Preskočiť na hlavný obsah

Zejmarská roklina

Zejmarská roklina sa nachádza v Slovenskom raji, neďaleko dediny s názvom Dedinky. To je tá dedina, ktorá stojí na brehu Palcmanskej Maše. Nám sa javilo ako najrozumnejšie zastať na parkovisku v strede priehrady a odtiaľ sme cez mierny kopec prešli do údolia Biele vody, kde sa začína vstup do rokliny.

Pri vstupe do rokliny je malý stánok, kde sa platí symbolické vstupné a potom už môžete pokračovať do mierneho kopca popri potoku a obdivovať, čo tam príroda nachystala. Cesta nie je nejako náročná. Prekonáte prevýšenie asi 250 metrov, čo je rozdiel medzi začiatkom trasy a horským hotelom Geravy.

Väčšina trasy je podľa očakávania. Miestami sú miniatúrne vodopády, putujete povedľa potoka a postupne sa objavujete v krajine, kde začínajú prevládať skaly. Objavujú sa prvé rebríky, plošinky, miestami začnete mať pocit nebezpečenstva, keď sa chodník zmení na kovové plošinky ponad potok. Možno povedať, že tá cestička postupne graduje, pridáva vám čoraz náročnejšie prvky a skúša, či to prekonáte. Ale naše 6 a 8 ročné deti cez tie prekážky už prešli bez problémov.

Na konci sa ocitnete zase v rovinatejšom prostredí lesa, v ktorom absolvujete záver cesty. Je tam aj studnička. My sme mali počas výstupu zatiahnutú oblohu a keď sme sa dostali ku studničke, rozpršalo sa. Ukryli sme sa pod stromami a mohli sme pol hodiny sledovať, koľko vody dokážu zachytiť listy stromov, kým sa cez ne dostane ku nám. Dážď robil dosť veľký hluk a tak si nás nevšimol ďateľ, ktorá pár metrov od nás usilovne sekal zobákom do starého stromu.

Keď sa počasie ako-tak umúdrilo, prešli sme k horskému hotelu Geravy. Ten ponúka občerstvenie na dvoch miestach. Dolu je bufet a hore na terase normálna reštaurácia. Na lúke pred hotelom je aj zopár zvierat. Obdivovali sme tam napríklad zlovestný pohľad pštrosa a zopár menších zvierat.


Formu návratu si môžete vybrať. Za 15 EUR sa dá naspäť dostať lanovkou. Alebo sa dá ísť chodníkom popod lanovku. My sme zvolili druhú možnosť a asi po hodine sme sa ocitli na začiatku lúky nad dedinou. Zase sa rozpršalo, takže manželka s deťmi ostali pri penzióne Pastierňa a ja som pešo zašiel po auto.

Komentáre

Obľúbené príspevky z tohto blogu

Chytrô - stredoveká cesta a vodopády

Cez víkend sme sa hrali na archeológov a vrhli sme sa na prieskum stredovekého rumpálu, ktorým pred mnohými storočiami vyťahovali vozy do strmého kopca. Skúmali sme lokalitu Chytrô, čo je dolina hneď vedľa dedín Rybô, Valentová a Prášnica. Zdanlivo ničím zaujímavé miesto, ale práve tu natočil Paľo Bielik známe scény z filmu Vlčie diery . A tu aj padla megalavína, čo zabila osemnásť ľudí. Do údolia sme sa dostali z hlavnej cesty z Banskej Bystrice na Donovaly. V polovici bola odbočka na Horný Jelenec a tam sme prešli na uzučkú, miestami rozbitú cestu, ktorá smeruje až na koniec údolia. Ale až tak ďaleko sme nešli. Približne v polovici je odbočka a tam sme zastali. Ďalej by sme si trúfli iba na služobnom aute a také nik z nás nemal. Po tejto poľnej ceste sme pomaly prešli smerom na sever až ku miestu, kde je drevený panel s informáciami o našej stredovekej ceste. Tam sme zišli z poľnej cesty a ďalej pokračovali po lesnom chodníku. Chodník viedol povedľa potoka a už po pár metroch sa to

Por una Cabeza

Argentínske tango som začal počúvať, keď Robo s Erikou chodili na tanečný kurz a po večeroch si v obývačke opakovali kroky. Toto je klasická melódia, ktorá sa vám pri prvom počutí dostane pod kožúšok. Nedalo mi a pátral som po pôvode tejto skladby. Skladba pochádza z roku 1935 a napísal ju Carlos Gardel a slová napísal Alfredo La Pera. V tom istom roku obaja zahynuli pri leteckom nešťastí v Medeline v Kolumbii. Obsahom skladby je porovnávanie stávkovania na kone s nejakou atraktívnou ženou. Výraz Por una Cabeza je fráza z dostihového prostredia a znamená víťazstvo koňa o jednu dĺžku hlavy. Gardel bol veľkým fanúšikom dostihov, preto ho to asi inšpirovalo. Carlos Gardel je považovaný za dôležitú postavu argentínskeho tanga a ľudia stále spomínajú na jeho hlas.

Fryderyk Chopin - Valčík v A-mol, B. 150

Valčík, ktorý Chopin úplne nedokončil. Vydali ho až po jeho smrti. Ako ináč, vtedy ho priklepli úplne inej osobe, lebo na konci života Chopin už nebol žiadnou veľkou hviezdou. A tak až v roku 1955 priradili skladbu práve k Chopinovi. Zachovali sa dva rukopisy. Na Internete je nájditeľný iba starší rukopis, plný čmáraníc, nedokončený. Ten druhý je kdesi v Francúzsku, ale ani ten by nemal byť úplne hotový. Táto moja verzia zodpovedá tomu druhému. Rozdiel je len v tom, že som ho mierne spomalil voči tomu, ako je to obvyklé. Ale podľa mňa je to valčík a nie preteky v rýchlosti a takto to omnoho lepšie znie. Frédéric Chopin - Waltz in A minor, B. 150 by Robo Ulbricht