Preskočiť na hlavný obsah

Podivné bytosti z Mondsee

Cestou do Salzburgu sme už boli unavení z dvoch zápch na diaľnici a dvesto-kilometrovej jazdy v maximálnej rýchlosti v rýchlom pruhu a v spoločnosti hradby kamiónov medzi Viedňou a Lincom. Preto nám padla vhod drobná zastávka v mestečku Mondsee, päťdesiat kilometrov pred Salzburgom. Mondesee je mestečko, ktoré je umiestnené medzi veľkými jazerami v Hornom Rakúsku. Je na severnom okraji veľkého jazera, ktoré na opačnom konci akoby končilo v úpätí vzdialených vrcholkov hôr. Ten vrch sa volá Schafberg a má len 1780 metrov, ale vzhľadom na jeho polohu sa zdá byť vyšším.


Zastali sme tam v blízkosti miestneho cintorína a len tak sme sa pobrali smerom, kde sme tušili centrum. Popisom toho vás unavovať nebudem. Mestečko vyzeralo ako typické rakúske mestečko s dvojpodlažnými domami s výrazne namaľovanými fasádami, v prízemí obstavané stolíkmi s vysmädnutými cestovateľmi, ale možno že tam vysedávalo ešte viac miestnych.


Cez všetko toto sme sa predrali a došli sme na miesto, kde podľa mapy dodatočne viem, že tam bol Vládny úrad a Bazilika Svätého Michala. A tam sme našli rozmiestnené stoličky, na ktorých nik nesedel a kobercom pokryté javisko, na ktorom hopsali akési bytosti v tesne obtiahnutých odevoch a každý z nich mal vlajku alebo šatku.


Vôbec sme netušili, čo je to za predstavenie. Podľa prázdnych stoličiek bolo jasné, že ani miestnych to v páľave až tak nezaujímalo. Postupne síce nejakí ľudia poprichádzali, ale počas vlny nášho záujmu sa stoličky ani zďaleka nezaplnili. Ale bytostiam bol nezáujem divákov ľahostajný. S vytrvalosťou lumíkov, vrhajúcich sa z útesov do náručia istej smrti, vrhali sa javisko skupinky bytostí. Vírenie farebných vlajok tomu dodávalo podivnú atmosféru.


Pre istotu som si odfotil kamennú rybu, ale vôbec netuším, prečo som to urobil. Asi mi v tej chvíli pripadala ako vyslobodenie. Možno už na mňa prišlo nutkanie vrhnúť sa do záplavy farieb a tancovať spolu s nimi môj desivý tanec a pretože som sa nechcel úplne strápniť, chladivý dotyk kamennej ryby ma vrhol späť do reality.


Všetky bytosti vybiehali z toho bieleho stanu, ktorý je vidno vedľa baziliky. Kde sa tam všetci pomestili, je pre mňa dodnes záhadou. Ale sledovanie tanca nebolo pre nás témou dňa. Tou bola cesta do Salzburgu.


Pretože ešte bolo pomerne skoro na vyhľadanie nášho hotela v Salzburgu, využili sme príležitosť zaplávať si miestnom jazere. Mali tam malú pláž, na ktorú sa platilo menšie vstupné, než tu v Bystrici. Bola tam jemne pokosená trávička, čisto a za hradbou kríkov bola ešte jedna tichšia pláž, na ktorej sme si pár hodín poleňošili a kúpali sa v jazere. Dodnes sa mi vybavuje pohľad na hory, zrkadliace sa v jazere, skupinku kačíc vo vode a zopár drevených chatiek s mólom, ktoré boli nacapené na brehu vedľa pláže a ku ktorým sme mali neprekonateľné nutkanie sa aspoň na pár metrov priblížiť vo vode. A mali tam malé skrinky na oblečenie, ktoré brali dve eurá, ktoré nám užasnutým Slovákom po skončení kúpania, mechanizmus dvierok zase vrátil naspäť.

Komentáre

Obľúbené príspevky z tohto blogu

Chytrô - stredoveká cesta a vodopády

Cez víkend sme sa hrali na archeológov a vrhli sme sa na prieskum stredovekého rumpálu, ktorým pred mnohými storočiami vyťahovali vozy do strmého kopca. Skúmali sme lokalitu Chytrô, čo je dolina hneď vedľa dedín Rybô, Valentová a Prášnica. Zdanlivo ničím zaujímavé miesto, ale práve tu natočil Paľo Bielik známe scény z filmu Vlčie diery . A tu aj padla megalavína, čo zabila osemnásť ľudí. Do údolia sme sa dostali z hlavnej cesty z Banskej Bystrice na Donovaly. V polovici bola odbočka na Horný Jelenec a tam sme prešli na uzučkú, miestami rozbitú cestu, ktorá smeruje až na koniec údolia. Ale až tak ďaleko sme nešli. Približne v polovici je odbočka a tam sme zastali. Ďalej by sme si trúfli iba na služobnom aute a také nik z nás nemal. Po tejto poľnej ceste sme pomaly prešli smerom na sever až ku miestu, kde je drevený panel s informáciami o našej stredovekej ceste. Tam sme zišli z poľnej cesty a ďalej pokračovali po lesnom chodníku. Chodník viedol povedľa potoka a už po pár metroch sa to...

Por una Cabeza

Argentínske tango som začal počúvať, keď Robo s Erikou chodili na tanečný kurz a po večeroch si v obývačke opakovali kroky. Toto je klasická melódia, ktorá sa vám pri prvom počutí dostane pod kožúšok. Nedalo mi a pátral som po pôvode tejto skladby. Skladba pochádza z roku 1935 a napísal ju Carlos Gardel a slová napísal Alfredo La Pera. V tom istom roku obaja zahynuli pri leteckom nešťastí v Medeline v Kolumbii. Obsahom skladby je porovnávanie stávkovania na kone s nejakou atraktívnou ženou. Výraz Por una Cabeza je fráza z dostihového prostredia a znamená víťazstvo koňa o jednu dĺžku hlavy. Gardel bol veľkým fanúšikom dostihov, preto ho to asi inšpirovalo. Carlos Gardel je považovaný za dôležitú postavu argentínskeho tanga a ľudia stále spomínajú na jeho hlas.

Bazaltový lom v Dolnej Prašnici

Tento príbeh sa začína na malom parkovisku za Horným Harmancom . Nachádza sa tu Harmanecký vodopád a kto sa neuspokojí s tým, odkiaľ tá voda do vodopádu tečie, môže sa spolu s nami vybrať na chvíľami desivú cestu hore dolinou k miestu, kde sa kedysi ťažil bazalt. Je to cesta nádhernou prírodou, počas ktorej nestretnete žiadneho človeka. Územie s množstvom medveďov, pokiaľ sa tam ale nebudete pohybovať v nevhodnom čase, neuvidíte ani jediného. Dolina Prašnica sa začína hneď za vodopádom. Spočiatku stúpa iba mierne a lesná cesta sa vlní pomedzi rôzne kamenné formácie. Názov Prašnica bol medzi obyvateľmi Slovenska populárny a v blízkom okolí nájdete ďalšiu Prašnicu smerom na Donovaly , blízko osady Horný Jelenec . Nedokázal som zistiť, či ten názov pochádza od huby prášnice, alebo sa na tých miestach v minulosti len prášilo, lebo ju ľudia hospodárskou činnosťou zbavili lesov. Alebo tie miesta mali v minulosti nejaký iný účel, ktorý sa stratil v čase. Skalné útvary sa objavujú hneď za vo...