Macko sleduje, macko cestuje, macko komentuje

Aké sú obvykle prvé slová malého bambína? Je to mama? Je to papa? Možno je to tak u bežných bábätiek. To naše začalo svoje rečnenie slovami unga-unga. Bambíno bolo doma z pôrodnice iba tri dni, keď začalo rečniť. Počul som ho celkom zreteľne, pretože obvykle vylihujem stále v spálni a tam je aj prebaľovací pult. Z postele to sú k pultu iba dva metre. Bambíno strávilo na prebaľovacom pulte dosť času. Každú chvíľu mu menili plienku. A obvykle sa opakovala rovnaká scéna. Bambíno srdcervúco plakalo. Položili ho na pult a stiahli mu nohavice. Potom mu rozopli body. Kto nevie, čo je to body, tak vedzte, že je to oblečenie, ktoré je na spodnej časti možné ľahko rozopnúť. Potom ho podložili pôrodníckou podložkou, aby v prípade malej nehody všetko schytala len tá podložka. A potom už len nasledovala rutinná výmena plienky. Aspoň tak sa to na začiatku javilo. Jedna výmena plienky sa nijako nelíšila od tej nasledujúcej. Každý deň osem nových plienok. Alebo aj desať. Všetko veľmi rýchlo spl...

Prečo ľudia chodia do zoologickej záhrady? To neviem. Ale s istotou viem, že ak plyšákovi ponúknu návštevu ZOO, nikdy to neodmietne. Láka nás totiž tá podoba medzi nami a živými zvieratkami. Chceme vidieť, ako by sme žili, keby sme žili v simulovanej prírode zoologickej záhrady. Chceme nasať atmosféru divočiny. Ponúknuť zvieratkám kúsok maškrty, aj keď vieme, že by sme nemali. A chceme vidieť aj ako maškrta prejde útrobami slona a na druhej strane vypadne ako veľký a dymiaci kopček hnedej zmrzliny, pod ktorým by sa ukryl trabant. Zoologická záhrada v Bojniciach je ideálnym miestom pre návštevníkov. Zovšadiaľ je tam blízko a tak môžete väčšinu dňa stráviť na chodníčkoch medzi zvieratami a sledovať, ako polihujú v tráve. Alebo na skalách. Alebo na betóne, pretože zoologická záhrada je kompromis medzi životom v prírode a životom v betónovej džungli. Keby zvieratká mohli, rozpŕchli by sa do okolia. Boli by síce slobodné, ale nik by ich nevidel a väčšinu by niečo zožralo. A tie z Afri...

Bzovík z diaľky vyzerá ako pevnosť. Ale nie je to pevnosť, je to bývalý kláštor, ktorý má okolo seba hradby, za ktoré by sa nemusel hanbiť žiaden hrad. Pretože som fanúšikom histórie, zobrali ma sem na výlet. A Hippo bol tiež pri tom. Kláštor stojí na okraji dediny Bzovík, čo asi nikomu veľa nepovie a preto doplním, že Bzovík je blízko Krupiny. Dá sa ku nemu dostať tak, že ak prejdete od severu cez Krupinu, tak na konci dlhej rovinky odbočíte doľava a po ementálovej ceste sa vyškriabete na pomerne strmý vŕšok. A z jeho vrcholu sa pred vami otvorí pohľad na menšiu dedinku v údolí a na protiľahlom vŕšku je samotný kláštor. Nie je ho veľmi vidno, ale ak viete, kam sa máte pozerať, ponad stromy budete vidieť vežičky v rohoch kláštora. Do kláštora sa v dedine dostanete tak, že prejdete až ku kostolu a povedľa neho prídete ku vstupnej bráne. Záver je po štrkovej ceste, ale dá sa to zvládnuť. Počas víkendu sa tam môže nazhromaždiť aj viac áut, takže parkovanie je tam trošku divoké. Na...

Dnes večer sme mali veľkú slávnosť. Pochutili sme si na jahňacej filete. A to len vďaka tomu, že bola zo dva týždne zabudnutá v mrazničke. Začalo sa to pred pár týždňami v Kauflande, kde Robo pri náhodnej prehliadke objavil mrazák, v ktorom bol výpredaj jahňaciny. Priniesol domov filety, vložil ich do mrazničky a ako to len on vie, okamžite na ne zabudol. A tak tam v mraze striehli na svoju príležitosť. A tá nastala až tento týždeň. Robo s Erikou zistili, že mraznička je nejaká plná, potom sa bavili o tom, čo budú jesť cez víkend a nakoniec padlo rozhodnutie na jahňa. Nebolo to len také nejaké jahňa, ale až z ďalekého Nového Zélandu. Také nemôžete fuknúť do mikrovlnky, bleskovo rozmraziť a hneď upiecť. Jeho príprave musí predchádzať zložitý rituál. Jahniatko musí samovoľne v chladničke rozmrznúť a môžete sa do jeho prípravy pustiť až na druhý deň. Hippo presadil jednoduchý spôsob prípravy, ktorý mal umožniť vyniknúť prirodzenej chuti jahniatka. A tak sme sa na to dnes podvečer ...

Nikdy by som nepovedal, že jedného dňa prekročíme 49. rovnobežku. Je umiestnená nenápadne. Stojí si na kuracích nôžkach neďaleko kaviarne v Prešove a ak pôjdete po ulici s pohárikom kávy alebo kornútkom zmrzliny, zarozprávaní do príbehov všedného dňa, môžete sa cez ňu ľahko prekoprcnúť. Hippo bol z rovnobežky nadšený, pretože síce každý deň cez nejakú prechádzame, ale väčšina z nich je anonymná, zahrabaná vo vysušenej zemi a nepovie ani au , keď ponad ňu prejdete. Táto bola iná a Hippo musel fascinovane cez ňu niekoľkokrát prekročiť. Slnečné ráno nás priviedlo k soche Jána Pavla II. Bol sklonený pod ťarchou slnečných lúčov, akoby si chcel pripomenúť, že toto miesto utopili v krvi znepriatelení vyznávači toho istého Boha počas Thökölyho povstania. Akoby sa nás chcel opýtať, či sa ľudia už konečne poučili z nekonečných náboženských vojen, alebo či ulice opäť sčervenejú životmi moslimských utečencov. Centru Prešova dominuje komplex kostolov. Stojí tu Konkatedrála svätého Mikul...

V novembri sa nám narodilo bambíno. Teda ak mám byť presný, tak nie mne s Hippom, ale Robovi a Erike. Výrazne to zmenilo naše životy. Už sme neboli číslo jedna, už sme neboli hviezdami dňa a noci. Hviezdou sa stalo bábo a my sme sa museli na chvíľu stiahnuť. Našťastie sa ukázalo, že naše bábätko patrí medzi vzorné a napriek tomu, že jeho opatera je náročná, dá sa pri ňom aj normálne žiť. Volá sa Petrík a je to malý lapaj. Už od prvého dňa pozeral zvedavo na svet a všetko ho zaujímalo. Všetko okrem mňa. Snažil som sa s ním od prvého dňa komunikovať, ale akosi ma ignoroval. Bol som pre neho neviditeľný. Na rodičov hľadel stále. Na návštevníkov hľadel stále. A ja som sa mohol aj roztrhať a nič. Podobnú skúsenosť má aj Hippo, ktorý chcel byť od počiatku jeho ošetrujúcim lekárom. Tiež ho úplne ignoroval. Bambíno spočiatku svoj život rozdelilo na tri jasne viditeľné fázy. Spánok, zvedavé oči a krik. Kričal len keď bol hladný alebo pokakaný, ale to bol spočiatku permanentne. Zvedavé oči...

Počas posledných mesiacov sme často chodievali do Žiliny a pri návrate späť sme sa vracali cez Rajecké Teplice. Pretože už prvá návšteva Rajeckých Teplíc v nás zanechala príjemné spomienky, zastavili sme sa tu opäť. Táto návšteva bola výnimočná, pretože to bol prvý výlet pre Žofku. Nie je s nami dlho. Má podobne pohnutý osud ako my dvaja s Hippom, len je jej príbeh ešte temnejší. Zatiaľ nám len naznačila, čo všetko zažila v minulosti a aj z toho mála sa mi ježia chlpy na tele. Zobrali sme ju do nášho obľúbeného parku s jazierkom. Teraz bolo čistejšie ako minule a dali sa v ňom dobre pozorovať plávajúce pstruhy. A nechýbali ani desiatky kačíc a dve labute, ktoré patria ku tunajším stále žijúcim zvieratám. Žofka je pre mňa trochu záhadou. Nielen že nepoznáme jej pôvod, ale ani poriadne nevieme určiť jej druh. Domnievame sa, že by mohla byť žirafou. Vyzerá ako mláďa bez krku a na bokoch má škvrny, ktorý by mohli naznačovať žirafí pôvod. Ale tie škvrny majú podivné tvary a farby. N...

Asi nie som jediný, kto až donedávna vôbec netušil, že v Starej Ľubovni je hrad. Dokonca sa musím priznať, že pre mňa aj Stará Ľubovňa bola miestom na mape, kde žijú len levy . Úplne opustený kúsok krajiny. Džungľa. Ak tam aj žili nejakí domorodci, tak boli sústredení len v úzkom okruhu okolo pohostinstiev. Všetci nezamestnaní a otrhaní. Kultúra poldecáka. Kultúrne pamiatky žiadne. Škaredo som sa mýlil. Naša cesta sa začala o deň skôr, keď sme pricestovali do kúpeľov v Starej Ľubovni. Tie sa nachádzajú pár kilometrov južnejšie od mesta. V nenápadnom údolí, ktoré by ste si od hlavnej cesty nevšimli.Tam sme prenocovali, ochutnali pramenitú vodu, do ktorej stačilo pridať už len liadok a uhlie a mohla sa použiť namiesto pušného prachu. Pri návrate z kúpeľov sme si skracovali cestu a zahli na novo vyzerajúci nadjazd, ktorý sa po pár desiatkach metrov pretransformoval na drgľovačku povedľa JRD. Paradoxne ale bola drgľovačka široká pre štyri autá vedľa seba. Odtiaľ sme zbehli dolu kopcom ...

Uprostred Rajeckých Teplíc je park, ktorý je tvorený veľkým umelým jazierkom. Jazierko je plné podivnej jazernej vegetácie, kačíc a labutí. Okolo neho sa dá prechádzať po chodníku, ktorý vedie popod obrovské stromy. Na veľa miestach je postavená terasa s kamenným zábradlím, ktorá je priamo nad vodou a keď sa tam zastavíte, kačice vám budú zobať z ruky. Teda ak v nej budete mať kúsok chleba. Bez chleba by som tam nechodil, pretože kačice čakajú od vás občerstvenie a ak sa ho nedočkajú, nemusia tento drsný žartík z vašej strany pochopiť. Celý tento príbeh sa ale začal úplne inak. Najprv sme chceli navštíviť hrad Lietava. Zastali sme v dedinke Majer, ktorá je presne pod hradom. Slnko pražilo nad hlavami. My sme boli grilovaní ako tie nemecké klobásky z Lídla. Ale hrad sa nezdal byť ďaleko. Preto sme začali stúpať po ceste hore. Vonku bolo krásne slnečné počasie a na tej ceste bolo presne tak isto ako na Sahare. Prešli sme asi dvesto metrov a už sme na slnku dychčali. Celá cesta síce ...

Väčšina návštevníkov ide do Svätého Antona s jasným cieľom. Prepátrať útroby kaštieľa. Naša výprava sem zamierila z ľudovejšieho dôvodu. Boli sme zúriví od hladu a potrebovali sme sa najesť, aby sme sa medzi sebou nepozabíjali. Je jasné, že to dopadlo úplne inak. Celá táto cesta sa začala pri kláštore Bzovík, ktorý sme skúmali doobeda a kde sme sa tentoraz spolu s Hippom zaviazali, že nebudeme hlavnými hviezdami filmu. Takže sme tam len absolvovali povinné točky pred kamerou a chudákovi Hippovi asi z filmu vystrihnú aj jeho jedinú hlášku: "Nemáme so sebou nejakú paštiku?". Potom sme sa ako veľkí páni odviezli až ku základom rozhľadne v Krupine. Vyliezli sme hore len preto, aby sme zistili, že tam fučí vetrisko a že je nepríjemný v kožuchu. Potom sme prešli cez dedinku Žibritov, kde sme okázalo ignorovali malú zvoničku uprostred dediny, v ktorej bol nasáčkovaný nejaký domorodec s vyzutými teniskami. Ignorovali sme aj malý rybník, ktorý javil známky rekreačného rybníka. Cesta...