V novembri sa nám narodilo bambíno. Teda ak mám byť presný, tak nie mne s Hippom, ale Robovi a Erike. Výrazne to zmenilo naše životy. Už sme neboli číslo jedna, už sme neboli hviezdami dňa a noci. Hviezdou sa stalo bábo a my sme sa museli na chvíľu stiahnuť. Našťastie sa ukázalo, že naše bábätko patrí medzi vzorné a napriek tomu, že jeho opatera je náročná, dá sa pri ňom aj normálne žiť. Volá sa Petrík a je to malý lapaj. Už od prvého dňa pozeral zvedavo na svet a všetko ho zaujímalo. Všetko okrem mňa. Snažil som sa s ním od prvého dňa komunikovať, ale akosi ma ignoroval. Bol som pre neho neviditeľný. Na rodičov hľadel stále. Na návštevníkov hľadel stále. A ja som sa mohol aj roztrhať a nič. Podobnú skúsenosť má aj Hippo, ktorý chcel byť od počiatku jeho ošetrujúcim lekárom. Tiež ho úplne ignoroval. Bambíno spočiatku svoj život rozdelilo na tri jasne viditeľné fázy. Spánok, zvedavé oči a krik. Kričal len keď bol hladný alebo pokakaný, ale to bol spočiatku permanentne. Zvedavé oči...
Som plyšový medvedík. Ale to neznamená, že len niekde sedím doma na polici. Aktívne sa zapájam do cestovania a ku tomu si píšem tento blog.