Macko sleduje, macko cestuje, macko komentuje

Uprostred Rajeckých Teplíc je park, ktorý je tvorený veľkým umelým jazierkom. Jazierko je plné podivnej jazernej vegetácie, kačíc a labutí. Okolo neho sa dá prechádzať po chodníku, ktorý vedie popod obrovské stromy. Na veľa miestach je postavená terasa s kamenným zábradlím, ktorá je priamo nad vodou a keď sa tam zastavíte, kačice vám budú zobať z ruky. Teda ak v nej budete mať kúsok chleba. Bez chleba by som tam nechodil, pretože kačice čakajú od vás občerstvenie a ak sa ho nedočkajú, nemusia tento drsný žartík z vašej strany pochopiť. Celý tento príbeh sa ale začal úplne inak. Najprv sme chceli navštíviť hrad Lietava. Zastali sme v dedinke Majer, ktorá je presne pod hradom. Slnko pražilo nad hlavami. My sme boli grilovaní ako tie nemecké klobásky z Lídla. Ale hrad sa nezdal byť ďaleko. Preto sme začali stúpať po ceste hore. Vonku bolo krásne slnečné počasie a na tej ceste bolo presne tak isto ako na Sahare. Prešli sme asi dvesto metrov a už sme na slnku dychčali. Celá cesta síce ...

Väčšina návštevníkov ide do Svätého Antona s jasným cieľom. Prepátrať útroby kaštieľa. Naša výprava sem zamierila z ľudovejšieho dôvodu. Boli sme zúriví od hladu a potrebovali sme sa najesť, aby sme sa medzi sebou nepozabíjali. Je jasné, že to dopadlo úplne inak. Celá táto cesta sa začala pri kláštore Bzovík, ktorý sme skúmali doobeda a kde sme sa tentoraz spolu s Hippom zaviazali, že nebudeme hlavnými hviezdami filmu. Takže sme tam len absolvovali povinné točky pred kamerou a chudákovi Hippovi asi z filmu vystrihnú aj jeho jedinú hlášku: "Nemáme so sebou nejakú paštiku?". Potom sme sa ako veľkí páni odviezli až ku základom rozhľadne v Krupine. Vyliezli sme hore len preto, aby sme zistili, že tam fučí vetrisko a že je nepríjemný v kožuchu. Potom sme prešli cez dedinku Žibritov, kde sme okázalo ignorovali malú zvoničku uprostred dediny, v ktorej bol nasáčkovaný nejaký domorodec s vyzutými teniskami. Ignorovali sme aj malý rybník, ktorý javil známky rekreačného rybníka. Cesta...

Cez víkend sme sa hrali na archeológov a vrhli sme sa na prieskum stredovekého rumpálu, ktorým pred mnohými storočiami vyťahovali vozy do strmého kopca. Skúmali sme lokalitu Chytrô, čo je dolina hneď vedľa dedín Rybô, Valentová a Prášnica. Zdanlivo ničím zaujímavé miesto, ale práve tu natočil Paľo Bielik známe scény z filmu Vlčie diery . A tu aj padla megalavína, čo zabila osemnásť ľudí. Do údolia sme sa dostali z hlavnej cesty z Banskej Bystrice na Donovaly. V polovici bola odbočka na Horný Jelenec a tam sme prešli na uzučkú, miestami rozbitú cestu, ktorá smeruje až na koniec údolia. Ale až tak ďaleko sme nešli. Približne v polovici je odbočka a tam sme zastali. Ďalej by sme si trúfli iba na služobnom aute a také nik z nás nemal. Po tejto poľnej ceste sme pomaly prešli smerom na sever až ku miestu, kde je drevený panel s informáciami o našej stredovekej ceste. Tam sme zišli z poľnej cesty a ďalej pokračovali po lesnom chodníku. Chodník viedol povedľa potoka a už po pár metroch sa to...

Na môj prvý jarmok v živote ma nalákali veľmi ľahko. Vraj tam bude sprievod, pečená klobása a stánky s pivom, ku ktorým ma ale z výchovných dôvodov nepustia. Tak som na to kývol labkou. Takéto veci ma vedia navnadiť. Jarmok sa odohrával v Slovenskej Ľupči a až po dlhšom pátraní som zistil, že má oficiálny názov Turíčny jarmok . V modernej podobe existuje až od roku 2000, ale obyvatelia obce si pamätajú aj na jarmoky spred štyristo rokov, kedy sa to celé začalo. Vtedy toľko domŕzali do kráľov Ferdinanda I. a Leopolda I. , až im ten jarmok odklepli. Ak sa budete nudiť, prekliknite dole na ich hyperlinky. Minimálne ten druhý poriadne holdoval atropínovým kvapkám. Turíce sa inak nazývajú aj Letnice (závisí to od toho, aké vierovyznanie máte) a sú pripomienkou na jednu kapitolu v Biblii s názvom Skutky apoštolov . Ale na jarmoku to už dávno stratilo svoj pôvodný význam, tam ide len o zábavu. Toho chlapa za mnou vedú na trh otrokov. Keďže ako najväčšia atrakcia pre mňa mal byť sp...

Rozpoviem vám zaujímavý príbeh o stratenej náušnici. Po jeho dočítaní sa rozhodnite, či je niečo také vôbec možné. Lebo ľudia majú porekadlo o hľadaní ihly v kope sena, čím chcú povedať, že je niečo márne a nemôže sa nikdy podariť. My sme museli namiesto ihly hľadať náušnicu uprostred veľkého mesta. Tento príbeh sa nám stal ten istý deň, ako sme stretli malé červené autíčko. Večer sme sa presunuli do Nitry. Pretože už bola neskorá jar, večery lákali svojim dlhšie trvajúcim svetlom a preto sme sa vybrali do mesta. Najprv sme síce museli absolvovať povinné motanie sa po megaobchode, kde znudené predavačky sledovali, ako sa prehrabávame kopami nahádzaných šiat. Po našom presune do iného obchodu sa deprimované presunuli k tomu neporiadku a dávali ho dokopy. Strašné miesto, ktoré podčiarkovalo nevľúdnosť oceľového mesta vražedne vysušenou klimatizáciou. Našťastie sme tam museli vydržať len hodinu a potom sme sa mohli ísť túlať mestom. Kráčali sme večernou Nitrou a kochali sa poloprázdn...

Boli sme spolu s Hippom na prechádzke popri Hrone. Vliekli sme sa rozpálenou krajinou, ktorá mala vyzerať ako rozkvitnutá jarná záhradka. Dosť dlho aj bola, ale boli tam aj úseky, kde je postavená nová vodná elektráreň a na tých miestach sú len kamene, prach a hučiaca turbína. Rybám to bolo jedno, plávali srdnato hore prúdom cez podivné ciky-caky vedľa elektrárne. Bohužiaľ sme si ich na tom mieste museli domyslieť, lebo v tom prúde nebolo nič vidno. Ale hádam to rybky dokážu preplávať. Keď sme sa dovliekli na ihrisko v Šalkovej, ktoré sa ukázalo byť tréningovou plochou pre požiarnikov, nasledoval piknik našich majiteľov a hneď po ňom ich obľúbená päťminútovka, čo je trochu zavádzajúci názov pre polhodinový spánok. Čo sme mali zatiaľ robiť? Plyšáci nikdy úplne nespia a v tom hluku sa ani nedalo. Nejaký rozdivočený vtáčik nad našimi hlavami čvirikal, ako keby už o pár minút mal nastať koniec sveta. Tak sme sa s Hippom trošku rozhovorili o našej budúcnosti. Hippo totiž po šťastnom ubyto...

Prednedávnom som sa ocitol v Piešťanoch. Bol to deň, kedy sa vám nechce z postele, pretože celé ráno vytrvalo pršalo. Keď som prišiel do Piešťan, dážď ustal a už len tmavé chuchvalce mračien pripomínali, čo sa dialo pred chvíľou. Vystúpil som z auta a naťahoval si svoje plyšové telíčko. Chystal som sa zase zaľahnúť na zadné sedadlo, keď ma z pochmúrnych myšlienok vyrušil zvuk burácajúceho motora. Neďaleko nás sa po parkovisku obšmietalo malé červené autíčko. Miest tam bolo habadej, ale akoby si nevedelo nájsť svoje miesto. Zahlo do jednej uličky medzi autami, potom do druhej a nakoniec s radostným pradením vysokooktánového benzínu zastalo hneď vedľa mňa. Vodič sa z neho vysúkal, mrkol na mňa jedným okom, či sa tú nádheru náhodou nechystám poškriabať a potom bez slov odbehol preč. Na parkovisku ostalo iba autíčko, ktoré sa dožadovalo pozornosti. Tak som si s ním urobil dve fotografie. Nech mám na to smutné mesto spomienku.

Niekedy sa mi podarí dostať sa aj do filmu. V Banskej Bystrici býva občas akcia pre turistov, ktorí sa nechcú túlať po horách a radšej by ostali v bezpečí mesta. Volá sa to Potulky mestom a vyzerá to tak, že sa zhŕkne skupinka ľudí na námestí, tam si ich vyzdvihne sprievodca a vodí ich po nejakej zaujímavosti. Takto sme putovali po stopách bystrického architekta Ladislava Hudeca, ktorý zastaval polovicu Šanghaja, obdivovali sme zavesenú konštrukciu reťazovej strechy v dome oproti Barbakanu alebo sme sa šplhali do zaprášenej veže v Barbakane. Táto prehliadka bola ale výnimočná. Moji majitelia sa rozhodli filmovať potulky a na poslednú chvíľu hľadali herca, ktorý by hral zvedavého turistu. Nik to nechcel robiť a tak som si dovolil ponúknuť moje služby. Výsledok si môžete pozrieť vo videu. Dokázal som tak úžasne splynúť s davom, že máte problém rozoznať, že ja medzi tých ľudí vlastne nepatrím. Oni všetci tam boli ako praví turisti, iba ja som bol medzi nimi ako George Clooney v Američan...

Cez víkend ma zobrali na akciu s názvom Otváranie Bánoša. Ľudia vymýšľajú rozkošné názvy pre akcie, kde sa môžu riadne nafutrovať gulášom, klobásami, šúľancami a syrom. Keďže sme vedeli, do čoho ideme, raňajky sme si dali ľahké. Moji majitelia vločky s jogurtom, ja s Hippom sme dostali čerstvý raňajkový vzduch do postele. Na toto fotenie ma musel do rúk zobrať sokoliar, pretože sa vtáčik necítil veľmi príjemne, keď som na neho uprel zblízka svoj čumáčik. Ako sme sa blížili ku Bánošu, zbadali sme úplne inú akciu. Deti si v malom parčíku, ktorý bol ešte pred pár rokmi iba miestom, kam sa vozili smeti, opekali špekačky a aby sa pri tom nenudili, robili im program sokoliari. Už balili zvieratká do veľkej škatule, ale vďaka mojej rozkošnej papuľke sa ľady prelomili a dostal som možnosť zapózovať si s nimi. Aj nám hovorili, čo sú tie dva vtáky zač, ale moja hlava deravá si nič z toho nezapamätala. Iba to viem, že ten horný pochádza z Mexika a ten dolný, keby mohol, tak loví len samé Šp...

Pred mesiacom ma jedného slnečného rána posadili na zadné sedadlo auta, vedľa mňa pristála škatuľa plná čerstvých sušienok a na môj spýtavý pohľad zaznela jediná veta. Ide sa na Gavurky. Prvé kilometre cesty sú vždy nuda. Tešíte sa na nové miesto, ale kým sa tam dostanete, musíte absolvovať cestu pomedzi paneláky, ktoré ste už nekonečne často videli. Našťastie bola teraz nudná časť cesty redukovaná na absolútne minimum. Bleskovo sme preleteli cez Zvolen,  popod okná zrenovovaného kaštieľa vo Vígľaši a zamierili po rozpraskanom asfalte na Slatinské Lazy. Všetky dedinky na tejto ceste boli drobné a ich tvorca ich jednoducho vysypal do údolia v podobe obrovských kociek Lega. Kde sa zastavili, tam domčeky obrástli plotmi a machom, tie z dreva nahnili a spolu to vytvorilo zvláštne prostredie, plné nostalgie. Našou prvou zastávkou bol prameň Lohyňa. Na jar bol ešte poriadne zasypaný snehom. Prebrodili sme sa čľapkanicou k nemu, ochutnali ho a skonštatovali, že sa to dá piť. Len tá cest...