Macko sleduje, macko cestuje, macko komentuje

Tento rok bola zase bohatá úroda jabĺk a pôvodne sme z nich robili mušt. Časť muštu ale začala kvasiť a keď som to chcel už-už vyhodiť, napadlo ma nechať to dokvasiť na cider. Nič sa nedalo stratiť. My robíme mušt tak, že jablká odšťavíme do veľkého hrnca, pozberáme penu, ktorá sa na povrchu vytvorila a potom to prevaríme, zberáme penu z povrchu a nakoniec to horúce nalejeme do fliaš. Nie je to síce šetrné k vitamínom, ale kto chce vitamíny, ten sa rovno napije čerstvej šťavy. Toto robíme preto, aby sme mušt nemuseli skladovať v chladničke. Ale nie vždy to úplne vyjde a najmä po otvorení sa môže stať, že mušt začne samovoľne kvasiť. To bol aj náš prípad, lebo sme nemali dosť sklených fliaš a museli sme použiť plastové. Každý deň som v plastovej fľaši uvoľňoval tlak, aby nám to neexplodovalo a zhruba za 2-3 týždne sa kal usadil na dne. Mohli sme začať ochutnávať. Výsledok bol chuťovo geniálny. Nesmierne aromatický a keďže jablká boli mimoriadne sladké, stále tam tej sladkosti dosť ostal...

Neďaleko Banskej Bystrice, pri obci Slovenská Ľupča v údolí Driekyňa, sa nachádza lom s ružovým vápencom. V tejto bani sa našli skameneliny amonitov. Jediný problém je, že na internete nie je možné nájsť presné súradnice tejto bane. Podarilo sa mi nájsť iba informáciu, že baňa je povrchová a veľká približne 10 x 10 m. Na predbežné určenie jej miesta som použil online mapu, ktorá zobrazuje aj profil terénu. Na mape som postupne prehľadával celé údolie Driekyne a hľadal som miesto, ktoré sa podobá na povrchový lom. Údolie sa rozvetvuje na Suchú Driekyňu a Mokrú Driekyňu. Logickejšie vyzerala tá mokrá. A skutočne, na mape som takéto nádejné miesto objavil . Nachádza sa približne 300 až 500 m za poslednými víkendovými chatami, ktoré sa v údolí nachádzajú. Sadol som do auta a odviezol som sa k chatám. Pri tých chatách sa končí aj asfaltová cesta. Na tom mieste som zaparkoval. Ďalej som pokračoval pešo. Bolo krásne slnečné nedeľné ráno a v lesoch naokolo sa ozývali jelene. Na tom krátkom ú...

Po výprave za minerálmi na Piesky pri Španej Doline sme sa logicky dostali do bodu, v ktorom sme začali riešiť zásadný problém. Dobre, nazbierali sme tri kilá kameňov, ale čo s nimi ďalej? Deti kamene poumývali, ale stále sa zdali byť akési špinavé. A majú všetky tie kamene vôbec nejakú hodnotu? Doteraz sme videli minerály iba v múzeu. Tam sme ale videli najmä úplne iné kamene, než sme mali v rukách. A tak sme začali riešiť, či by sme sa nemali pozrieť na nejakú burzu. Spomenul som si, že každoročne u nás v Banskej Bystrici býva burza. Termín sme si našli, akurát že to malo byť až o tri mesiace. Z toľkého čakania by nás porazilo. A potom som našiel akýsi zoznam termínov všetkých búrz a už o týždeň mala byť burza v Banskej Štiavnici. Tam je od nás len na skok a tak padlo jednohlasné rozhodnutie. Ide sa do Štiavnice. Vlastne až také jednohlasné to nebolo, lebo manželka s dcérou s nami ísť nechceli. Chvíľu sme sa rozhodovali, či by sa nešli kúpať na tajchy, ale už sa leto skončilo a nakon...

Neďaleko Banskej Bystrice sa nachádza zaujímavá stará banícka osada Piesky. Dnes už zo starej osady nezostáva nič, nachádzajú sa tam už len staré haldy. A tieto haldy sa stali cieľom našej výpravy. Na haldách sa totiž dá nájsť minerál azurit , ktorého krásna modrá farba ma na prvý pohľad zaujala. Spýtal som sa syna, či by nechcel ísť na dobrodružnú výpravu a ten hneď súhlasil. Nikto z nás v minulosti minerály nezbieral. Vôbec sme netušili čo nás čaká. Vôbec sme netušili, kde na tej obrovskej halde máme azurity hľadať. Na internete som si len prečítal, že amatérski hľadači minerálov si majú počkať na dážď, ktorý umyje povrch haldy a potom ľahšie nájdu nejaký minerál. Čo myslíte že sa stalo deň pred našou výpravou? Presne ako na objednávku začalo pršať. Kto zažil tohtoročné leto, spomenie si na to, koľkokrát cez leto pršalo? Málo a napriek tomu zapršalo presne vtedy, keď sme mali vyraziť. Nič lepšie sa nemohlo stať. Do ruksaku som zabalil úplne obyčajnú motyčku do záhrady, lopatku a kla...

Tento príbeh sa začína na malom parkovisku za Horným Harmancom . Nachádza sa tu Harmanecký vodopád a kto sa neuspokojí s tým, odkiaľ tá voda do vodopádu tečie, môže sa spolu s nami vybrať na chvíľami desivú cestu hore dolinou k miestu, kde sa kedysi ťažil bazalt. Je to cesta nádhernou prírodou, počas ktorej nestretnete žiadneho človeka. Územie s množstvom medveďov, pokiaľ sa tam ale nebudete pohybovať v nevhodnom čase, neuvidíte ani jediného. Dolina Prašnica sa začína hneď za vodopádom. Spočiatku stúpa iba mierne a lesná cesta sa vlní pomedzi rôzne kamenné formácie. Názov Prašnica bol medzi obyvateľmi Slovenska populárny a v blízkom okolí nájdete ďalšiu Prašnicu smerom na Donovaly , blízko osady Horný Jelenec . Nedokázal som zistiť, či ten názov pochádza od huby prášnice, alebo sa na tých miestach v minulosti len prášilo, lebo ju ľudia hospodárskou činnosťou zbavili lesov. Alebo tie miesta mali v minulosti nejaký iný účel, ktorý sa stratil v čase. Skalné útvary sa objavujú hneď za vo...

Zejmarská roklina sa nachádza v Slovenskom raji , neďaleko dediny s názvom Dedinky . To je tá dedina, ktorá stojí na brehu Palcmanskej Maše . Nám sa javilo ako najrozumnejšie zastať na parkovisku v strede priehrady a odtiaľ sme cez mierny kopec prešli do údolia Biele vody , kde sa začína vstup do rokliny. Pri vstupe do rokliny je malý stánok, kde sa platí symbolické vstupné a potom už môžete pokračovať do mierneho kopca popri potoku a obdivovať, čo tam príroda nachystala. Cesta nie je nejako náročná. Prekonáte prevýšenie asi 250 metrov, čo je rozdiel medzi začiatkom trasy a horským hotelom Geravy . Väčšina trasy je podľa očakávania. Miestami sú miniatúrne vodopády, putujete povedľa potoka a postupne sa objavujete v krajine, kde začínajú prevládať skaly. Objavujú sa prvé rebríky, plošinky, miestami začnete mať pocit nebezpečenstva, keď sa chodník zmení na kovové plošinky ponad potok. Možno povedať, že tá cestička postupne graduje, pridáva vám čoraz náročnejšie prvky a skúša, či to preko...

 Chmarošský viadukt patrí k mimoriadne fotogenickým objektom na Slovensku. Týči sa vo výške nad cestou medzi Telgártom a Vernárom a je neprehliadnuteľný. Masívne kamenné podporné piliere sa týčia do výšky nad úzkym údolím. Železnica je z oboch strán ukrytá v hlbokých lesoch a len na krátkom úseku sa objavuje samotný viadukt. Na pohľad je síce krásny, omnoho horšie ale dopadá pokus o jeho odfotenie.  Napríklad na Google Mapy si môžete ľahko skontrolovať, že väčšina fotografií pôsobí zle. Odhliadnime od toho, že veľa ľudí ho odfotí nakrivo, alebo v podivnej skreslenej perspektíve. Ten objekt je proste tak veľký, že je náročné ho dostať do objektívu a súčasne dosiahnuť aj to, aby vyzeral dobre. Ja som sa pri viadukte ocitol podvečer. Slnko bolo občas zahalené mrakmi a tak sa na pilieroch viaduktu objavovali tiene, ktoré počas dňa nevidíte. Bol to ale boj o sekundy. Kým som išiel pešo z parkoviska povedľa cesty, mal som len pár minút na to, aby som zachytil krásne tiene a svetlo ...

 Frankfurtská polievka svojou chuťou poteší aj milovníkov párkov, aj milovníkov hustej polievky. V tomto prípade nie je dávkovanie surovín vôbec kritické a môžete si z každej zložky dať toľko, koľko práve máte k dispozícii. My používame jedno veľké balenie z Lídla a ako milovníci párkov si na raňajky dáme párky a zo zvyšku večer varím polievku. Suroviny 1 cibuľa Olej Čierne korenie 500 g párkov Červená paprika 1 lyžica hladkej múky Bujón alebo vývar 500 g zemiakov Soľ Petržlenová vňať Postup Na oleji osmažíme cibuľu. Pridáme čierne korenie. Kým sa cibuľa smaží, máme čas pokrájať párky. V našom prípade sme použili asi pol kila párkov. Pripravíme si aj vriacu vodu, alebo vývar. Dobré výsledky dosiahnete s kuracím alebo hovädzím. V druhom prípade bude chuť o čosi výraznejšia. Do osmaženej cibule prisypeme párky, premiešame a po niekoľkých minútach ich posypeme červenou paprikou. Poriadne, aby bolo papriku na tých párkoch vidieť. Premiešame to, aby sa paprika obalila olejom a pustila f...

Harmanecká jaskyňa je povinná jazda pre každého, kto býva v Banskej Bystrici. A asi preto som ju nikdy nevidel. Manželka v nej už bola a čosi ju stále odrádzalo, aby tam išla po druhýkrát. Ale jedného dňa nastal nádejný okamih a môj Peťko prejavil o jaskyňu záujem. Keď sme prišli na parkovisko pod jaskyňou, skoro sme nemali kde zastať. Posledné miesto sa nám ušlo pri múre reštaurácie Čierna ovca . Kedysi som tam aj jedol a mám pocit, že som tam bol spokojný. Vzhľadom na prostredie a interiér človek prežije aj mierne vyššie ceny. K jaskyni sa dostanete tak, že prejdete cez cestu a pustíte sa po lesnom chodníku hore kopcom. Väčšina návštevníkov asi ani netuší, že sa pôjde do poriadneho kopca. My sme to tušili a náhradné tričko bola nutnosť. Na druhej strane cesty sú vypísané otváracie hodiny prehliadok a keďže v našom prípade mala byť prehliadka o pol hodiny, mohli sme sa rozhodnúť, či pôjdeme piánko a bude hodinu čakať na vstup, alebo sa doslova rozbehneme hore. Zvolili sme tú druhú mož...

Je leto a dozrieva mangold. Táto zelenina s gigantickými listami poslúži ako základ rozmanitých pokrmov. Súčasne s mangoldom mi dozrieva veľa paradajok a tak som obe zeleniny skombinoval do jedného jedla. Suroviny  Mangold (asi 10 listov) 3 veľké paradajky Olej Čierne korenie Cibuľa Cesnak Soľ Bazalka Cukor  Postup Vo woku rozohrejte olej, pridajte čierne korenie a opražte na ňom cibuľu. Kým sa praží cibuľa, posekajte dva strúčiky cesnaku a pridajte ich do woku. Medzitým umyte listy mangoldu a vykrojte stonky. Nechajte iba listy a tie pokrájajte na pásiky. Mangoldu by malo byť toľko, aby zaplnil celý wok. Keď ho pridáte, zamiešajte. Veľmi rýchlo zmäkne a výrazne zmenší objem. Pridajte nakrájané paradajky, soľ a bazalku. Paradajky budú potrebovať asi 5 minút, aby sa v zmesi rozvarili a obalili mangold. Keď máte zmes hotovú a paradajky vytvorili kašu (nemusíte ich úplne rozvariť), odstavte a dolaďte kyslosť paradajok cukrom tak, aby to na jazyku spolu dobre ladilo. Môžete to jes...

 Druhý z dvojice menuetov, pôvodne prisudzovaných Johannovi Sebastianovi Bachovi. Pôvodne sa táto skladba prisudzovala Johannovi Sebastianovi Bachovi, pretože sa nachádzala v  Zápisníku pre Annu Magdalénu , ale neskôr sa zistilo, že Bach si skladbu, patriacu inému skladateľovi, vypočul a zapísal bez toho, aby uviedol, komu patrilo autorstvo. Pravý autor sa zistil až v roku 1970. Druhý menuet má smutnejšiu melódiu, ale opäť možno povedať, že sa autorovi podaril. Keď si ich súčasne vypočujete, rukopis autora je ľahko rozoznateľný. Christian Petzold - Minuet in G Minor, BWV Anh. 115 by Robo Ulbricht

Pôvodne sa táto skladba prisudzovala Johannovi Sebastianovi Bachovi, pretože sa nachádzala v Zápisníku pre Annu Magdalénu , ale neskôr sa zistilo, že Bach si skladbu, patriacu inému skladateľovi, vypočul a zapísal bez toho, aby uviedol, komu patrilo autorstvo. Pravý autor sa zistil až v roku 1970. Z tvorby Christiana Petzolda sa toho veľa nezachovalo. Tento menuet je ten známejší z dvojice menuetov, uvedených v zápisníku. Menuet je párový tanec francúzskeho pôvodu v 3/4 takte. Tento má 2x16 taktov, čiže zodpovedá očakávaniu, že sa jedná o tanečnú hudbu tej doby. Christian Petzold - Minuet in G Major, BWV Anh. 114 by Robo Ulbricht

Neďaleko Ružomberka sa nachádza obec Likavka a nad ňou, na malom kopci je hrad Likava. Keďže tam momentálne aj intenzívne stavajú obchvat Ružomberka, mali sme trochu problém v obci nájsť parkovanie. Presne na mieste, kde je vyznačené parkovisko pre návštevníkov hradu, je momentálne sklad stavebného materiálu. Ale nejako sme tam zastali tak, aby sme nikoho neblokovali a vyrazili sme k hradu. Cesta tam vedie po poslednej uličke v osade, popod rozostavaný most, cez lesík, na konci ktorého musíte vystúpať do šialene strmého kopca. Našťastie len 20 metrov, ale aj tak je to pre menšie deti výzva. A potom už len po poľnej ceste prídete ku vstupu do hradu. Tam si kúpite relatívne drahé vstupne a môžete prehliadať hrad. Alebo presnejšie povedané, len asi tretinu hradu, lebo prístupná je iba prvá veža a nádvorie. Zvyšok je v havarijnom stave a nedostanete sa tam. Čo je škoda, lebo tam je to najlepšie. Na priložených fotografiách je jasne vidno, aké vysoké múry tam sú. A tie sú asi aj problémom, ...

 V lete, keď na záhrade dozrieva veľa čerstvého kôpru, môžete vyskúšať túto zeleninovú polievku. Pokiaľ do nej nasypete veľa kôpru, budete prekvapení lahodnou a voňavou polievkou. Suroviny 2 mrkvy 2 zemiaky veľa kôpru Ostatné suroviny olej čierne korenie 1 cibuľa 1 lyžica hladkej múky 1 kurací bujón pol litra vody smotana na varenie tymián soľ ocot Postup Na oleji opražíme cibuľu a čierne korenie. Keď je mierne zhnednutá, prisypeme múku a urobíme zápražku. Prilejeme vodu, vhodíme kocku bujónu a trochu povaríme. Vody prilejte toľko, aby nebola polievka v tej chvíli príliš hustá, pretože sa pridávaním ďalších surovín zahustí. Pridajte pokrájanú mrkvu a zemiaky pokrájané na kocky. Nechajte uvariť. V kuchte je to 5 minút, v obyčajnom hrnci počkajte, kým nebudú zemiaky mäkké. Na záver prisypte tymián a prilejte smotanu. Prevarte, ochutnajte a dolaďte chuť soľou. Prilejte za lyžicu octu, premiešajte a na záver nasypte do polievky veľa kôpru. Ideálne je, ak máte čerstvý kôpor, ale pokojne...

Hundertwasserhaus je jeden z objektov, ktoré sa nedajú dobre odfotiť, pretože je to vysoký dom, zastrčený medzi ostatnými domami na ulici Kegelgasse. Pre našinca menej krkolomný názov ulice a na názov domu si tiež po čase nejako zvyknete. Preto som si pomohol ilustračným obrázkom, vygenerovaným pomocou UI v duchu originálu. Na miesto sme prišli metrom po oranžovej trase na stanicu Rochusgasse a odtiaľ sme išli uličkami pešo. Je to pomerne blízko a aj uprostred horúceho leta bolo na niektorých uličkách príjemne. Rástlo tam veľa starých stromov, ktoré zmierňovali horúčavu. Samotné miesto vám na konci signalizujú skupinky turistov, ktorí sa tam potulujú, alebo posedávajú na každej voľnej lavičke alebo múriku. Dom sa javí byť starobylým, ale pochádza z roku 1985. Dovnútra sa asi nedostanete, ale aj jeho okolie je zaujímavé. Všetko je tam také krivolaké, na ulici je umelo spravená terénna vyvýšenina a spodok domu je obložený rozbitými dlaždicami. Stojí tam aj fontána, ktorá je tiež ozdoben...

Tento vodopád sme si vybrali na malý výlet za schladením, pretože v ten deň bolo v Banskej Bystrici neuveriteľne horúco. Vodopád sa nachádza blízko osady Horný Harmanec , čo je v dnešných časoch len zopár domov pri ceste, ale dakedy bola pravdepodobne väčšia a slúžila pre potreby uhliarov, ktorí v okolitých horách ťažili drevo a pálili ho na drevené uhlie. Najbližšie miesto pri vodopáde, kde sa dá parkovať smerom od Banskej Bystrice, je na odbočke k horskému hotelu Kráľova studňa, kde sa dá bez problémov nájsť niekoľko miest tesne vedľa kamenného oporného múra. Z druhej strany je možnosť zaparkovať hneď pri vodopáde, na krátkej poľnej ceste, ktorá vedie k akejsi opustenej bráne. Ale je to trošku v zákrute, takže ľahko prefrčíte povedľa, ak nebudete dávať pozor. Poľná cesta je hneď vedľa veľkej tabule, ktorá upozorňuje na horský hotel, takže keď ju zbadáte, okamžite brzdite. Vodopád je hneď vedľa druhej poľnej cesty, ktorá smeruje hore do údolia. Podľa mapy sa volá Dolná Prašnica . Na p...

Staré železničné stanice ukrývajú rôzne tajomstvá. V rozsiahlych priestoroch sa nachádzajú budovy, sklady a kadejaké podivné dvory, kam nik nechodí. Nákladná stanica vo Zvolene je jednou z takých staníc, ktoré ukrývajú históriu. Stanica sa rozkladá po oboch stranách železnice a obe časti sú spojené železným mostom. Z mosta sa dajú odfotiť niektoré miesta, kam sa nedá vkročiť. Napríklad sklad ošarpaných značiek. Keďže je to nákladná stanica, všade sa nachádza množstvo vagónov, lokomotív a rôznorodých vecí, ktoré sa zdajú byť ledabolo nahádzané povedľa koľajníc. Oceľové konštrukcie vytvárajú na fotografiách spleť čiar. Veľmi sa mi páčilo jedno miesto, ktoré bolo z mosta dobre viditeľné. Postupne sa rozvetvujúca pavučina koľajníc. A na každej odbočke stál úplne iný vlak. Most je starý a ošarpaný a lepšie vyzerá na čiernobielej fotografii. Podľa obrázku je vidno, že som fotografoval v zime, v poriadne sychravom období. Po moste chodilo minimum ľudí a na zaujímavú fotografiu som musel čakať...

 Kláštor v Hronskom Beňadiku je známy a každý, kto prešiel cestou do Levíc okolo neho sa musel zamyslieť, ako to vyzerá tam hore na skale. Pred rokmi sme sa tam s manželkou zastavili akurát vtedy, keď tam prišiel aj autobus plný spevákov, ktorí neodolali akustike kostola a precvičili si v ňom svoje piesne. Nedávno sme sa v okolí kláštora ocitli až podvečer, keď je už kláštor oficiálne zatvorený a tak sa dalo poprechádzať len po nádvorí. Akurát sa začalo stmievať a vežičky boli už osvetlené. Pomedzi stromy na nádvorí to vytváralo zaujímavý efekt. Osvetlená vežička kláštora. Vyzeralo to tam úplne inak, ako cez deň. Rád by som to miesto videl tak, ako vyzeralo v stredoveku. To ešte nemali umelé osvetlenie a tak v tom čase na nádvorí možno horeli slabým svetlom fakle, stúpal z nich čierny dym a celé to mihotavé svetlo muselo na prípadného návštevníka pôsobiť ako tajomný hrad, v ktorého okolí sa práve otvárajú hroby a všetko čo sa nestihlo schovať do bezpečia za hrubé múry, musí očakáva...