Preskočiť na hlavný obsah

Mineralogická výprava amatérov na Piesky

Neďaleko Banskej Bystrice sa nachádza zaujímavá stará banícka osada Piesky. Dnes už zo starej osady nezostáva nič, nachádzajú sa tam už len staré haldy. A tieto haldy sa stali cieľom našej výpravy. Na haldách sa totiž dá nájsť minerál azurit, ktorého krásna modrá farba ma na prvý pohľad zaujala. Spýtal som sa syna, či by nechcel ísť na dobrodružnú výpravu a ten hneď súhlasil.

Nikto z nás v minulosti minerály nezbieral. Vôbec sme netušili čo nás čaká. Vôbec sme netušili, kde na tej obrovskej halde máme azurity hľadať. Na internete som si len prečítal, že amatérski hľadači minerálov si majú počkať na dážď, ktorý umyje povrch haldy a potom ľahšie nájdu nejaký minerál. Čo myslíte že sa stalo deň pred našou výpravou? Presne ako na objednávku začalo pršať. Kto zažil tohtoročné leto, spomenie si na to, koľkokrát cez leto pršalo? Málo a napriek tomu zapršalo presne vtedy, keď sme mali vyraziť. Nič lepšie sa nemohlo stať.

Do ruksaku som zabalil úplne obyčajnú motyčku do záhrady, lopatku a kladivo. A pre istotu ochranné okuliare, ak by sme kdesi kladivom trieskali, aby nám úlomky neodfrkli do oka. Zopár sáčkov na vzorky a vodu. Autom sme sa odviezli na Šachtičky a pobrali sme sa smerom na sedlo Dolný Šturec, popod Glezúr a chodníkom na haldy. Na Piesky sa dá normálne dostať dvomi cestami. Prvá je zo Starých Hôr a druhá je táto spomínaná cesta. Rozdiel je len v tom, kam na haldu prídete. Zo Starých Hôr prídete ku spodnej časti haldy, zatiaľ čo naša cesta nás zaviedla na samý vrchol. Je to aj kratšia cesta a najmä sme išli len po rovine. Aj s dieťaťom sme tam prišli za 45 minút. Ľahko to zopakujete po nás, len si na mape všimnite, kde treba pod Glezúrom odbočiť na nenápadný chodník, ktorý nie je v prírode nijako označený. Po ňom prejdete 100-200 metrov a ste na mieste.

Už prístupový chodník bol zaujímavý. Hneď na začiatku je akási prepadlina s minijaskyňou v úbočí. Celkom jasne bolo vidno, že kúsok ďalej vedľa chodníka ktosi kopal a spod koreňov stromov vyťahoval kamene. Drobnými úlomkami minerálov to tam bolo posiate. Ale dlho sme sa nezastavovali, lebo na tom mieste bzučali komáre.

Onedlho sme zastali na vrchole haldy a vrhli sme sa do hľadania. Je tam malá rovinka medzi drobnejšími smrekmi, uprostred ktorej je kus zhrdzaveného lana. A čo je najdôležitejšie, boli tam aj azurity. Síce malé, ale už po minúte syn s krikom doniesol prvý kúsok. Naozaj bol modrý a napriek miernemu zaprášeniu sme hneď s istotou vedeli, že je to on, prvý azurit. S nadšením sme sa rozpŕchli a pár minút sme to tam prehľadávali a tešili sa z každého drobného nálezu. Ale potom sme si uvedomili, že tie drobné centimetrové úlomky nie sú úplne zodpovedajúce námahe, ktorú sme do hľadania dávali. Zastavili sme sa a porozhliadli po okolí.

Stáli sme na vrchole haldy. Pomedzi stromy sa chodník premenil na cestu, ktorá klesala kamsi do údolia. Oproti bola obrovská halda, ktorá nebola pokrytá vegetáciou, iba na vrchole sa týčila skupinka stromov. Smerom doprava sa otváralo údolie, kde dolu bolo možné tušiť ďalšie haldy v lokalite Richtárová. A tým istým smerom, len priamo pod nohami bol strmý svah posiaty samými kameňmi. Dnes už viem, že ho hľadači nazývajú Amfiteáter. Naozaj pripomína starú antickú pamiatku. Vrchol amfiteátra bol miestami prekopaný jamami rôznej veľkosti. Držali sme sa pravidla, že kde sme videli jamu, tam sme hrabali aj my. Naše hrabanie bolo skôr také záhradkárske. Kde-tu sme rozryli suť a hľadali sme to, čo nenašli tí pred nami. Ale mám pocit, že sme aj tak viac našli priamo na povrchu, než niekde pod povrchom. Naozaj sa potvrdilo to, že bol povrch haldy dažďom umytý a stačilo pozerať pod nohy. Nabrali sme asi kilo skál a pokračovali po ceste dolu.


Onedlho sme došli na miesto, kde po ľavej strane bolo vidno silne erodovaný kamenný svah. Skala bola rozpukaná a na povrch vykukovali hrdzavočervené zlúčeniny železa. Chvíľu sme sa v tom prehrabávali, ale nedokázali sme uhádnuť, či toto niekto zbiera. Miestami som mal pocit, že sú tam v puklinách aj akési drobné kryštáliky, ale viac to pripomínalo obyčajnú hrdzu. Odtiaľ sme prešli k úpätiu protiľahlej haldy a pomedzi stromy sme zospodu pozerali, či tam čosí nenájdeme. Zo svahu trčali staré brvná, ktoré držali ten svah na mieste. Ponachádzali sme tam prevažne skaly pokryte zelenými minerálmi, ale všetko iba v drobnej vrstve. Azurity žiadne.

Pokračovali sme doľava po úpätí svahu, preliezli sme cez kopu omnoho väčších balvanov, ktoré vyzerali novodobejšie a začali sme sa štverať na haldu. Bol tam akýsi náznak chodníka, ktorý nás doviedol až ku stromom. Kamene na halde tam mali úplne inú štruktúru. Ale to už slnko nemilosrdne pripekalo a akosi sme prestávali mať chuť do toho kopať. Na povrchu sme nevideli prakticky nič. Pod stromami sme sa zastavili, zjedli nachystaný obed a dohodli sme sa, že nám asi kopania stačilo. A tak sme sa pobrali chodníkom dolu k miestu, kde sme zastali na rovnakom mieste pod touto haldou. Ešte sme našli silu pokračovať po úpätí haldy, tentoraz doprava, až sme došli ku spodnému okraju Amfiteátra. Tam sme opäť naďabili na azurity. Ale tam sme už hľadali naozaj ako z rýchlika. Ale napriek tomu sme tam ešte našli nejaké vzorky. Celkovo sme nabrali asi tri kilogramy kameňov.






Niesť to všetko naspäť už nebola až taká veľká zábava, ale nejako sme to zvládli. Poviem úprimne, že sme sa dosť tešili, keď sme boli naspäť pri aute. Ale prvá výprava bola za nami a našli sme nejaké minerály. To bolo to hlavné. Po návrate domov sme si oddýchli a keď sa večer domov vrátila aj dcéra, deti sa vrhli do čistenia úlovkov. Poctivo všetky skaly poumývali a nakládli v kuchyni na pracovnú dosku. Tam bolo vidno, že sme toho našli síce veľa, ale skoro všetko bolo skôr drobné. Medzi tým sa vynímali zo štyri kamene, ktoré javili akú-takú hodnotu. Lenže akú vlastne hodnotu predstavovali. To som v tej chvíli nedokázal ani náhodou povedať. A tak nasledovala logická otázka. To čo ležalo na stole, malo to vôbec nejakú hodnotu? Na to nie je vôbec jednoduché odpovedať, ale napadlo ma, že si môžeme pozrieť nejaké stránky na Internete a porovnať ponúkané kamene aj s cenou s tým, čo sme mali na stole.

Ale potom ma napadla ešte iná myšlienka. Však sa na Slovensku pomerne často organizujú mineralogické burzy. Nemali by sme na nejakú zájsť a porozprávať sa s tými, čo tam vystavujú? A zhodou okolností sme našli, že už o týždeň bude burza minerálov v Banskej Štiavnici. Aj na tú sme sa vypravili, ale to už je úplne iný príbeh.

Komentáre

Obľúbené príspevky z tohto blogu

Chytrô - stredoveká cesta a vodopády

Cez víkend sme sa hrali na archeológov a vrhli sme sa na prieskum stredovekého rumpálu, ktorým pred mnohými storočiami vyťahovali vozy do strmého kopca. Skúmali sme lokalitu Chytrô, čo je dolina hneď vedľa dedín Rybô, Valentová a Prášnica. Zdanlivo ničím zaujímavé miesto, ale práve tu natočil Paľo Bielik známe scény z filmu Vlčie diery . A tu aj padla megalavína, čo zabila osemnásť ľudí. Do údolia sme sa dostali z hlavnej cesty z Banskej Bystrice na Donovaly. V polovici bola odbočka na Horný Jelenec a tam sme prešli na uzučkú, miestami rozbitú cestu, ktorá smeruje až na koniec údolia. Ale až tak ďaleko sme nešli. Približne v polovici je odbočka a tam sme zastali. Ďalej by sme si trúfli iba na služobnom aute a také nik z nás nemal. Po tejto poľnej ceste sme pomaly prešli smerom na sever až ku miestu, kde je drevený panel s informáciami o našej stredovekej ceste. Tam sme zišli z poľnej cesty a ďalej pokračovali po lesnom chodníku. Chodník viedol povedľa potoka a už po pár metroch sa to...

Zejmarská roklina

Zejmarská roklina sa nachádza v Slovenskom raji , neďaleko dediny s názvom Dedinky . To je tá dedina, ktorá stojí na brehu Palcmanskej Maše . Nám sa javilo ako najrozumnejšie zastať na parkovisku v strede priehrady a odtiaľ sme cez mierny kopec prešli do údolia Biele vody , kde sa začína vstup do rokliny. Pri vstupe do rokliny je malý stánok, kde sa platí symbolické vstupné a potom už môžete pokračovať do mierneho kopca popri potoku a obdivovať, čo tam príroda nachystala. Cesta nie je nejako náročná. Prekonáte prevýšenie asi 250 metrov, čo je rozdiel medzi začiatkom trasy a horským hotelom Geravy . Väčšina trasy je podľa očakávania. Miestami sú miniatúrne vodopády, putujete povedľa potoka a postupne sa objavujete v krajine, kde začínajú prevládať skaly. Objavujú sa prvé rebríky, plošinky, miestami začnete mať pocit nebezpečenstva, keď sa chodník zmení na kovové plošinky ponad potok. Možno povedať, že tá cestička postupne graduje, pridáva vám čoraz náročnejšie prvky a skúša, či to preko...

Francis Scott Fitzgerald - Veľký Gatsby

Knihu som si kúpil niekedy v období, keď v televízii bežala repríza filmu s Leonardom DiCapriom . Pár rokov mi ležala v skrini, pretože popri dvoch malých deťoch som si stále na ňu nenašiel čas. Ale ako deti pomaly rastú a večer si čítame rozprávky, mám už potom trochu času, počas ktorého môžem čítať. Príbeh je jednoduchý. Nick Carraway príde do New Yorku, aby tu skúsil svoje šťastie ako obchodník s cennými papiermi. S kolegom si chcú prenajať dom, ale ako to už v knihách býva, kolega od bývania odskočí a Nick sa ocitne sám na predmestí (ale na brehu mora) v ošarpanom dome a hneď vedľa stojí obrovská vila, ktorá patrí Gatsbymu. Boháčovi, o ktorom Nick nič nevie. Oproti cez záliv je vila, kde žije Daisy, Nickova vzdialená sesternica spolu so svojim mužom Tomom. Pravdepodobné miesto na mape, kam svoju knihu zasadil Fitzgerald je na priloženej mape. Umiestnenie Gatsbyho vily nie je náhodné, pretože postupne sa v knihe dozvieme o Gatsbyho vzťahu k Daisy. Príbeh nám rozpráva Nick, kto...