Preskočiť na hlavný obsah

Ako odfotiť Chmarošský viadukt

 Chmarošský viadukt patrí k mimoriadne fotogenickým objektom na Slovensku. Týči sa vo výške nad cestou medzi Telgártom a Vernárom a je neprehliadnuteľný. Masívne kamenné podporné piliere sa týčia do výšky nad úzkym údolím. Železnica je z oboch strán ukrytá v hlbokých lesoch a len na krátkom úseku sa objavuje samotný viadukt. Na pohľad je síce krásny, omnoho horšie ale dopadá pokus o jeho odfotenie. 

Napríklad na Google Mapy si môžete ľahko skontrolovať, že väčšina fotografií pôsobí zle. Odhliadnime od toho, že veľa ľudí ho odfotí nakrivo, alebo v podivnej skreslenej perspektíve. Ten objekt je proste tak veľký, že je náročné ho dostať do objektívu a súčasne dosiahnuť aj to, aby vyzeral dobre.

Ja som sa pri viadukte ocitol podvečer. Slnko bolo občas zahalené mrakmi a tak sa na pilieroch viaduktu objavovali tiene, ktoré počas dňa nevidíte. Bol to ale boj o sekundy. Kým som išiel pešo z parkoviska povedľa cesty, mal som len pár minút na to, aby som zachytil krásne tiene a svetlo na viadukte. A dobre som urobil, že som fotil priamo od cesty. Akonáhle sa totiž priblížite k poľnej cestičke, ktorá vedie k viaduktu, výhľad sa už iba zhoršuje. Škaredé stĺpy kazia záber a cestička postráda akúkoľvek romantiku. Rastú tam aj kríky, ktoré zakryjú pomerne veľkú časť viaduktu. Navyše, cesta je lemovaná plotom s ostnatým drôtom, takže nemôžete zastať ani na lúke naľavo, ani napravo od cestičky.

Podľa starších fotografií na Google Mapy je vidno, že pred pár rokmi ešte nebol problém voľne sa po lúke pohybovať. Aktuálne je tam však plot a tak paradoxne najlepšie zábery urobíte, ak sa postavíte vedľa rušnej cesty a budete fotiť ponad plot. Ja som fotil s 35 mm objektívom, potom som fotografiu na výšku orezal, aby sa odstránili nezaujímavé časti záberu, zrovnal som horizont a upravil fotografiu do čiernobielej podoby. Inšpirovala ma na to fotografia, ktorá je hneď pri hlavnej ceste. Je tam fotografia z výstavby viaduktu približne v roku 1931, keď bolo celé okolie bez lesa.

Komentáre

Obľúbené príspevky z tohto blogu

Chytrô - stredoveká cesta a vodopády

Cez víkend sme sa hrali na archeológov a vrhli sme sa na prieskum stredovekého rumpálu, ktorým pred mnohými storočiami vyťahovali vozy do strmého kopca. Skúmali sme lokalitu Chytrô, čo je dolina hneď vedľa dedín Rybô, Valentová a Prášnica. Zdanlivo ničím zaujímavé miesto, ale práve tu natočil Paľo Bielik známe scény z filmu Vlčie diery . A tu aj padla megalavína, čo zabila osemnásť ľudí. Do údolia sme sa dostali z hlavnej cesty z Banskej Bystrice na Donovaly. V polovici bola odbočka na Horný Jelenec a tam sme prešli na uzučkú, miestami rozbitú cestu, ktorá smeruje až na koniec údolia. Ale až tak ďaleko sme nešli. Približne v polovici je odbočka a tam sme zastali. Ďalej by sme si trúfli iba na služobnom aute a také nik z nás nemal. Po tejto poľnej ceste sme pomaly prešli smerom na sever až ku miestu, kde je drevený panel s informáciami o našej stredovekej ceste. Tam sme zišli z poľnej cesty a ďalej pokračovali po lesnom chodníku. Chodník viedol povedľa potoka a už po pár metroch sa to

Por una Cabeza

Argentínske tango som začal počúvať, keď Robo s Erikou chodili na tanečný kurz a po večeroch si v obývačke opakovali kroky. Toto je klasická melódia, ktorá sa vám pri prvom počutí dostane pod kožúšok. Nedalo mi a pátral som po pôvode tejto skladby. Skladba pochádza z roku 1935 a napísal ju Carlos Gardel a slová napísal Alfredo La Pera. V tom istom roku obaja zahynuli pri leteckom nešťastí v Medeline v Kolumbii. Obsahom skladby je porovnávanie stávkovania na kone s nejakou atraktívnou ženou. Výraz Por una Cabeza je fráza z dostihového prostredia a znamená víťazstvo koňa o jednu dĺžku hlavy. Gardel bol veľkým fanúšikom dostihov, preto ho to asi inšpirovalo. Carlos Gardel je považovaný za dôležitú postavu argentínskeho tanga a ľudia stále spomínajú na jeho hlas.

Fryderyk Chopin - Valčík v A-mol, B. 150

Valčík, ktorý Chopin úplne nedokončil. Vydali ho až po jeho smrti. Ako ináč, vtedy ho priklepli úplne inej osobe, lebo na konci života Chopin už nebol žiadnou veľkou hviezdou. A tak až v roku 1955 priradili skladbu práve k Chopinovi. Zachovali sa dva rukopisy. Na Internete je nájditeľný iba starší rukopis, plný čmáraníc, nedokončený. Ten druhý je kdesi v Francúzsku, ale ani ten by nemal byť úplne hotový. Táto moja verzia zodpovedá tomu druhému. Rozdiel je len v tom, že som ho mierne spomalil voči tomu, ako je to obvyklé. Ale podľa mňa je to valčík a nie preteky v rýchlosti a takto to omnoho lepšie znie. Frédéric Chopin - Waltz in A minor, B. 150 by Robo Ulbricht