Macko sleduje, macko cestuje, macko komentuje

Tento vodopád sme si vybrali na malý výlet za schladením, pretože v ten deň bolo v Banskej Bystrici neuveriteľne horúco. Vodopád sa nachádza blízko osady Horný Harmanec , čo je v dnešných časoch len zopár domov pri ceste, ale dakedy bola pravdepodobne väčšia a slúžila pre potreby uhliarov, ktorí v okolitých horách ťažili drevo a pálili ho na drevené uhlie. Najbližšie miesto pri vodopáde, kde sa dá parkovať smerom od Banskej Bystrice, je na odbočke k horskému hotelu Kráľova studňa, kde sa dá bez problémov nájsť niekoľko miest tesne vedľa kamenného oporného múra. Z druhej strany je možnosť zaparkovať hneď pri vodopáde, na krátkej poľnej ceste, ktorá vedie k akejsi opustenej bráne. Ale je to trošku v zákrute, takže ľahko prefrčíte povedľa, ak nebudete dávať pozor. Poľná cesta je hneď vedľa veľkej tabule, ktorá upozorňuje na horský hotel, takže keď ju zbadáte, okamžite brzdite. Vodopád je hneď vedľa druhej poľnej cesty, ktorá smeruje hore do údolia. Podľa mapy sa volá Dolná Prašnica . Na p...

Staré železničné stanice ukrývajú rôzne tajomstvá. V rozsiahlych priestoroch sa nachádzajú budovy, sklady a kadejaké podivné dvory, kam nik nechodí. Nákladná stanica vo Zvolene je jednou z takých staníc, ktoré ukrývajú históriu. Stanica sa rozkladá po oboch stranách železnice a obe časti sú spojené železným mostom. Z mosta sa dajú odfotiť niektoré miesta, kam sa nedá vkročiť. Napríklad sklad ošarpaných značiek. Keďže je to nákladná stanica, všade sa nachádza množstvo vagónov, lokomotív a rôznorodých vecí, ktoré sa zdajú byť ledabolo nahádzané povedľa koľajníc. Oceľové konštrukcie vytvárajú na fotografiách spleť čiar. Veľmi sa mi páčilo jedno miesto, ktoré bolo z mosta dobre viditeľné. Postupne sa rozvetvujúca pavučina koľajníc. A na každej odbočke stál úplne iný vlak. Most je starý a ošarpaný a lepšie vyzerá na čiernobielej fotografii. Podľa obrázku je vidno, že som fotografoval v zime, v poriadne sychravom období. Po moste chodilo minimum ľudí a na zaujímavú fotografiu som musel čakať...

 Kláštor v Hronskom Beňadiku je známy a každý, kto prešiel cestou do Levíc okolo neho sa musel zamyslieť, ako to vyzerá tam hore na skale. Pred rokmi sme sa tam s manželkou zastavili akurát vtedy, keď tam prišiel aj autobus plný spevákov, ktorí neodolali akustike kostola a precvičili si v ňom svoje piesne. Nedávno sme sa v okolí kláštora ocitli až podvečer, keď je už kláštor oficiálne zatvorený a tak sa dalo poprechádzať len po nádvorí. Akurát sa začalo stmievať a vežičky boli už osvetlené. Pomedzi stromy na nádvorí to vytváralo zaujímavý efekt. Osvetlená vežička kláštora. Vyzeralo to tam úplne inak, ako cez deň. Rád by som to miesto videl tak, ako vyzeralo v stredoveku. To ešte nemali umelé osvetlenie a tak v tom čase na nádvorí možno horeli slabým svetlom fakle, stúpal z nich čierny dym a celé to mihotavé svetlo muselo na prípadného návštevníka pôsobiť ako tajomný hrad, v ktorého okolí sa práve otvárajú hroby a všetko čo sa nestihlo schovať do bezpečia za hrubé múry, musí očakáva...

Pohľadu na svoje fotografie sa neviem nikdy nabažiť a v roku 2023 som poslúžil ako model pre nádherné fotografie. Pochodil som rôzne hrady a zámky, ale pretože som požiadal o portréty, vďaka bokehu z toho pozadia aj tak nič nevidno. Ale o to pozadie vôbec nejde. Ide iba o mňa.

Dekretova jaskyňa patrí k menej známym jaskyniam v blízkosti Banskej Bystrice a popritom ju má pod nosom každý, kto ide do Harmaneckej jaskyne. Nachádza sa na druhej strane údolia, ale nie je potrebné sa k nej pol hodiny štverať do strmého kopca. Je to je perfektný výletík pre rodinu s deťmi. Jaskyňa nie je príliš ďaleko od parkoviska, chodník k nej sa začína kúsok ďalej, pri malej nádrži. Po chodníku sa dostanete priamo k jaskyni. Asi vás prekvapí, aký obrovský vchod má. Je to obrovská diera v skalnej stene a aj samotná jaskyňa je rozľahlá. Nie je to síce jaskyňa s typickou kvapľovou výzdobou, ale ja vám ukážem, aká môže byť očarujúca. Z priložených fotografií vám musí byť jasné, že zábery pochádzajú zo zimného obdobia a vápencové útvary nahrádzajú tie ľadové. A tie sú každý rok iné. Len musíte vystihnúť počasie, aby dobre mrzlo a ľadové útvary mali čas na svoje vytvorenie. Môžu to byť drobučké ľadové prekvapenia, alebo gigantické kusy ľadu, ktoré visia zo stropu. Jaskyňa je pomenovan...

 Na jeseň roku 2019 sme aj s deťmi strávili niekoľko dní v Bojniciach a ZOO sme nemohli obísť. Toto bola jesenná návšteva, preto tam nebolo až tak horúco a zvieratká boli trochu aktívnejšie a neležali všetky v tieni. Teraz som zostrihal novú verziu videa, ktorú som natočil lepšou videokamerou. A viac som popracoval na grafike videa a na hudbe.

K filmu Previanočná nočná mora máme s manželkou Erikou extra spomienky na jeden predvianočný večer, keď sa naše medovníčky na pozadí tohoto filmu zmenili na malé príšerky, ale nie o tom som chcel niečo napísať. Keď sa pozorne započúvate do skladby, počujete tam veľmi rytmický motív, ktorý napríklad hrajú prvé husle v šiestom takte, alebo druhé husle od 16. taktu. Keď som sa na to pred chvíľou pozeral, bolo mi to nejaké povedomé a zistil som, že prednedávnom som pre Esterku použil niečo veľmi podobné. Dookola sa opakujúci agresívny motív, ktorý dáva vyniknúť samotnej melódii. Dá sa to celkom dobre počuť od toho 16. taktu, kde husle začnú hrať melódiu a pod ňou počujete ten opakujúci sa rytmu. Započúvajte sa a skúste si to predstaviť bez toho. Je to pekné, ale nie je to ono. Chýba tomu tá agresivita, ktorá aj v samotnom filme na tomto mieste sprevádzala vykukovanie akejsi zubatej príšery s červenými očami spod postele. Keby len tak vykukla a neznel tam ten opakujúci sa rytmus, ani by ste...

Do MuseScore som pridal menuet z Knihy skladieb pre Annu Magdalenu Bachovú. Použil som tri zdroje a prihliadol som aj na originálne skeny knihy. Výsledok sa blíži originálnemu zápisu, pridal som len zopár alternatív na miesta, kde sú pôvodne prírazy a trilky. Autorom menuetu je Johann Sebastian Bach. Johann Sebastian Bach - Minuet in F Major, BWV Anh. 113 by Robo Ulbricht

Valčík, ktorý Chopin úplne nedokončil. Vydali ho až po jeho smrti. Ako ináč, vtedy ho priklepli úplne inej osobe, lebo na konci života Chopin už nebol žiadnou veľkou hviezdou. A tak až v roku 1955 priradili skladbu práve k Chopinovi. Zachovali sa dva rukopisy. Na Internete je nájditeľný iba starší rukopis, plný čmáraníc, nedokončený. Ten druhý je kdesi v Francúzsku, ale ani ten by nemal byť úplne hotový. Táto moja verzia zodpovedá tomu druhému. Rozdiel je len v tom, že som ho mierne spomalil voči tomu, ako je to obvyklé. Ale podľa mňa je to valčík a nie preteky v rýchlosti a takto to omnoho lepšie znie. Frédéric Chopin - Waltz in A minor, B. 150 by Robo Ulbricht

Mladšia dcérka Esterka má rada hudbu a občas si spolu niečo hráme na piane, alebo s veľkou vážnosťou ovláda MuseScore alebo Ableton . Nevie síce čítať, ale inštinktívne pozoruje moju ruku a potom s neuveriteľnou presnosťou napodobní všetky kliky myškou. Táto skladba vznikala postupne, často sme si ju spolu prehrávali a niekoľko mesiacov sa malými prískokmi hýbala dopredu. Nakoniec vznikla veselá skladba, ktorá akoby vystihovala jej povahu. Najmä keď pobehuje so svojou plyšovou opicou Hairou. Preto ten názov. V skladbe som aj trochu experimentoval a do strednej pasáže som umiestnil kúsok skladby od Johanna Sebastiana Bacha - Dobre naladený klavír. Je to síce mierne pozmenené, aby sa to dalo napojiť na predchádzajúce a nasledujúce takty, ale celkom sa to do veselosti skladby trafilo. Esterka and Haira by Robo Ulbricht