupinky bytostí. Vírenie farebných vlajok tomu dodávalo podivnú atmosféru.


Pre istotu som si odfotil kamennú rybu, ale vôbec netuším, prečo som to urobil. Asi mi v tej chvíli pripadala ako vyslobodenie. Možno už na mňa prišlo nutkanie vrhnúť sa do záplavy farieb a tancovať spolu s nimi môj desivý tanec a pretože som sa nechcel úplne strápniť, chladivý dotyk kamennej ryby ma vrhol späť do reality.


Všetky bytosti vybiehali z toho bieleho stanu, ktorý je vidno vedľa baziliky. Kde sa tam všetci pomestili, je pre mňa dodnes záhadou. Ale sledovanie tanca nebolo pre nás témou dňa. Tou bola cesta do Salzburgu.


Pretože ešte bolo pomerne skoro na vyhľadanie nášho hotela v Salzburgu, využili sme príležitosť zaplávať si miestnom jazere. Mali tam malú pláž, na ktorú sa platilo menšie vstupné, než tu v Bystrici. Bola tam jemne pokosená trávička, čisto a za hradbou kríkov bola ešte jedna tichšia pláž, na ktorej sme si pár hodín poleňošili a kúpali sa v jazere. Dodnes sa mi vybavuje pohľad na hory, zrkadliace sa v jazere, skupinku kačíc vo vode a zopár drevených chatiek s mólom, ktoré boli nacapené na brehu vedľa pláže a ku ktorým sme mali neprekonateľné nutkanie sa aspoň na pár metrov priblížiť vo vode. A mali tam malé skrinky na oblečenie, ktoré brali dve eurá, ktoré nám užasnutým Slovákom po skončení kúpania, mechanizmus dvierok zase vrátil naspäť.

Komentáre

Obľúbené príspevky z tohto blogu

Chytrô - stredoveká cesta a vodopády

Cez víkend sme sa hrali na archeológov a vrhli sme sa na prieskum stredovekého rumpálu, ktorým pred mnohými storočiami vyťahovali vozy do strmého kopca. Skúmali sme lokalitu Chytrô, čo je dolina hneď vedľa dedín Rybô, Valentová a Prášnica. Zdanlivo ničím zaujímavé miesto, ale práve tu natočil Paľo Bielik známe scény z filmu Vlčie diery . A tu aj padla megalavína, čo zabila osemnásť ľudí. Do údolia sme sa dostali z hlavnej cesty z Banskej Bystrice na Donovaly. V polovici bola odbočka na Horný Jelenec a tam sme prešli na uzučkú, miestami rozbitú cestu, ktorá smeruje až na koniec údolia. Ale až tak ďaleko sme nešli. Približne v polovici je odbočka a tam sme zastali. Ďalej by sme si trúfli iba na služobnom aute a také nik z nás nemal. Po tejto poľnej ceste sme pomaly prešli smerom na sever až ku miestu, kde je drevený panel s informáciami o našej stredovekej ceste. Tam sme zišli z poľnej cesty a ďalej pokračovali po lesnom chodníku. Chodník viedol povedľa potoka a už po pár metroch sa to

Francis Scott Fitzgerald - Veľký Gatsby

Knihu som si kúpil niekedy v období, keď v televízii bežala repríza filmu s Leonardom DiCapriom . Pár rokov mi ležala v skrini, pretože popri dvoch malých deťoch som si stále na ňu nenašiel čas. Ale ako deti pomaly rastú a večer si čítame rozprávky, mám už potom trochu času, počas ktorého môžem čítať. Príbeh je jednoduchý. Nick Carraway príde do New Yorku, aby tu skúsil svoje šťastie ako obchodník s cennými papiermi. S kolegom si chcú prenajať dom, ale ako to už v knihách býva, kolega od bývania odskočí a Nick sa ocitne sám na predmestí (ale na brehu mora) v ošarpanom dome a hneď vedľa stojí obrovská vila, ktorá patrí Gatsbymu. Boháčovi, o ktorom Nick nič nevie. Oproti cez záliv je vila, kde žije Daisy, Nickova vzdialená sesternica spolu so svojim mužom Tomom. Pravdepodobné miesto na mape, kam svoju knihu zasadil Fitzgerald je na priloženej mape. Umiestnenie Gatsbyho vily nie je náhodné, pretože postupne sa v knihe dozvieme o Gatsbyho vzťahu k Daisy. Príbeh nám rozpráva Nick, kto

Por una Cabeza

Argentínske tango som začal počúvať, keď Robo s Erikou chodili na tanečný kurz a po večeroch si v obývačke opakovali kroky. Toto je klasická melódia, ktorá sa vám pri prvom počutí dostane pod kožúšok. Nedalo mi a pátral som po pôvode tejto skladby. Skladba pochádza z roku 1935 a napísal ju Carlos Gardel a slová napísal Alfredo La Pera. V tom istom roku obaja zahynuli pri leteckom nešťastí v Medeline v Kolumbii. Obsahom skladby je porovnávanie stávkovania na kone s nejakou atraktívnou ženou. Výraz Por una Cabeza je fráza z dostihového prostredia a znamená víťazstvo koňa o jednu dĺžku hlavy. Gardel bol veľkým fanúšikom dostihov, preto ho to asi inšpirovalo. Carlos Gardel je považovaný za dôležitú postavu argentínskeho tanga a ľudia stále spomínajú na jeho hlas.