Neďaleko Banskej Bystrice sa nachádza zaujímavá stará banícka osada Piesky. Dnes už zo starej osady nezostáva nič, nachádzajú sa tam už len staré haldy. A tieto haldy sa stali cieľom našej výpravy. Na haldách sa totiž dá nájsť minerál azurit, ktorého krásna modrá farba ma na prvý pohľad zaujala. Spýtal som sa syna, či by nechcel ísť na dobrodružnú výpravu a ten hneď súhlasil.
Nikto z nás v minulosti minerály nezbieral. Vôbec sme netušili čo nás čaká. Vôbec sme netušili, kde na tej obrovskej halde máme azurity hľadať. Na internete som si len prečítal, že amatérski hľadači minerálov si majú počkať na dážď, ktorý umyje povrch haldy a potom ľahšie nájdu nejaký minerál. Čo myslíte že sa stalo deň pred našou výpravou? Presne ako na objednávku začalo pršať. Kto zažil tohtoročné leto, spomenie si na to, koľkokrát cez leto pršalo? Málo a napriek tomu zapršalo presne vtedy, keď sme mali vyraziť. Nič lepšie sa nemohlo stať.
Do ruksaku som zabalil úplne obyčajnú motyčku do záhrady, lopatku a kladivo. A pre istotu ochranné okuliare, ak by sme kdesi kladivom trieskali, aby nám úlomky neodfrkli do oka. Zopár sáčkov na vzorky a vodu. Autom sme sa odviezli na Šachtičky a pobrali sme sa smerom na sedlo Dolný Šturec, popod Glezúr a chodníkom na haldy. Na Piesky sa dá normálne dostať dvomi cestami. Prvá je zo Starých Hôr a druhá je táto spomínaná cesta. Rozdiel je len v tom, kam na haldu prídete. Zo Starých Hôr prídete ku spodnej časti haldy, zatiaľ čo naša cesta nás zaviedla na samý vrchol. Je to aj kratšia cesta a najmä sme išli len po rovine. Aj s dieťaťom sme tam prišli za 45 minút. Ľahko to zopakujete po nás, len si na mape všimnite, kde treba pod Glezúrom odbočiť na nenápadný chodník, ktorý nie je v prírode nijako označený. Po ňom prejdete 100-200 metrov a ste na mieste.
Už prístupový chodník bol zaujímavý. Hneď na začiatku je akási prepadlina s minijaskyňou v úbočí. Celkom jasne bolo vidno, že kúsok ďalej vedľa chodníka ktosi kopal a spod koreňov stromov vyťahoval kamene. Drobnými úlomkami minerálov to tam bolo posiate. Ale dlho sme sa nezastavovali, lebo na tom mieste bzučali komáre.
Onedlho sme zastali na vrchole haldy a vrhli sme sa do hľadania. Je tam malá rovinka medzi drobnejšími smrekmi, uprostred ktorej je kus zhrdzaveného lana. A čo je najdôležitejšie, boli tam aj azurity. Síce malé, ale už po minúte syn s krikom doniesol prvý kúsok. Naozaj bol modrý a napriek miernemu zaprášeniu sme hneď s istotou vedeli, že je to on, prvý azurit. S nadšením sme sa rozpŕchli a pár minút sme to tam prehľadávali a tešili sa z každého drobného nálezu. Ale potom sme si uvedomili, že tie drobné centimetrové úlomky nie sú úplne zodpovedajúce námahe, ktorú sme do hľadania dávali. Zastavili sme sa a porozhliadli po okolí.
Stáli sme na vrchole haldy. Pomedzi stromy sa chodník premenil na cestu, ktorá klesala kamsi do údolia. Oproti bola obrovská halda, ktorá nebola pokrytá vegetáciou, iba na vrchole sa týčila skupinka stromov. Smerom doprava sa otváralo údolie, kde dolu bolo možné tušiť ďalšie haldy v lokalite Richtárová. A tým istým smerom, len priamo pod nohami bol strmý svah posiaty samými kameňmi. Dnes už viem, že ho hľadači nazývajú Amfiteáter. Naozaj pripomína starú antickú pamiatku. Vrchol amfiteátra bol miestami prekopaný jamami rôznej veľkosti. Držali sme sa pravidla, že kde sme videli jamu, tam sme hrabali aj my. Naše hrabanie bolo skôr také záhradkárske. Kde-tu sme rozryli suť a hľadali sme to, čo nenašli tí pred nami. Ale mám pocit, že sme aj tak viac našli priamo na povrchu, než niekde pod povrchom. Naozaj sa potvrdilo to, že bol povrch haldy dažďom umytý a stačilo pozerať pod nohy. Nabrali sme asi kilo skál a pokračovali po ceste dolu.
Onedlho sme došli na miesto, kde po ľavej strane bolo vidno silne erodovaný kamenný svah. Skala bola rozpukaná a na povrch vykukovali hrdzavočervené zlúčeniny železa. Chvíľu sme sa v tom prehrabávali, ale nedokázali sme uhádnuť, či toto niekto zbiera. Miestami som mal pocit, že sú tam v puklinách aj akési drobné kryštáliky, ale viac to pripomínalo obyčajnú hrdzu. Odtiaľ sme prešli k úpätiu protiľahlej haldy a pomedzi stromy sme zospodu pozerali, či tam čosí nenájdeme. Zo svahu trčali staré brvná, ktoré držali ten svah na mieste. Ponachádzali sme tam prevažne skaly pokryte zelenými minerálmi, ale všetko iba v drobnej vrstve. Azurity žiadne.
Pokračovali sme doľava po úpätí svahu, preliezli sme cez kopu omnoho väčších balvanov, ktoré vyzerali novodobejšie a začali sme sa štverať na haldu. Bol tam akýsi náznak chodníka, ktorý nás doviedol až ku stromom. Kamene na halde tam mali úplne inú štruktúru. Ale to už slnko nemilosrdne pripekalo a akosi sme prestávali mať chuť do toho kopať. Na povrchu sme nevideli prakticky nič. Pod stromami sme sa zastavili, zjedli nachystaný obed a dohodli sme sa, že nám asi kopania stačilo. A tak sme sa pobrali chodníkom dolu k miestu, kde sme zastali na rovnakom mieste pod touto haldou. Ešte sme našli silu pokračovať po úpätí haldy, tentoraz doprava, až sme došli ku spodnému okraju Amfiteátra. Tam sme opäť naďabili na azurity. Ale tam sme už hľadali naozaj ako z rýchlika. Ale napriek tomu sme tam ešte našli nejaké vzorky. Celkovo sme nabrali asi tri kilogramy kameňov.
Niesť to všetko naspäť už nebola až taká veľká zábava, ale nejako sme to zvládli. Poviem úprimne, že sme sa dosť tešili, keď sme boli naspäť pri aute. Ale prvá výprava bola za nami a našli sme nejaké minerály. To bolo to hlavné. Po návrate domov sme si oddýchli a keď sa večer domov vrátila aj dcéra, deti sa vrhli do čistenia úlovkov. Poctivo všetky skaly poumývali a nakládli v kuchyni na pracovnú dosku. Tam bolo vidno, že sme toho našli síce veľa, ale skoro všetko bolo skôr drobné. Medzi tým sa vynímali zo štyri kamene, ktoré javili akú-takú hodnotu. Lenže akú vlastne hodnotu predstavovali. To som v tej chvíli nedokázal ani náhodou povedať. A tak nasledovala logická otázka. To čo ležalo na stole, malo to vôbec nejakú hodnotu? Na to nie je vôbec jednoduché odpovedať, ale napadlo ma, že si môžeme pozrieť nejaké stránky na Internete a porovnať ponúkané kamene aj s cenou s tým, čo sme mali na stole.
Ale potom ma napadla ešte iná myšlienka. Však sa na Slovensku pomerne často organizujú mineralogické burzy. Nemali by sme na nejakú zájsť a porozprávať sa s tými, čo tam vystavujú? A zhodou okolností sme našli, že už o týždeň bude burza minerálov v Banskej Štiavnici. Aj na tú sme sa vypravili, ale to už je úplne iný príbeh.
Komentáre
Zverejnenie komentára