Harmanecká jaskyňa je povinná jazda pre každého, kto býva v Banskej Bystrici. A asi preto som ju nikdy nevidel. Manželka v nej už bola a čosi ju stále odrádzalo, aby tam išla po druhýkrát. Ale jedného dňa nastal nádejný okamih a môj Peťko prejavil o jaskyňu záujem.
Keď sme prišli na parkovisko pod jaskyňou, skoro sme nemali kde zastať. Posledné miesto sa nám ušlo pri múre reštaurácie Čierna ovca. Kedysi som tam aj jedol a mám pocit, že som tam bol spokojný. Vzhľadom na prostredie a interiér človek prežije aj mierne vyššie ceny. K jaskyni sa dostanete tak, že prejdete cez cestu a pustíte sa po lesnom chodníku hore kopcom. Väčšina návštevníkov asi ani netuší, že sa pôjde do poriadneho kopca. My sme to tušili a náhradné tričko bola nutnosť.
Na druhej strane cesty sú vypísané otváracie hodiny prehliadok a keďže v našom prípade mala byť prehliadka o pol hodiny, mohli sme sa rozhodnúť, či pôjdeme piánko a bude hodinu čakať na vstup, alebo sa doslova rozbehneme hore. Zvolili sme tú druhú možnosť a hnali sme sa kľukatým chodníkom, povedľa ktorého bolo asi 9 náučných panelov. Leto bolo v plnej sile, slnko pražilo a síce sme boli pod stromami, bolo tam horúco ako na Sahare.
Bolo treba neustále pozerať pod nohy a dávať pozor na uvolnené skaly a miestami takticky rozmiestnené roxory, ktoré spevňovali cestu. Občas boli aj kamenné stupne, ktoré veľkosťou zodpovedali nohám obrov. Nenudili sme sa cestou hore kopcom a každých desať minút sme takticky zastali a dopĺňali tekutiny. Čo vám budem hovoriť, pre každého to bolo ťažké. Ale netrápte sa, ak tam budete dychčať, je to naozaj strmý kopec. Ale šťastne sme to zvládli a boli sme hore desať minút pred prehliadkou. Akurát dosť času na to, aby sme si vymenili tričká, zhltli cestou kúpený hot-dog a natiahli si bundy, pretože v jaskyni je zima.
Dokonca je tam väčšia zima, ako som si myslel. Už vo vstupnej rozsiahlej jaskyni, ktorá bola v minulosti známa, sa poriadne ochladilo. V našej výprave bola aj pani, ktorá bundu nemala a tú hnali ku vchodu, aby si tam požičala niektorú so zabudnutých búnd. Vedeli čo robia, lebo za dverami už bola naozaj zima. Cestou sme sa podozvedali, ako si v tej vstupnej sále objaviteľ všimol drobnú štrbinu a dva týždne sa tade prekopával dovnútra. A vo vnútri je to naozaj pekné. Celkovo už objavili tri kilometre a vy si pozriete tretinu z toho. Niekoľko obrovských sál je ohromujúcich. A je tam pár gigantických stalagmitov. Gigantické v tomto prípade znamená šírku pár metrov a výšku možno desať metrov.
Úžasné bolo aj to, že sme po tom behu do kopca zase chodili hore a dolu po schodoch. Neskutočné množstvo schodov. A objavitelia jaskyne mali zmysel pre humor, takže na Infarktových schodoch ste mali pocit, že to dolu do tej jamy nedáte a v Bludnom dóme sme si v absolútnej tme vypočuli, ako sa tam kedysi objavitelia stratili.
Keď sme vyšli von, mohli sme sa kochať výhľadmi smerom na Krížnu. Keď ste dolu v údolí, vidíte síce rozoklané vápencové brala, ale predsa-len, zhora je to akési majestátnejšie.
Komentáre
Zverejnenie komentára