Preskočiť na hlavný obsah

Ako odfotiť Chmarošský viadukt

 Chmarošský viadukt patrí k mimoriadne fotogenickým objektom na Slovensku. Týči sa vo výške nad cestou medzi Telgártom a Vernárom a je neprehliadnuteľný. Masívne kamenné podporné piliere sa týčia do výšky nad úzkym údolím. Železnica je z oboch strán ukrytá v hlbokých lesoch a len na krátkom úseku sa objavuje samotný viadukt. Na pohľad je síce krásny, omnoho horšie ale dopadá pokus o jeho odfotenie. 

Napríklad na Google Mapy si môžete ľahko skontrolovať, že väčšina fotografií pôsobí zle. Odhliadnime od toho, že veľa ľudí ho odfotí nakrivo, alebo v podivnej skreslenej perspektíve. Ten objekt je proste tak veľký, že je náročné ho dostať do objektívu a súčasne dosiahnuť aj to, aby vyzeral dobre.

Ja som sa pri viadukte ocitol podvečer. Slnko bolo občas zahalené mrakmi a tak sa na pilieroch viaduktu objavovali tiene, ktoré počas dňa nevidíte. Bol to ale boj o sekundy. Kým som išiel pešo z parkoviska povedľa cesty, mal som len pár minút na to, aby som zachytil krásne tiene a svetlo na viadukte. A dobre som urobil, že som fotil priamo od cesty. Akonáhle sa totiž priblížite k poľnej cestičke, ktorá vedie k viaduktu, výhľad sa už iba zhoršuje. Škaredé stĺpy kazia záber a cestička postráda akúkoľvek romantiku. Rastú tam aj kríky, ktoré zakryjú pomerne veľkú časť viaduktu. Navyše, cesta je lemovaná plotom s ostnatým drôtom, takže nemôžete zastať ani na lúke naľavo, ani napravo od cestičky.

Podľa starších fotografií na Google Mapy je vidno, že pred pár rokmi ešte nebol problém voľne sa po lúke pohybovať. Aktuálne je tam však plot a tak paradoxne najlepšie zábery urobíte, ak sa postavíte vedľa rušnej cesty a budete fotiť ponad plot. Ja som fotil s 35 mm objektívom, potom som fotografiu na výšku orezal, aby sa odstránili nezaujímavé časti záberu, zrovnal som horizont a upravil fotografiu do čiernobielej podoby. Inšpirovala ma na to fotografia, ktorá je hneď pri hlavnej ceste. Je tam fotografia z výstavby viaduktu približne v roku 1931, keď bolo celé okolie bez lesa.

Komentáre

Obľúbené príspevky z tohto blogu

Chytrô - stredoveká cesta a vodopády

Cez víkend sme sa hrali na archeológov a vrhli sme sa na prieskum stredovekého rumpálu, ktorým pred mnohými storočiami vyťahovali vozy do strmého kopca. Skúmali sme lokalitu Chytrô, čo je dolina hneď vedľa dedín Rybô, Valentová a Prášnica. Zdanlivo ničím zaujímavé miesto, ale práve tu natočil Paľo Bielik známe scény z filmu Vlčie diery . A tu aj padla megalavína, čo zabila osemnásť ľudí. Do údolia sme sa dostali z hlavnej cesty z Banskej Bystrice na Donovaly. V polovici bola odbočka na Horný Jelenec a tam sme prešli na uzučkú, miestami rozbitú cestu, ktorá smeruje až na koniec údolia. Ale až tak ďaleko sme nešli. Približne v polovici je odbočka a tam sme zastali. Ďalej by sme si trúfli iba na služobnom aute a také nik z nás nemal. Po tejto poľnej ceste sme pomaly prešli smerom na sever až ku miestu, kde je drevený panel s informáciami o našej stredovekej ceste. Tam sme zišli z poľnej cesty a ďalej pokračovali po lesnom chodníku. Chodník viedol povedľa potoka a už po pár metroch sa to...

Por una Cabeza

Argentínske tango som začal počúvať, keď Robo s Erikou chodili na tanečný kurz a po večeroch si v obývačke opakovali kroky. Toto je klasická melódia, ktorá sa vám pri prvom počutí dostane pod kožúšok. Nedalo mi a pátral som po pôvode tejto skladby. Skladba pochádza z roku 1935 a napísal ju Carlos Gardel a slová napísal Alfredo La Pera. V tom istom roku obaja zahynuli pri leteckom nešťastí v Medeline v Kolumbii. Obsahom skladby je porovnávanie stávkovania na kone s nejakou atraktívnou ženou. Výraz Por una Cabeza je fráza z dostihového prostredia a znamená víťazstvo koňa o jednu dĺžku hlavy. Gardel bol veľkým fanúšikom dostihov, preto ho to asi inšpirovalo. Carlos Gardel je považovaný za dôležitú postavu argentínskeho tanga a ľudia stále spomínajú na jeho hlas.

Bazaltový lom v Dolnej Prašnici

Tento príbeh sa začína na malom parkovisku za Horným Harmancom . Nachádza sa tu Harmanecký vodopád a kto sa neuspokojí s tým, odkiaľ tá voda do vodopádu tečie, môže sa spolu s nami vybrať na chvíľami desivú cestu hore dolinou k miestu, kde sa kedysi ťažil bazalt. Je to cesta nádhernou prírodou, počas ktorej nestretnete žiadneho človeka. Územie s množstvom medveďov, pokiaľ sa tam ale nebudete pohybovať v nevhodnom čase, neuvidíte ani jediného. Dolina Prašnica sa začína hneď za vodopádom. Spočiatku stúpa iba mierne a lesná cesta sa vlní pomedzi rôzne kamenné formácie. Názov Prašnica bol medzi obyvateľmi Slovenska populárny a v blízkom okolí nájdete ďalšiu Prašnicu smerom na Donovaly , blízko osady Horný Jelenec . Nedokázal som zistiť, či ten názov pochádza od huby prášnice, alebo sa na tých miestach v minulosti len prášilo, lebo ju ľudia hospodárskou činnosťou zbavili lesov. Alebo tie miesta mali v minulosti nejaký iný účel, ktorý sa stratil v čase. Skalné útvary sa objavujú hneď za vo...