V novembri sa nám narodilo bambíno. Teda ak mám byť presný, tak nie mne s Hippom, ale Robovi a Erike. Výrazne to zmenilo naše životy. Už sme neboli číslo jedna, už sme neboli hviezdami dňa a noci. Hviezdou sa stalo bábo a my sme sa museli na chvíľu stiahnuť.
Našťastie sa ukázalo, že naše bábätko patrí medzi vzorné a napriek tomu, že jeho opatera je náročná, dá sa pri ňom aj normálne žiť. Volá sa Petrík a je to malý lapaj. Už od prvého dňa pozeral zvedavo na svet a všetko ho zaujímalo. Všetko okrem mňa. Snažil som sa s ním od prvého dňa komunikovať, ale akosi ma ignoroval. Bol som pre neho neviditeľný. Na rodičov hľadel stále. Na návštevníkov hľadel stále. A ja som sa mohol aj roztrhať a nič. Podobnú skúsenosť má aj Hippo, ktorý chcel byť od počiatku jeho ošetrujúcim lekárom. Tiež ho úplne ignoroval.
Bambíno spočiatku svoj život rozdelilo na tri jasne viditeľné fázy. Spánok, zvedavé oči a krik. Kričal len keď bol hladný alebo pokakaný, ale to bol spočiatku permanentne. Zvedavé oči trvali päť minút. Zvyšok bol spánok. Údajne sa dá podľa kriku rozoznať, čo presne mu je. Možno sa to dá, ale podľa mňa kričal dovtedy, kým nedostal, čo chcel. Robo sa predo mnou hral na znalca a údajne dokázal rozoznať kaknutie od hladu a ciknutia. Vraj bolo ciknutie sprevádzané najstrašnejším krikom, pri ktorom tuhne krv v žilách a susedia sa vystrašene chúlia v kúte s vatou v ušiach. Ale potom som pochopil, že len logicky odhaduje, ktorá fáza mohla nastať a že kaknutie dosť často aj počuť a cítiť. A keď neuhádol, tak len postupne skúšal jednu z možností, kým z tých troch možností opatery Petríka netrafil tú správnu.
Bambíno bolo od počiatku životaschopné. Rodilo sa síce dva dni, ale potom nemalo ani žltačku, ani bolesti bruška ani obrátený životný cyklus. Chutilo mu jesť, nevyberalo si, či dostalo prsník alebo odsaté mliečko z fľaše. Neprekážalo mi ani keď mu tú fľašu ponúkli starí rodičia, čo dávalo Robovi a Erike priestor na odbehnutie. Priestor na nás im ale prvý mesiac aj tak neostal. Sedeli sme v posteli a mlčky sledovali bábo, ktoré sa uhniezdilo uprostred postele, kde bolo z každej strany opatrované. Teória nepoužívania cumlíka sa ukázala byť len teóriou a Petrík si cumlík nekompromisne vynútil.
Ku tým teóriám o bábätkách sa ešte musím vrátiť. Je ich neskutočne veľa a pravdepodobne fungujú len na to konkrétne bábo, ktoré autor teórie popisuje. Teda ak vôbec popisuje živé bábo a nie nejaký ideál, vycucaný z prsta. Napríklad teória o tom, že ho treba najprv prebaliť a potom dať napapať, aby už len sladko zaspalo je absolútna hlúposť. So železnou pravidelnosťou sa Peťulo najprv napapal a potom so slastným úsmevom pustil do plienky. Však som už písal, že je to loptoš.
To, čo som tu popísal pár vetami, trvalo tri mesiace. Navonok skoro žiadna zmena. Spánok, očká a krik. Ale hmotnosť rástla neuveriteľne rýchlo a niektoré veci sa mu ani nepodarilo obliecť a už z nich vyrástol. Priateľská rada pre starých rodičov. Naozaj nie je potrebné kupovať každý týždeň nejaké oblečenie, dieťa vystačí s tými pár kúskami a po troch mesiacoch sú mu tie z prvého mesiaca nanič. A keď kupujete, tak kupujte len vec, ktorú možno rozopnúť v oblasti cikáčika. Prípadne to možno ľahko z novorodenca stiahnuť. Keď to bude mať nejaké iné zapínanie (napríklad na chrbte), môže to byť akokoľvek krásne, rodičia to použijú raz a potom v zúrivosti prásknu do kúta. Výmena plienky musí byť svižná a nik nechce pri tom v noci tráviť hľadaním otvoru dlhé minúty a riskovať, že si pri tom obracaní nájde hovienko cestu až na krk. A ono si tú cestu nájde. Výmena plienky musí byť rýchla ako prvá pomoc. Otvoriť, utrieť, nakrémovať, nasadiť plienku a koniec. Je polnoc a rozospatá mátoha nemá chuť bojovať s oblečením.
Keď sme toto vydržali tri mesiace, bambíno sa usmialo. Najprv to bol len taký škľab a potom sme ešte musel čakať ďalšie dva týždne, kým z toho bol naozajstný úsmev. A potom to už išlo rýchlo. Množstvo úsmevov rástlo každý deň, bábo ručičkami mávalo ako Ikarus pred štartom a nožičky kopali do vzduchu ako na bicykli. Potom konečne Petrík uznal aj moju existenciu a mohol som do neho začať hustiť moje názory. Hippo mohol uskutočniť svoju scénku s prehliadkou pacienta, ktorý je následne označený za simulanta. Roztočnica žirafka skoro prišla o chvostík a Rexovi nestíhajú vyschnúť oslintané uši. Tých dvoch som zatiaľ nespomínal, ale dobre zapadli do našej bandy plyšákov. Dokonca aj Žofka má ožužlanú labku a svoje o žužlaní by som vedel povedať aj ja. Ale som charakter a nebonzujem na bábätko.
Našťastie sa ukázalo, že naše bábätko patrí medzi vzorné a napriek tomu, že jeho opatera je náročná, dá sa pri ňom aj normálne žiť. Volá sa Petrík a je to malý lapaj. Už od prvého dňa pozeral zvedavo na svet a všetko ho zaujímalo. Všetko okrem mňa. Snažil som sa s ním od prvého dňa komunikovať, ale akosi ma ignoroval. Bol som pre neho neviditeľný. Na rodičov hľadel stále. Na návštevníkov hľadel stále. A ja som sa mohol aj roztrhať a nič. Podobnú skúsenosť má aj Hippo, ktorý chcel byť od počiatku jeho ošetrujúcim lekárom. Tiež ho úplne ignoroval.
Bambíno spočiatku svoj život rozdelilo na tri jasne viditeľné fázy. Spánok, zvedavé oči a krik. Kričal len keď bol hladný alebo pokakaný, ale to bol spočiatku permanentne. Zvedavé oči trvali päť minút. Zvyšok bol spánok. Údajne sa dá podľa kriku rozoznať, čo presne mu je. Možno sa to dá, ale podľa mňa kričal dovtedy, kým nedostal, čo chcel. Robo sa predo mnou hral na znalca a údajne dokázal rozoznať kaknutie od hladu a ciknutia. Vraj bolo ciknutie sprevádzané najstrašnejším krikom, pri ktorom tuhne krv v žilách a susedia sa vystrašene chúlia v kúte s vatou v ušiach. Ale potom som pochopil, že len logicky odhaduje, ktorá fáza mohla nastať a že kaknutie dosť často aj počuť a cítiť. A keď neuhádol, tak len postupne skúšal jednu z možností, kým z tých troch možností opatery Petríka netrafil tú správnu.
Bambíno bolo od počiatku životaschopné. Rodilo sa síce dva dni, ale potom nemalo ani žltačku, ani bolesti bruška ani obrátený životný cyklus. Chutilo mu jesť, nevyberalo si, či dostalo prsník alebo odsaté mliečko z fľaše. Neprekážalo mi ani keď mu tú fľašu ponúkli starí rodičia, čo dávalo Robovi a Erike priestor na odbehnutie. Priestor na nás im ale prvý mesiac aj tak neostal. Sedeli sme v posteli a mlčky sledovali bábo, ktoré sa uhniezdilo uprostred postele, kde bolo z každej strany opatrované. Teória nepoužívania cumlíka sa ukázala byť len teóriou a Petrík si cumlík nekompromisne vynútil.
Ku tým teóriám o bábätkách sa ešte musím vrátiť. Je ich neskutočne veľa a pravdepodobne fungujú len na to konkrétne bábo, ktoré autor teórie popisuje. Teda ak vôbec popisuje živé bábo a nie nejaký ideál, vycucaný z prsta. Napríklad teória o tom, že ho treba najprv prebaliť a potom dať napapať, aby už len sladko zaspalo je absolútna hlúposť. So železnou pravidelnosťou sa Peťulo najprv napapal a potom so slastným úsmevom pustil do plienky. Však som už písal, že je to loptoš.
To, čo som tu popísal pár vetami, trvalo tri mesiace. Navonok skoro žiadna zmena. Spánok, očká a krik. Ale hmotnosť rástla neuveriteľne rýchlo a niektoré veci sa mu ani nepodarilo obliecť a už z nich vyrástol. Priateľská rada pre starých rodičov. Naozaj nie je potrebné kupovať každý týždeň nejaké oblečenie, dieťa vystačí s tými pár kúskami a po troch mesiacoch sú mu tie z prvého mesiaca nanič. A keď kupujete, tak kupujte len vec, ktorú možno rozopnúť v oblasti cikáčika. Prípadne to možno ľahko z novorodenca stiahnuť. Keď to bude mať nejaké iné zapínanie (napríklad na chrbte), môže to byť akokoľvek krásne, rodičia to použijú raz a potom v zúrivosti prásknu do kúta. Výmena plienky musí byť svižná a nik nechce pri tom v noci tráviť hľadaním otvoru dlhé minúty a riskovať, že si pri tom obracaní nájde hovienko cestu až na krk. A ono si tú cestu nájde. Výmena plienky musí byť rýchla ako prvá pomoc. Otvoriť, utrieť, nakrémovať, nasadiť plienku a koniec. Je polnoc a rozospatá mátoha nemá chuť bojovať s oblečením.
Keď sme toto vydržali tri mesiace, bambíno sa usmialo. Najprv to bol len taký škľab a potom sme ešte musel čakať ďalšie dva týždne, kým z toho bol naozajstný úsmev. A potom to už išlo rýchlo. Množstvo úsmevov rástlo každý deň, bábo ručičkami mávalo ako Ikarus pred štartom a nožičky kopali do vzduchu ako na bicykli. Potom konečne Petrík uznal aj moju existenciu a mohol som do neho začať hustiť moje názory. Hippo mohol uskutočniť svoju scénku s prehliadkou pacienta, ktorý je následne označený za simulanta. Roztočnica žirafka skoro prišla o chvostík a Rexovi nestíhajú vyschnúť oslintané uši. Tých dvoch som zatiaľ nespomínal, ale dobre zapadli do našej bandy plyšákov. Dokonca aj Žofka má ožužlanú labku a svoje o žužlaní by som vedel povedať aj ja. Ale som charakter a nebonzujem na bábätko.
Komentáre
Zverejnenie komentára