Preskočiť na hlavný obsah

Ponická jaskyňa

Ponická jaskyňa patrí medzi menej známejšie jaskyne. Nachádza sa neďaleko obce Poniky a nie je možné sa do nej dostať. To platí pre bežného smrteľníka. Ale aj napriek tomu ponúka zaujímavú prechádzku v prírode a hľadanie vchodu do jaskyne. Svoju cestu môžete začať tesne pred obcou Poniky, smerom na Šalkovú. Tým smerom je aj Lavička lásky, ktorá ponúka možnosť odfotiť sa pri veľkom srdci. Od lavičky vedie hlavná cesta prudko dolu k obci a na správnom mieste musíte odbočiť na poľnú cestu smerom doľava.

Poľná cesta je prejazdná aj pre autá, ale kto by to robil, keď môžete auto odstaviť hneď pri ceste a tých niekoľko 100 metrov prejsť aj pešo. Idete po lúkach, ktoré sú zároveň pasienkami, ale držte sa na poľnej ceste. Keď prídete k začiatku lesíka, pokračujte po jeho okraji doprava a onedlho dôjdete k miestu, kde kedysi stála silážna jama. To kedysi bolo už asi za socializmu a teraz je obrastená vegetáciou, dno je pokryté rastlinami a celé to tam vyzerá trošku znepokojivo. Na fotografii som to mierne zvýraznil, ale dojem z toho miesta je podobný, ako som ho vytvoril.

Od toho miesta už prejdete iba zopár metrov a objaví sa pred vami široká lúka, ktorá je zo všetkých strán obkolesená lesom. Ale miestami je vidno rôzne poľné cesty a treba si zvoliť tú správnu. Máte tri možnosti. Cesta doľava vedie k ďalšej jaskyni a povrchovej bani v lese. Stredná cesta vedie kamsi smerom na Šalkovú a pravá cesta vedie po lúkach naspäť k štartovnému bodu. Tú si odložte na neskôr, vrátite sa po nej. Nezvolíte si žiadnu z ponúkaných ciest a zahnete k malému lesíku medzi strednou cestou a cestou vpravo.
Aj keď sa vám to nebude zdať, tvrdohlavo pokračujte a podľa ročného obdobia zamierte alebo do nízkeho porastu, alebo už do džungle. Mali by ste byť schopní identifikovať potok a ten vteká priamo do jaskyne. Jaskyňa je krytá aj veľkými, pokrútenými starými stromami. Vedie k nej nenápadná cestička. Keď toto všetko prekonáte, ocitnete sa za posledným stromom a jaskyňa bude priamo pred vami. Tvorí ju rozoklaná kamenná stena a v nej dole vidíte vchod do jaskyne. Na jar tam tečie pomerne silný prúd vody, ktorý by mal neskôr vyvierať na lúke kdesi v obci.
Strom pred jaskyňou ponúka možnosť získať zaujímavú fotografiu. Skalná stena je široká asi 20 metrov a vysoká asi 5 metrov. Samotná jaskyňa je údajne dlhá 700 metrov a mala by obsahovať aj krasovú výzdobu. Ale je to vyvážené komplikovaným vstupom, kde sa ľudia plazia úzkou chodbou. Pravdepodobne kvôli tomu majú jaskyniari vybudovaný iný vstup, ktorý sa nachádza asi 100 metrov smerom po poslednej ceste vpravo.
Uvidíte tam dva objekty. Jeden je väčší, vybetónovaný a s mrežou hore. Druhý je vedľa neho a vyzerá ako starý vrt. My sme sa posadili na ten betónový objekt, deti sa dožadovali občerstvenia. Rozbalili sme obal s akýmisi piškótami, položili ho na betón a môžete hádať, čo sa stalo. Presne v tej chvíli prišiel silný nápor vetra, otočil obal s piškótami a obsah nám nemilosrdne vyklepol cez mrežu dole. Keďže je tam mreža, nemôžete si ich pozrieť, ale je jasné, že nejakému podzemnému škriatkovi sa ten prídel dodatočných kalórii určite hodil.
 

Komentáre

Obľúbené príspevky z tohto blogu

Chytrô - stredoveká cesta a vodopády

Cez víkend sme sa hrali na archeológov a vrhli sme sa na prieskum stredovekého rumpálu, ktorým pred mnohými storočiami vyťahovali vozy do strmého kopca. Skúmali sme lokalitu Chytrô, čo je dolina hneď vedľa dedín Rybô, Valentová a Prášnica. Zdanlivo ničím zaujímavé miesto, ale práve tu natočil Paľo Bielik známe scény z filmu Vlčie diery . A tu aj padla megalavína, čo zabila osemnásť ľudí. Do údolia sme sa dostali z hlavnej cesty z Banskej Bystrice na Donovaly. V polovici bola odbočka na Horný Jelenec a tam sme prešli na uzučkú, miestami rozbitú cestu, ktorá smeruje až na koniec údolia. Ale až tak ďaleko sme nešli. Približne v polovici je odbočka a tam sme zastali. Ďalej by sme si trúfli iba na služobnom aute a také nik z nás nemal. Po tejto poľnej ceste sme pomaly prešli smerom na sever až ku miestu, kde je drevený panel s informáciami o našej stredovekej ceste. Tam sme zišli z poľnej cesty a ďalej pokračovali po lesnom chodníku. Chodník viedol povedľa potoka a už po pár metroch sa to

Francis Scott Fitzgerald - Veľký Gatsby

Knihu som si kúpil niekedy v období, keď v televízii bežala repríza filmu s Leonardom DiCapriom . Pár rokov mi ležala v skrini, pretože popri dvoch malých deťoch som si stále na ňu nenašiel čas. Ale ako deti pomaly rastú a večer si čítame rozprávky, mám už potom trochu času, počas ktorého môžem čítať. Príbeh je jednoduchý. Nick Carraway príde do New Yorku, aby tu skúsil svoje šťastie ako obchodník s cennými papiermi. S kolegom si chcú prenajať dom, ale ako to už v knihách býva, kolega od bývania odskočí a Nick sa ocitne sám na predmestí (ale na brehu mora) v ošarpanom dome a hneď vedľa stojí obrovská vila, ktorá patrí Gatsbymu. Boháčovi, o ktorom Nick nič nevie. Oproti cez záliv je vila, kde žije Daisy, Nickova vzdialená sesternica spolu so svojim mužom Tomom. Pravdepodobné miesto na mape, kam svoju knihu zasadil Fitzgerald je na priloženej mape. Umiestnenie Gatsbyho vily nie je náhodné, pretože postupne sa v knihe dozvieme o Gatsbyho vzťahu k Daisy. Príbeh nám rozpráva Nick, kto

Por una Cabeza

Argentínske tango som začal počúvať, keď Robo s Erikou chodili na tanečný kurz a po večeroch si v obývačke opakovali kroky. Toto je klasická melódia, ktorá sa vám pri prvom počutí dostane pod kožúšok. Nedalo mi a pátral som po pôvode tejto skladby. Skladba pochádza z roku 1935 a napísal ju Carlos Gardel a slová napísal Alfredo La Pera. V tom istom roku obaja zahynuli pri leteckom nešťastí v Medeline v Kolumbii. Obsahom skladby je porovnávanie stávkovania na kone s nejakou atraktívnou ženou. Výraz Por una Cabeza je fráza z dostihového prostredia a znamená víťazstvo koňa o jednu dĺžku hlavy. Gardel bol veľkým fanúšikom dostihov, preto ho to asi inšpirovalo. Carlos Gardel je považovaný za dôležitú postavu argentínskeho tanga a ľudia stále spomínajú na jeho hlas.