Macko sleduje, macko cestuje, macko komentuje

Na môj prvý jarmok v živote ma nalákali veľmi ľahko. Vraj tam bude sprievod, pečená klobása a stánky s pivom, ku ktorým ma ale z výchovných dôvodov nepustia. Tak som na to kývol labkou. Takéto veci ma vedia navnadiť. Jarmok sa odohrával v Slovenskej Ľupči a až po dlhšom pátraní som zistil, že má oficiálny názov Turíčny jarmok . V modernej podobe existuje až od roku 2000, ale obyvatelia obce si pamätajú aj na jarmoky spred štyristo rokov, kedy sa to celé začalo. Vtedy toľko domŕzali do kráľov Ferdinanda I. a Leopolda I. , až im ten jarmok odklepli. Ak sa budete nudiť, prekliknite dole na ich hyperlinky. Minimálne ten druhý poriadne holdoval atropínovým kvapkám. Turíce sa inak nazývajú aj Letnice (závisí to od toho, aké vierovyznanie máte) a sú pripomienkou na jednu kapitolu v Biblii s názvom Skutky apoštolov . Ale na jarmoku to už dávno stratilo svoj pôvodný význam, tam ide len o zábavu. Toho chlapa za mnou vedú na trh otrokov. Keďže ako najväčšia atrakcia pre mňa mal byť sp...

Rozpoviem vám zaujímavý príbeh o stratenej náušnici. Po jeho dočítaní sa rozhodnite, či je niečo také vôbec možné. Lebo ľudia majú porekadlo o hľadaní ihly v kope sena, čím chcú povedať, že je niečo márne a nemôže sa nikdy podariť. My sme museli namiesto ihly hľadať náušnicu uprostred veľkého mesta. Tento príbeh sa nám stal ten istý deň, ako sme stretli malé červené autíčko. Večer sme sa presunuli do Nitry. Pretože už bola neskorá jar, večery lákali svojim dlhšie trvajúcim svetlom a preto sme sa vybrali do mesta. Najprv sme síce museli absolvovať povinné motanie sa po megaobchode, kde znudené predavačky sledovali, ako sa prehrabávame kopami nahádzaných šiat. Po našom presune do iného obchodu sa deprimované presunuli k tomu neporiadku a dávali ho dokopy. Strašné miesto, ktoré podčiarkovalo nevľúdnosť oceľového mesta vražedne vysušenou klimatizáciou. Našťastie sme tam museli vydržať len hodinu a potom sme sa mohli ísť túlať mestom. Kráčali sme večernou Nitrou a kochali sa poloprázdn...

Boli sme spolu s Hippom na prechádzke popri Hrone. Vliekli sme sa rozpálenou krajinou, ktorá mala vyzerať ako rozkvitnutá jarná záhradka. Dosť dlho aj bola, ale boli tam aj úseky, kde je postavená nová vodná elektráreň a na tých miestach sú len kamene, prach a hučiaca turbína. Rybám to bolo jedno, plávali srdnato hore prúdom cez podivné ciky-caky vedľa elektrárne. Bohužiaľ sme si ich na tom mieste museli domyslieť, lebo v tom prúde nebolo nič vidno. Ale hádam to rybky dokážu preplávať. Keď sme sa dovliekli na ihrisko v Šalkovej, ktoré sa ukázalo byť tréningovou plochou pre požiarnikov, nasledoval piknik našich majiteľov a hneď po ňom ich obľúbená päťminútovka, čo je trochu zavádzajúci názov pre polhodinový spánok. Čo sme mali zatiaľ robiť? Plyšáci nikdy úplne nespia a v tom hluku sa ani nedalo. Nejaký rozdivočený vtáčik nad našimi hlavami čvirikal, ako keby už o pár minút mal nastať koniec sveta. Tak sme sa s Hippom trošku rozhovorili o našej budúcnosti. Hippo totiž po šťastnom ubyto...

Prednedávnom som sa ocitol v Piešťanoch. Bol to deň, kedy sa vám nechce z postele, pretože celé ráno vytrvalo pršalo. Keď som prišiel do Piešťan, dážď ustal a už len tmavé chuchvalce mračien pripomínali, čo sa dialo pred chvíľou. Vystúpil som z auta a naťahoval si svoje plyšové telíčko. Chystal som sa zase zaľahnúť na zadné sedadlo, keď ma z pochmúrnych myšlienok vyrušil zvuk burácajúceho motora. Neďaleko nás sa po parkovisku obšmietalo malé červené autíčko. Miest tam bolo habadej, ale akoby si nevedelo nájsť svoje miesto. Zahlo do jednej uličky medzi autami, potom do druhej a nakoniec s radostným pradením vysokooktánového benzínu zastalo hneď vedľa mňa. Vodič sa z neho vysúkal, mrkol na mňa jedným okom, či sa tú nádheru náhodou nechystám poškriabať a potom bez slov odbehol preč. Na parkovisku ostalo iba autíčko, ktoré sa dožadovalo pozornosti. Tak som si s ním urobil dve fotografie. Nech mám na to smutné mesto spomienku.

Niekedy sa mi podarí dostať sa aj do filmu. V Banskej Bystrici býva občas akcia pre turistov, ktorí sa nechcú túlať po horách a radšej by ostali v bezpečí mesta. Volá sa to Potulky mestom a vyzerá to tak, že sa zhŕkne skupinka ľudí na námestí, tam si ich vyzdvihne sprievodca a vodí ich po nejakej zaujímavosti. Takto sme putovali po stopách bystrického architekta Ladislava Hudeca, ktorý zastaval polovicu Šanghaja, obdivovali sme zavesenú konštrukciu reťazovej strechy v dome oproti Barbakanu alebo sme sa šplhali do zaprášenej veže v Barbakane. Táto prehliadka bola ale výnimočná. Moji majitelia sa rozhodli filmovať potulky a na poslednú chvíľu hľadali herca, ktorý by hral zvedavého turistu. Nik to nechcel robiť a tak som si dovolil ponúknuť moje služby. Výsledok si môžete pozrieť vo videu. Dokázal som tak úžasne splynúť s davom, že máte problém rozoznať, že ja medzi tých ľudí vlastne nepatrím. Oni všetci tam boli ako praví turisti, iba ja som bol medzi nimi ako George Clooney v Američan...