Po výprave za minerálmi na Piesky pri Španej Doline sme sa logicky dostali do bodu, v ktorom sme začali riešiť zásadný problém. Dobre, nazbierali sme tri kilá kameňov, ale čo s nimi ďalej? Deti kamene poumývali, ale stále sa zdali byť akési špinavé. A majú všetky tie kamene vôbec nejakú hodnotu? Doteraz sme videli minerály iba v múzeu. Tam sme ale videli najmä úplne iné kamene, než sme mali v rukách. A tak sme začali riešiť, či by sme sa nemali pozrieť na nejakú burzu. Spomenul som si, že každoročne u nás v Banskej Bystrici býva burza. Termín sme si našli, akurát že to malo byť až o tri mesiace. Z toľkého čakania by nás porazilo. A potom som našiel akýsi zoznam termínov všetkých búrz a už o týždeň mala byť burza v Banskej Štiavnici. Tam je od nás len na skok a tak padlo jednohlasné rozhodnutie. Ide sa do Štiavnice.
Vlastne až také jednohlasné to nebolo, lebo manželka s dcérou s nami ísť nechceli. Chvíľu sme sa rozhodovali, či by sa nešli kúpať na tajchy, ale už sa leto skončilo a nakoniec sme šli sami so synom. Burza bola v Botanickej záhrade, tam kde majú tie obrovské sekvoje. Autom sme zastali v blízkosti záhrady a pomedzi stromy a povedľa ohavnej sochy Sládkoviča sme prešli ku škole, kde bola samotná burza. To čo ma riadne prekvapilo, boli stiesnené pomery vestibulu, kde to bolo natlačené. Bolo tam niekoľko radov stolov a pomedzi sa dalo pretisnúť iba po úzkom priestore medzi nimi. Pár stánkov bolo aj na vyvýšenom mieste, kde sa už nevošli medzi ostatných.
Samozrejme všetko bolo pre nás nové a už dopredu sme tam šli s plánom, že si najprv všetko obkukneme. Urobili sme jedno kolečko popri stoloch s vystavenými kameňmi (okrem toho tam boli leštené kamienky, skameneliny) a pozerali sme, kde majú azurity. Mali sme niekoľko našich najlepších kúskov aj so sebou. Na tie sme sa chceli znalcov potom aj opýtať. Ale už pri prvom pohľade bolo jasné, že tie naše sa s vystavenými merať nemohli. Videli sme tam zopár aj tých výnimočných, kde azurit vytváral drobné hrudky, ktoré znalci nazývajú čučoriedky. Peťka zaujali aj skameneliny a bolo jasné, že odtiaľ len tak naľahko neodídeme.
Tak sme dali druhé kolo pomedzi stoly a teraz sme sa pristavili pri dvoch mladších pánoch, ktorí mali pred sebou aj azurity. A dali sme sa s nimi do reči. A len čo sme zo seba vydolovali, že sme boli zbierať na Pieskoch a keď nám pozreli naše trofeje, rozhovor nabral veselší tón. Vysvetlili nám, ako máme tie kamene očistiť od blata a potom nás zvŕtali. Že či sme prišli odspodu alebo zvrchu na haldy? Samozrejme že zvrchu, keďže z Banskej Bystrice je to cez Šachtičky bližšie. Keďže sme prišli zvrchu, že či sme tam videli tú jamu tam hore? Videli sme ju, samozrejme, však sme sa v nej tam hore nad amfiteátrom aj sami hrabali. A že tú jamu oni vyhrabali. A v tomto duchu sa odohralo ešte niekoľko rozhovorov v priestore.
Mal som dojem, že sme sa ocitli na mieste, kde keď sa zjaví otec a syn, ktorí sa hrabali v prachu haldy, že je to tam ideálny námet na rozhovor. Absolvovali sme ešte rozhovory s pánom, ktorý z nemeckej povrchovej bane na uhlie mal pekné odtlačky rastlín. Bavili sme sa s pani, ktorá mala ukážky zlatého prachu zo Zlatých hôr (lokalita nad Ostravou pri poľských hraniciach). A bavili sme sa aj s organizátorom samotnej burzy, ktorý nám poradil, ako máme ako amatéri nájsť na poli pri Strelníkoch drevené opály tak, aby sme sa nenadreli pri kopaní. Proste, vládla tam milá atmosféra. Kúpili sme jedného trilobita a žraločí zub a odskočili sme si na obed.
Potom sme sa zastavili ešte v Kammerhofe a pozreli si výstavu o baníctve. Mali sme na všetko množstvo času, lebo sme nemuseli riešiť, či to zvyšok našej rodiny baví. A oplatilo sa tam ísť, lebo sme tam našli veľký panel s históriou hľadania pozostatkov po starých baníkoch na Pieskoch. Našlo sa tam okolo 200 kamenných nástrojov. To miesto sme z kopca videli, dokonca sme sa zatárali na Pieskoch kúsok od neho. Ale už ma nenapadlo, že ešte som mal ísť 20 metrov na takú plošinku za stromami a to bolo to miesto, kde sa robil archeologický prieskum. Odtiaľ sme sa vracali k autu a Peťko ešte povedal, že to tam odfotí a tak sme sa cestou zastavili zase na burze. Peťko fotil a ja som sa zase povyzvedal o tých vykopávkach na Pieskoch.
Cestou domov sme sa ešte zastavili pri Belianskej dedičnej štôlni. Tá sa nachádza za dedinou Banská Belá, pri ceste na mieste, ktoré si z auta možno ani nevšimnete. Zastali sme tam, popozerali sme cez mreže do zamurovanej chodby, v ktorej bol len malý otvor na vytekajúcu vodu a v kríkoch našli geokešku. A spokojní sme zamierili naspäť domov.
Komentáre
Zverejnenie komentára